Keketi nerád kopal penalty, Javorek dostal odvetu od Toni-báčiho

Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 16.4.2024
https://www.trnavskyhlas.sk/c/4914-keketi-nerad-kopal-penalty-javorek-dostal-odvetu-od-toni-baciho/keketi-nerad-kopal-penalty-javorek-dostal-odvetu-od-toni-baciho/

Stalo sa tradíciou, že popri športovom zápolení je Predsilvestrovská futbalová šou aj príležitosťou vzdať hold žijúcim legendám trnavského futbalu. Mená jubilujúcich spartakovcov sa ocitnú vyryté na pamätnej plakete s venovaním „od vďačných priaznivcov“ a doplnené erbom mesta, logami Spartaka a občianskeho združenia Bíli Andeli.

Ocenené osobnosti trnavského futbalu. Zľava M. Rožňák, J. Kravárik, J. Javorek, D. Keketi, V. Škoda a E. Brunovský. Foto: Lukáš Grinaj

 

V roku 2011 oslávili 75. narodeniny Justín Javorek – tréner v rokoch 1982 až 85 a Emil Brunovský – majster ligy 1968. Sedemdesiatnik Jaroslav Kravárik má tituly z rokov 1968 a 1969, Dušan Keketi – majster ligy 1971, 72 a 73 – oslávil 60 rokov. Úctu fanúšikov pocítil aj dlhoročný masér Václav Škoda (75 rokov) a Mikuláš Rožňák (60), ktorý dlhé roky mapuje dianie v Spartaku ako novinár a vyše dvadsať rokov je vo vedení združenia fanúšikov. Všetkým nadšene tlieskala zaplnená hala, keď im Jozef Geryk odovzdával ocenenia.
 

Chcel som sa vrátiť

Za najväčší omyl v kariére považuje odchod zo Spartaka v roku 1969 do pražskej Slavie. „Futbal napĺňal môj život od detstva až po operáciu bedrových kĺbov pred siedmimi rokmi, dokým som vládal, hrával som za starých pánov,“ rozhovoril sa Jaroslav Kravárik. Už ako sedemnásťročný hral za rodné Piešťany druhú ligu, odkiaľ sa dostal do Prešova. Hneď sa však zranil, operovali mu koleno a hrať začal až na vojne v Dukle Tachov.

 

Odtiaľ už viedla jeho cesta do Trnavy. „Priviedol ma Ervín Križan rovno k Toni-báčimu. Šiel som bez zaváhania z prvoligového Prešova do druhej ligy, vybojovali sme si hneď postup. Bol som pri prvých dvoch tituloch, no potom ma ovplyvnila ponuka Slavie a moja mama sa v niečom nezhodla s Toni-báčim. Ten prestup dodnes ľutujem, v Prahe som síce zošívaným pomohol zachrániť ligu, ale doma som sa tam nikdy necítil,“ zaspomínal útočník, ktorý za Spartak dal 18 ligových gólov. „Najviac si pamätám gól, ktorým som zvýšil na 3:1 a potvrdil tak náš prvý medzinárodný úspech. Bolo to finále Stredoeurópskeho pohára proti celku Dózsa Újpést v roku 1966.

 

Cez prestávku mi doktor Ušák opichal nohu, hral som so sebazaprením, vtedy sa striedať nesmelo, aj preto si najviac cením tento gól. Zo Slavie som sa chcel vrátiť, aj som v Trnave trénoval, len Valér Švec ma posielal do Viedne za Malatinským, nech on rozhodne, ale ten už nemal na to právomoc.“ Teraz však futbalové starosti idú bokom. Dedko Kravárik napäto očakáva po troch vnučkách prvého vnuka, ktorého pod srdcom nosí jeho dcéra Zuzka. „Bude to futbalista, len ma mrzí, že nebude nosiť moje meno, ale bude sa volať Komár,“ dodal s úsmevom.

 

Justín Javorek a Dušan Keketi. Jeden za Spartak chytať chcel, druhému sa to aj splnilo. Foto: Lukáš Grinaj

Diabol v bránke

Mladého brankára z Bratislavy si vybral Ján Hucko, ktorý po odchode trénerskej legendy prevzal bílich andelov. Prvý rok denne cestoval autom trénera. „Bolo to dobré, lebo sme mali čas aj na debaty, len mi prekážal dym. Tréner vyfajčil za cestu aj desať cigariet, no namietať som si nedovolil,“ zaspomínal si na trnavské začiatky Dušan Keketi.

 

Neskôr býval v izbičke na štadióne, nakoniec si v Trnave postavil dom a v slovenskom Ríme sa naturalizoval. „Vybral si ma pán Hucko, hoci paradoxne, som sa do bránky od prvej minúty postavil až po jeho odchode, keď Spartak po dvoch triumfoch skončil „len“ druhý, čo bolo v Trnave považované za neúspech. On mi dal šancu v Prahe na pár minút, keď sme už vysoko viedli.“ Od čias Capana mal Spartak opäť brankára európskej kvality. Chytal aj za majstrov Európy do 23 rokov v roku 1972. V ére dvojice Ivo Viktor – Alexander Vencel sa sedemkrát dostal na ihrisko v A-tíme ČSSR. Bol členom bronzového tímu na ME 1980 v Taliansku.

