Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 20.4.2024
https://www.trnavskyhlas.sk/c/4801-psovi-hodil-vsetky-publikacie-profesury-a-doktoraty/psovi-hodil-vsetky-publikacie-profesury-a-doktoraty/
Naši lekári v Afrike, Ázii či na Haiti mu hovoria jednoducho: Profesor. Napriek kope humanitárnych a zdravotníckych projektov, nad ktorými drží ochrannú ruku, hovorí, že lietať po svete ho nebaví a zaťažuje.
Muž, vďaka ktorému kopa ľudí v treťom svete ešte žije. Foto: Vladimír Kampf
Dostal sa do štádia, keď do krízových oblastí posiela iných. Slovenských lekárov, koordinátorov projektov, učiteľov a zdravotnícky personál. Prof. MUDr. Vladimír Krčméry, DrSc., Dr. h. c. mult., rektor Vysokej škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave založil okrem iných aj Fakultu zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity.
Čo vám to napadlo, zakladať fakulty jednu za druhou?
- V roku 1992 ma oslovil profesor Július Kováč s tým, že jeho zasa oslovil vtedajší šéf parlamentu. V Trnave chceli obnoviť pôvodnú univerzitu. To ma chytilo za srdce, pretože môj otec bol rodák z Trnavy a môj strýko bol prvý slovenský riaditeľ tunajšej nemocnice. Celá moja rodina pochádza z Trnavy.
Z lekárskej fakulty v Bratislave ste prišli do Trnavy.
- Pred dvadsiatimi rokmi som tu založil najprv zdravotnícku sekciu a o dva roky aj fakultu zdravotníctva, na ktorej som bol dve funkčné obdobia dekanom. Potom som bol aj prorektorom a krátke obdobie aj predsedom senátu. V roku 2000 sme si povedali, že každá univerzita musí mať extra morálny program. Keď sa volá univerzita, mala
by byť univerzálna a mala by byť pre všetkých...
Moment: Nie je náhodou univerzita od slova univerzum, ako vesmír?
- Správne. Vesmír je tiež široký a je pre všetkých. Túžil som po tom, aby bola v Trnave univerzita s medzinárodným rozmerom. To sa nám čiastočne podarilo práve tým, že sme začali učiť v zahraničí, v Keni, v Kambodži... Otvorili sme tam nielen humanitárne, ale aj vedecké a pedagogické projekty. Prišlo však k situácii, keď pedagógovia vo vedení univerzity a neskôr aj fakulty mali pocit, že peniaze, ktoré si privyrobíme vedľajšou hospodárskou činnosťou, by nemali ísť na humanitárne projekty. V tom čase sa platilo za externé štúdium. Boli sme vysoko efektívni. Nechcel som násilím presadzovať svoju vôľu. Veď my sa v porovnaní s tretím svetom máme až kráľovsky dobre. So svojím názorom som bol čoraz viac osamotený.
Rozlúčili ste sa s Trnavskou univerzitou a založili ste Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave. Tá pôsobí na Slovensku a v mnohých krajinách sveta už desať rokov.
- Bola to jediná cesta, ako vygenerovať prostriedky pre medzinárodnú činnosť. Inak sa to nedalo. Trnava bola verejná vysoká škola. Po snahe centralizovať jej vedenie posilnili právomoci rektorátov tak, že na fakulte sa prakticky nedalo už nič robiť. Prišli sme o možnosť tvorivej činnosti. O všetkom rozhodoval rektorát. Myslím, že čím viac je riadenie decentralizované, tým viac sa približuje akademickým právam a slobode.
Okrem trnavskej fakulty sv. Alžbety ste boli aj medzi zakladateľmi Slovenskej zdravotníckej univerzity.
- Je to špičková medicínska vysoká škola. Tým sme dosiahli to, že ľudia majú prístup k zdravotníckemu vzdelaniu vo všetkých troch sférach: Verejná sféra je v Trnave, štátna vysoká škola a súkromná škola sv. Alžbety. Nehanbím sa za to, že som stál pri zrode troch vysokých škôl.
Financie zo súkromnej školy pritom putujú do sveta.
- Získané prostriedky posúvame do tretieho sveta chudobným a chorým, ako by sme mali budovať kasína a nechávať si peniaze pre vlastnú roztopaš tu v bohatej Európe.
Ako ste sa dostali k medzinárodným projektom?
