Rekviem za domom: Pátranie po príbehu opustenej zrúcaniny

Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 26.4.2024
https://www.trnavskyhlas.sk/c/5828-rekviem-za-domom-patranie-po-pribehu-opustenej-zrucaniny/rekviem-za-domom-patranie-po-pribehu-opustenej-zrucaniny/

Už onedlho bude v centre Trnavy ďalšia diera. Ruina na Jeruzalemskej 6 spadne. Burina sa už teší na ďalší priestor. Asi všetky stavby, ktoré v meste padajú, sú zabezpečené. Táto jediná je nebezpečne otvorená. Vitajte!

Vo dvore sa už burina teší na ďalší priestor. Foto: Vladimír Kampf

 

Veľmi zjednodušene to bolo takto: Komunisti tento dom znárodnili. Po revolúcii sa oň prihlásil pôvodný majiteľ, ten ho neskôr predal. Po ňom prišiel ďalší majiteľ či majitelia. Chvíľu v majetkových právach nebolo ktovieako jasno. Bola taká doba. Veľká porevolučná rabovačka.

 

V byte na prízemí bývala stará Báleška. V čase, keď žila, si nikto ani len nepomyslel, že väčší postrach ešte len príde. Foto: Vladimír Kampf

 

Dnes sme už z najhoršieho vonku, zostalo nám len niekoľko pomníkov na toto obdobie. Centrum Trnavy má na pohľad najvyššiu koncentráciu takýchto nepekných barabizní či domov, po ktorých už zostala len bezútešná jama.
Rozmýšľal som, či sa vydať cestou naháňania majiteľov s otázkou: Prečo ten dom musí padnúť? Nakoniec som len mávol rukou nad celou tou úbohosťou a skúsil som nájsť ľudí, ktorí s tým domom naozaj žili. Zdalo sa mi to zrazu dôležitejšie, ako pranierovanie číchsi záujmov.

 

Schody na prvé poschodie ešte držia pokope. Foto: Vladimír Kampf


Popravde, na sklonku socializmu ten dom nebol žiadna výhra. Vyžadoval veľké investície. Dnes by už o byty nejakej nízkej kategórie asi nemal nikto záujem. Tiekla v ňom len studená voda a na toalety bolo treba chodiť do dvora. Každý byt mal vlastný záchod. Ľudia si ich zamykali. Vo dvore mali aj kôlničky.

 

Plyn tam zaviedli ešte za socializmu, keď kompetentní rozhodli, že tento dom búrať nebudú, lebo je veľmi zaujímavo podpivničený. Chvíľu po revolúcii to vyzeralo, že dom prežije. Dostal novú strechu. Neskôr ju jeho vlastní obyvatelia rozobrali.

 

Strop na poschodí je definitívne zničený a o chvíľu padne. Foto: Vladimír Kampf


Pes pána S.
Po bývalých nájomníkoch som pátral na Facebooku.


Aňu Lienka: „Okolo tohto domu chodím veľmi často a vždy naňho s úžasom hľadím a je mi ľúto, že ho kompetentné osoby nechali až takto schátrať. Všade inde s historickými objektmi zaobchádzajú s úctou.“
Peter: „Kedysi tam bývala rodina Íliových, asi tri generácie, neviem prečo ich vysťahovali.“


Rasťo: „Býval som v Trnave dosť dlho na to, aby som mohol vidieť, ako sa devastovali pamiatky. A toto je jeden z príkladov. Počul som aj od odborníkov nejeden výklad k tejto stavbe. Povodne to bol vraj architektonicky skvost, ale bohužiaľ. Čo nestihol dokaličiť komunisticky prístup k pamiatkam, tak to dokončili Cigáni a mestskí páni. Ako spadol zadný trakt tohto domu, tak asi onedlho spadne aj predný múr. Smutné. A to sa mohla Trnava ešte čímsi pochváliť, že si ochránila niečo viac z nekostolnej histórie. R.I.P., dom na Jeruzalemskej 6.“


Monika: „Nebývali tam vždy cigáni, ja som na tejto ulici vyrastala a pamätám si pôvodných nájomníkov. Boli tam krásne byty s vysokými stropmi a aj dvor býval vždy krásne upravený. Je mi ľúto, ako dom dopadol. :(“


Miroslava: „Vyrastala som tam, keď som bola malá. Ale jedno si pamätám, že tam začali bývať Cigáni. Neviem, ako to bolo predtým, ale samé čierne more to tam bolo. No strach a hrôza. Oni to celé zničili. Mohli tam byť celkom fajn byty, aké tam že vraj boli predtým, keď tam bývali normálni ľudia. Potom tam začali bývať džamóre, či to kúpili alebo im to dali, to už neviem. :(“


Beata: „Pamätám si, keď som žila s pánom S. Tí Cigáni mu ukradli vlčiaka, čo kúpil svojim deckám. Chceli ho zožrať, ale chvála Bohu prišiel včas a dal im na chrapač a psíka sme vzali domov.“

 

Smetisko pri vchodovej bráne. Foto: Vladimír Kampf


Stará Báleška
Po internetovej komunikácii sa bola ochotná so mnou stretnúť Monika. Bývala v Invalidskej uličke medzi Jerichovou a Jeruzalemskou. Na Jeruzalemskej mala kopu kamarátov. „Odsťahovala som sa minulý rok. Náš dom som musela predať. Pamätám si, ako sme sa hrávali na námestíčku pred tým domom. Bývalo živo. Dnes sa tam už nič nedeje. Všetci odtiaľ sme bývali skvelá partia.