 

„Odchytal som 309 ligových zápasov v trnavskom drese, najlepší pocit som mal v Bruseli na jeseň 1972, keď som odolal strelám van Himsta i Rensenbrinka, vyhrali sme tam 1:0 a bruselské noviny písali o mne ako o diablovi v bránke. Cez Anderlecht sme postúpili do súboja s majstrom Anglicka. Doma som vychytal nulu, so svojím výkonom som spokojný bol, no v odvete sme na Derby County nestačili. Rozporné pocity mám zo štvrťfinále PEM 1974 s tímom Dózsa Újpést. Po domácej jednogólovej remíze sme rovnaký výsledok uhrali aj v odvete. V predĺžení som mal práce nad hlavu, ale udržali sme to do penált. Všetci sme boli vyšťavení, nikomu sa nechcelo kopať a tréner Malatinský poslal kopať aj mňa. Asi si myslel, že ja som v bránke menej unavený, no nepremenil som, pretože aj ja som toho mal vyše hlavy.

 

Mal som pocit, že jeden z Maďarov predtým nastrelil žrď a nič sa nedeje, ale to bola vnútorná konštrukcia, o to viac som bol sklamaný, keď tribúny jasali. Druhú jedenástku som kopať tiež nechcel, to bolo o deväť rokov neskôr pri jubilejnom trojstom zápase v lige. No skandovanie fanúšikov sa nedalo odmietnuť a skončilo sa to rovnako. Našťastie sme už viedli 2:0 a s Prešovom sme vyhrali aj bez môjho gólu,“ zneli slová dnes riaditeľa Únie ligových klubov pre 1. ligu.
 

Túžil som chytať za Trnavu
 

Z blízkych Voderád pochádza výborný brankár. Dotiahol to do národného tímu, no v bránke Československa nestál. Ani túžba obliecť si vtedy povinne pre brankára čierny dres so znakom Spartaka Trnava sa mu nesplnila. Justín Javorek o tom hovorí takto: „Chytal som za Prešov, Trenčín, Červenú hviezdu a Inter Bratislava, no za Spartak nie. Mal o mňa záujem Toni-báči, aj som odchytal niekoľko priateľských medzinárodných zápasov. On takto skúšal talenty, keď bol reprezentačný termín a Stacho bol na reprezentačnom zraze. Vybavil súboje predovšetkým s poľskými klubmi, aj som ho presvedčil.

 

Lenže ja som chcel chytávať a popri Stachovi by som veľkú šancu nemal. Dal som prednosť Prešovu, kde som cítil väčšiu šancu preraziť, čo sa mi aj podarilo. Sníval som však o tom, že raz oblečiem národný dres. Už som hrával za juniorské výbery a olympijský tím, no Prešov bol vzdialený od centra futbalu, tak som prestúpil do ČH Bratislava, tá však končila, a tak som inicioval príchod do Trnavy. Trúfal som si, že môžem preskočiť aj Stacha, s národným tímom som sa zúčastnil na ME 1960 vo Francúzsku, sebavedomie mi, prirodzene, nechýbalo. Prišiel som za Toni-báčim, ten ohrnul nos a vrátil mi, že som dal prednosť Prešovu v 57. roku. Dodnes ma to máta, vždy som chcel stáť v trnavskej bránke. Po odmietnutí ma lanárila pražská Slavia, no vtedy moja výkonnosť zastala vo vývoji, zanikla ČH, vytvoril sa z nej Inter, zmenil sa tréner i hráči a to mi nepridalo.

 

Zostal som však v klube a dvere do reprezentácie sa nadobro zabuchli. To bolo pred tokijskou olympiádou 1964. Vrhol som sa na štúdium - maturita, potom telovýchovná fakulta a jazyky. Záver domácej kariéry som strávil v Baníku Ostrava a 33-ročný som odišiel do tureckej prvej ligy. S národným tímom som si nezachytal, bol som „len“ náhradníkom. MS v Chile 1962 mi ušlo pre zlomenú nohu a OH v Tokiu pre kľúčnu kosť. Nakoniec som sa dočkal satisfakcie v roku 1982, keď ma na tri sezóny angažovali za trénera prvého mužstva Spartaka. Neskôr som pomohol so záchranou na jar 1994, po mne nastúpil Karol Pecze. Do Trnavy sa vždy rád vraciam, vidím, ako sa mení k lepšiemu, je to zázrak, už aby bol aj ten futbalový,“ ukončil Javorek.

 

Justín Javorek preberá plaketu z rúk Pepa Geryka. Foto: Lukáš Grinaj

Nástupca Deža Rašlu

Do tímu Spartaka patril takmer tridsať rokov. Starostlivosť nielen o svaly, ale i o duševnú pohodu patrí do pracovnej náplne maséra. Neprekonateľným v tom bol Dežo Rašla. Schopného nasledovníka našiel vo Václavovi Škodovi, inak by v kabíne nevydržal vyše tridsať sezón. Dolnodubovčan ako profesionálny vojak začínal s Antonom Gubrickým masírovať cyklistov Dukly Bratislava.

 

„V Trnave som začal s ligovým dorastom, a keď Dežo Rašla končil, nastúpil som namiesto neho k A-tímu. To bolo v auguste 1975 a v septembri som už bol v Portugalsku na pohári s Boavistou Porto. Tam ma vtedy zaujal Alves, hrajúci rukavičkách. Všetci sa čudovali, veď nemrzlo. On to mal na znak smútku za dedom,“ spomína Václav Škoda.

 

„Mojimi rukami prešli skoro všetci trnavskí majstri, najnáročnejší bol Patino Dobiaš, ten stále vymýšľal, chcel špeciálnu mastičku, bola síce na popáleniny, ale jemu vraj len tá pomáhala. Najlepšie sa mi robilo s doktorom Ušákom, chodil vždy v obleku, na štadióne som ho pri zápase nevidel ani raz v teplákoch,“ prezradil Škoda, masér vo výslužbe, srdcom však nekonečný spartakovec.

ŠTEFAN HORVÁTH

prispievatelia | 5.1.2012 | Spartak | https://www.trnavskyhlas.sk