- Začalo sa to v Keni. V roku 1999 prišla za mnou do Trnavy rehoľná sestra z írskej kongregácie Sisters of Mercy. Priviedol ju ku mne Marián Čaučík, zakladateľ Hnutia kresťanských spoločenstiev detí ERKO, ktoré okrem iného vždy v období vianočných sviatkov vykoledujú v rodinách balík peňazí pre tretí svet. Mne tento úžasný človek veľmi pomohol tým, že ma nasmeroval a naučil ma nevenovať sa kariére, publikáciám, kongresom, profesúram a nespočetným doktorátom. Všetko toto som hodil psovi a začal sa venovať poriadnym veciam: službe chorým. Prehovorili ma aj novinári. Médiá nám každý deň poskytujú okrem správ z bohatých krajín aj informácie z tretieho sveta. Tým mi spôsobujú nespavosť. Každý, kto má len trocha svedomia a pozrie si tie obrazy, nemôže spokojne spať bez ohľadu na to, či je lekár, alebo robotník.
Viem si predstaviť, ako vám vyčítali, že načo chodiť do Afriky, keď aj doma máme dosť vlastných problémov.
- Aj v Trnave bola taká situácia. Študenti už neboli ochotní platiť externé štúdium a najmä vtedajší rektorát už nemal kladný vzťah k otázke zahraničných projektov. Dotované školy majú pritom prostriedkov oveľa viac, ako súkromné, ktoré nedostávajú žiadne dotácie zo štátneho rozpočtu, a nemáme prístup ani k niektorým grantom. Súkromné vysoké školy nemajú žiaden nárok a sú odsúdené na to, aby si všetky prostriedky vybrali zo školného. Preto musíme na sv. Alžbete ponúkať viac, ako na štátom podporovaných školách. Musíme sa študentom viac venovať a byť ľudskejší. Lenže tým peniazom, ktoré dáva štát, sa nemôžeme ani tak rovnať.
V čase krízy ste museli niektoré zahraničné projekty zastaviť.
- Áno. Sme v stave, keď nezvyšujeme školné. V roku 2009 sme ponúkli vláde, že prijmeme zadarmo všetkých záujemcov o štúdium, aby sa zbytočne nehlásili na úradoch práce. Máme tiež študijné programy pre Rómov, v ktorých ponúkame jeden ročník zadarmo. V Srbsku a Rumunsku učíme zahraničných Slovákov zadarmo. Naši pedagógovia cestujú na Ukrajinu, do Kene, do Kambodže a dokonca aj do Nemecka, kde vyučujeme fyzioterapiu. Spolu máme akreditovaných osemdesiat programov. Máme päťsto interných a osemsto externých učiteľov. Sme neziskovka. Všetko, čo zarobíme a ušetríme, investujeme najmä do projektov tretieho sveta, ktorých nám Pán Boh nebeský zveril doteraz päťdesiatpäť. Nie je naším cieľom nabaľovať každý rok nejaký nový projekt. Pomáhajú však študentom, aby sa formovali. V každom projekte majú svoje mikroprojekty v rámci svojich prác. Väčšina našich doktorandov predkladá svoj vlastný humanitárny alebo zdravotnícky projekt.
Ako vám môžu ľudia zvonka prispieť?
- Máme zbierkové účty. Za desať rokov sme sa však naučili nespoliehať sa na sponzorov. U nás prispievajú len jedným percentom. Deväťdesiatdeväť percent našich financií tvorí školné. Gazdujeme s tým, čo máme. Neberieme si väčšie bremeno, ako unesieme. Ak nám chce naozaj niekto pomôcť, tak peniaze sú to posledné, čo potrebujeme.
A čo je to prvé?
- Modlitby a obety. Veriaci sa môžu modliť a neveriaci zasa môže niečo významné urobiť aj tým, že namiesto škatuľky cigariet vyfajčí len päť alebo namiesto dvoch litrov vína vypije len jeden, je to pre nás obeta.
Čo s tým, čo im zostane? To vám majú poslať? :-)
- Nie. :-) Viem, v tomto prostredí to nemá logiku. Ale v nadprirodzenej komunikácii tam hore vidia, tí, čo nás požehnávajú, že ten človek sa síce nemodlí, ale za niekoho sa obetoval. Trebárs aj tým, že si dal namiesto troch palaciniek iba jednu. Tieto obety majú veľkú nadprirodzenú hodnotu. Mám takú skúsenosť, keď vďaka modlitbám uspeli aj projekty, ktoré nemali takmer žiadnu šancu na úspech. Tu neplatí žiadna logika. Božia matematika je aj taká, že jeden je viac, ako deväťdesiatdeväť.
Vladimír Kampf | 26.12.2011 | Rozhovory | https://www.trnavskyhlas.sk