 

Mladí, starí sme sa vedeli spoločne zabaviť. Najmä večery bývali nádherné.“
Z prízemia domu sa svojho času šíril rešpekt z postrachu ulice. „Z jedného okna na nás vykrikovala strašne jedovatá pani. Hovorili sme jej stará Báleška. Ani neviem, či sa tak naozaj volala. Jej muž či druh bol smetiar. Vždy, keď sme sa hrali, strašne na nás revala. Občas aj mávala palicou. No a my sme boli takí hnusní, že sme jej robievali pod oknami zle. :-)

 

Ale viac sme sa hrávali. Napríklad na schovávačku. Lozili sme do korún stromov. Hrali sme sa na Indiánov. Všetci. Chalani aj baby. Dnes už je medzi ľuďmi väčší odstup.“
Stará Báleška pravdepodobne pochádzala z Kátloviec. „Poznala môjho otca. Často na mňa kričala, že nie som po otcovi. Že on bol dobrý a nosieval červenú sukničku. Neviem, čo bolo na tom pravdy.“


Hore na poschodí bývali jej kamaráti. Boli rodina. „Aj keď sa tam neskôr striedali nájomníci, vždy v tom dome a okolo neho bolo čistučko a útulne. Keď ten dom dostal porevolučný majiteľ, nájomníci sa museli vyťahovať. Myslím, že tam plánovali postaviť hotel. Namiesto klientov však prišli...“

 

Dve dievčatá vo dvore dnes už zničeného domu. Foto: Album Moniky

 

V tom čase sa im hovorilo ešte celkom bez urážky Cigáni. Neskôr to už boli Rómovia, ktorí sa však správali ako Cigáni. Prišli z východu republiky. Jedným z tunajších obyvateľov bol aj známa trnavská figúrka. Zneužívaný chlap, ktorého posielali kľačať k ceste smerom k poliklinike. Štefan si takto odrábal nájomné. Keď sa odsťahovali, pravdepodobne do Veľkých Kostolian, vzali si
ho so sebou.


Problémy začali mať aj v susedných domoch. Z Jeruzalemskej 6 sa zrazu začal do okolia sťahovať rôzny hmyz a na svoje si prišla aj kolónia potkanov. „Trnava bývala krásna,“ vzdychla si Monika.


Utečú sami
V prelomovom čase príchodu nových nájomníkov to bolo ideálne riešenie, ako pochovať nehnuteľnosť. Samozrejme, do bytov bez vybavenia sa nikomu inému nechcelo. Rómovia spočiatku aj ochotne zaplatili gazdovi nájomné. Potom si však neodvratne začali likvidovať vlastnú strechu nad hlavou. Jedných vysťahovali a prišli ďalší. Nastal čas striedania Rómov.

 

Na Jeruzalemskej v minulosti bývali aj malé blšie trhy. Na malých jarmokoch si najmä starší ľudia vymieňali alebo predávali veci, ktoré už nepotrebovali, ale iným sa hodili. Foto: Album Moniky


Starý svet schátral. Zvyšky domu o chvíľu padnú. Stretol som aj ďalšiu obyvateľku, ktorá si neželala zverejniť meno. Škoda. Myslím, že som pôsobil podozrivo. Nemal som záujem potápať majiteľov, ktorí sa prakticky nezmohli na viac, ako len na tichú asistenciu pri smrti jedného domu.


Pred cigánskym nájazdom ušiel aj Peter Čambál, ktorý mal vo dvore ateliér. Rodina odviezla aj poslednú dlhoročnú nájomníčku. Už ju tam nemohli nechať. Banda susedov sa jej dobyla do posledného čistého záchoda široko-ďaleko a doslova ho zbombardovala výkalmi. Posledná kvapka na zbalenie sa bolo, keď ju vykradli. Z domu, kde mali ľudia kedysi dvere pootvárané bez strachu, že im niekto niečo vezme, bolo zrazu hrôzostrašné bývanie v smrade a špine.


Dobrý návod na to, ako sa zbaviť nechcených nájomníkov, je nasťahovať vedľa nich menej poriadkumilovných obyvateľov odkiaľsi z osady. Oni utečú aj sami. 

Vladimír Kampf | 7.3.2012 | Reportáže | https://www.trnavskyhlas.sk