Mama a dcéra pomáhajú najchudobnejším: Afrika ich poznačila navždy

Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 24.4.2024
https://www.trnavskyhlas.sk/c/5722-mama-a-dcera-pomahaju-najchudobnejsim-afrika-ich-poznacila-navzdy/mama-a-dcera-pomahaju-najchudobnejsim-afrika-ich-poznacila-navzdy/

Majú veľké sociálne cítenie a baví ich pomáhať druhým. Je jedno, či sú to hladujúce deti v Afrike, alebo chudobné rodiny z Coburgovej. Po stretnutí s Kristínou Pauerovou a jej mamou Evou nadobudnete pocit, že by ste toho mohli a mali robiť oveľa viac...

Zdravotná sestra vo voľnom čase maľuje obrazy. FOTO: Michal Hlavatovič

 

Nominovali ju na sestru roka a dostala sa do prvej trojky, hoci bola proti tomu. Zdravotná sestra Eva Pauerová sa nerada prezentuje a chváli tým, čo dosiahla, hoci je čím. K prirodzenej skromnosti sa u nej pridala aj nedôvera k novinárom. „Napísali o mne, že som Matka Tereza a zachránila som sedemtisíc Afričanov. Nie je to tak, ja som ich iba ošetrila, spoločne s ostatným personálom,“ povzdychne si bezmocne. Upokojujem ju, že aspoň uvedieme veci na pravú mieru. Naveľa s rozhovorom súhlasí.

Prekvapenie
Za jej pobyty v Etiópii môže práve dcéra Kristína, ktorá pôsobí na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave. „Vďaka škole a rektorovi Vladimírovi Krčmérymu som sa pred piatimi rokmi dostala prvýkrát do Afriky. V Etiópii je od roku 2006 rozbehnutý antimalnutričný projekt kŕmenia podvýživených detí. Ja som bola v druhej výprave, ktorá išla pomáhať do areálu sestier Matky Terezy v Kibre Mengist,“ približuje dvadsaťdeväťročná blondínka. V tábore potrebovali zdravotníka a Kristína si spomenula na mamu, ktorá raz medzi rečou povedala, že by možno šla. „Jedného dňa som prišla domov a oznámila jej, že ide do Afriky. Skoro odpadla,“ hovorí s úsmevom Kristína.

Osudová krajina
Eva má dlhoročné skúsenosti, už tridsaťtri rokov pôsobí ako sestra v trnavskej Fakultnej nemocnici. Začínala na ARO, prešla viacerými oddeleniami, až zakotvila na chirurgickej klinike, kde je vrchnou sestrou. Skrátka, bola ideálnym človekom do tímu, a tak si vzala neplatené voľno a odletela do Afriky. Aj ona si na pobyt v rozvojovej krajine spomína veľmi emotívne. „Z fotografií ani televízie sa nedá zistiť, do čoho človek ide. Treba to zažiť. Nikdy som neverila ľuďom, ktorí hovorili, že kto raz túto krajinu navštívi, musí sa tam vrátiť opäť. Ale je to pravda.“

 

Sama tam bola dvakrát po tri mesiace, to je obdobie, na ktoré udeľujú víza. Kristína štyrikrát. Svorne tvrdia, že tam pôjdu zas. „Ale nemôžeme to hovoriť nahlas, aby to nepočul manžel,“ smeje sa Eva.
Hlavným dôvodom, prečo sa zamilovali do Afriky, sú ľudia. „Sú úžasní! Určite sa aj tam nájdu zlí ľudia, ale nestretli sme sa s nimi. Všetci si veľmi vážili našu pomoc, každú maličkosť.“

 

Kristína sa pridáva: „Keď človek nič nemá, k šťastiu mu stačí málo. Nič viac nepotrebuje. Nezávidí, neubližuje druhým. Sami nemali čo jesť, ale keď sme prišli, ponúkali nám aj z toho mála, aby si nás uctili. Sú neuveriteľní. Tu sa každý ženie za svojím. Po prvom pobyte som mala dva mesiace čo robiť, aby som sa dostala naspäť do denného kolobehu. Keď som sa vrátila druhýkrát, držala som sa na letisku dverí. Nechcela som ísť domov...“

Súčasť života
V tábore zažili smutné chvíle, ale viac bolo tých veselých a šťastných. „Keď mi prvýkrát umrelo dieťa, cítila som sa bezmocne. Plakala som a volala domov. Potom som si uvedomila, že ma čaká ďalších dvadsaťdeväť detí, o ktoré sa musím postarať. To ma naštartovalo,“ zamyslí sa Kristína. „Ľudia sú tam veľmi vďační. Prišla matka, ktorej dieťa zomrelo na podvýživu, ale ona nám povedala ďakujem, lebo videla, že sme urobili maximum.“

 

Malé dievčatko našli v pralese a pomenovali ho po Kristíne, ktorá sa oň starala. FOTO: Album E. P.

 

Smrť a bolesť sa tam berú inak ako u nás, sú prirodzenými súčasťami života. Takisto aj hlad. V tejto oblasti je nedostatok jedla a pitnej vody. Pocítili to aj ony. „Stále sme jedli len ryžu a cestoviny s nejakými omáčkami, varili sme si sáčkové polievky. Ale dalo sa to zvládnuť. Dokonca sme ochutnali miestnu špecialitu – placku s rôznymi druhmi mäsa, takzvanú indžeru. A tá nám veľmi chutila.“

Tridsať kilometrov peši
Domáci si ich obľúbili, niektorí až priveľmi. „Deti sa stále chcú objímať, vešajú sa na vás. Naše jemné svetlé vlasy v nich vyvolávali výbuchy smiechu. Dotýkali sa ich a pýtali sa, či sme choré, lebo oni majú oveľa hustejšie a tvrdé vlasy. Človek tam nemá žiadne súkromie, ale zase dodáva to veľa energie.“ Eva si spomína na muža, ktorý chodil každý deň na injekciu. „Až neskôr som zistila, že mu to trvalo dvanásť hodín! Každý deň prešiel asi tridsať kilometrov peši kvôli injekcii, pritom nemusel, mohol užívať tabletky. U nich je to normálne, sú zvyknutí veľmi veľa chodiť.“

V Afrike nadviazali mnohé priateľstvá. Keď sa lúčili, plakali za nimi všetci: deti, ženy aj muži... Mama a dcéra Pauerové naďalej organizujú zbierky, z ktorých výťažok posielajú do Afriky. Hladujúcim sa zíde každé euro. U nás je to smiešna suma, u nich niekoľko litrov mlieka, ktoré môže zachrániť životy.

 

Nigiste si Evu veľmi obľúbila, zachránila život jej dieťaťu. FOTO: Album E. P.

Pracujú nad rámec
Odísť na tri mesiace nie je jednoduché kvôli práci, ale najmä z rodinných dôvodov. Rodina je pre Evu Pauerovú veľmi dôležitá, aj preto nikdy nevyužila možnosť ísť si privyrobiť do zahraničia. No neľutuje. Oddelenie, na ktorom pracuje, je už dobre zabehnuté a svoje sestry si nevie vynachváliť. „Chcela by som im poďakovať aj prostredníctvom tohto článku. Ale neviem, či to uverejníte, lebo to sa dnes už nenosí,“ neodpustí si.

 

Na to, čo sa jej podarilo v nemocnici vybudovať, je náležite hrdá. „Robíme prácu nad rámec nášho zamestnania. Rozdelili sme izby podľa diagnóz, v spolupráci s pacientmi sme vytvorili letáky s informáciami. Tie sú pre pacientov veľmi dôležité, majú mnoho otázok, pýtajú sa aj päťkrát to isté a stále prichádzajú noví s rovnakými otázkami.“

Práca sestry ju napĺňa, no nie je zďaleka všetkým, čomu sa venuje. Maľuje obrazy a chcela by sa naučiť modelovať z hliny. Okrem toho zbiera starožitné kočíky. Nedávno spolu s Kristínou zorganizovali doma v Hrnčiarovciach nad Parnou zbierku šatstva, nábytku a domácich potrieb pre rodiny v núdzi. Ukázalo sa, že ľudí s dobrým srdcom je predsa len dosť. „Priniesli toho toľko, že už sme to nemali kam dávať,“ teší sa Eva Pauerová. Je rada, že sa jej opäť podarilo vyčarovať niekomu úsmev na tvári.

Katarína Rosinová | 28.2.2012 | Tí sú naši | https://www.trnavskyhlas.sk