Náš šéfredaktor pred mamou stratené trenírky neutajil

Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 28.3.2024
https://www.trnavskyhlas.sk/c/5936-nas-sefredaktor-pred-mamou-stratene-trenirky-neutajil/nas-sefredaktor-pred-mamou-stratene-trenirky-neutajil/

S článkom v novinách, ktorým šéfuje jej syn, dlho nesúhlasila. Asi jej to pripadalo nevhodné. Zabral až argument, že nemôžeme ignorovať niekoho len preto, že je rodičom šéfredaktora. Zvlášť keď má na jeho kariére veľký podiel.

Eva Kopúnková píše, ako deti počujú. FOTO: Lucia Undesserová

 

Spisovateľka Eva Kopúnková (75) otvorila svet literatúry nielen synovi Gabovi, ale aj staršiemu Martinovi a mnohým ďalším deťom. Celý život bola učiteľkou, popritom prispievala do známych detských časopisov. A prispieva dodnes. Spolu napísala päť knižiek, ktoré sa minuli ako teplé rožky.

 

Rozumie deťom

Na otázku, čím to je, že deti majú tak rady jej knižky, odvetí: „Snažím sa, aby to, čo píšem, bolo pre ne zrozumiteľné, aby ich to nadchlo. Hovoria o mne, že mám veľký dar rytmu a rýmu. Z celého verša už vyplýva, že si dieťa básničky zamiluje.“

 

Najviac ju teší, keď si deti vyberú jej veršíky na Hollého pamätník alebo inú súťaž. Spokojná je aj vtedy, keď počas besedy v knižnici knihovníčka nemôže deťom ukázať všetky jej dielka. Nie preto, že by chcela deti o niečo ukrátiť, ale znamená to, že každý z desiatich exemplárov je vypožičaný.

 

Malá učiteľka

Prakticky celý život bola učiteľkou. Hovorí, že na toto povolanie bola asi predurčená. „Ničím iným som nikdy byť nechcela. Keď som skončila prvú triedu na cirkevnej škole na Halenárskej ulici, hrala som sa s menšími deťmi z okolia na školu. U nás na dvore sme rozložili stoličky, všetci dostali malinké písanky a učila som ich. Vždy ma to bavilo,“ spomína.

 

Jej cit pre rytmus sa zase rozvinul vďaka otcovi, ktorý bol hudobníkom a brával ju so sebou na skúšky. Bol tiež ochotníkom na Kopánke, pod jeho vplyvom neskôr pričuchla k divadlu. Na detstvo spomína mimoriadne rada.

 

„Bola som antonkárka, teda členka klubu sv. Antona. Chodili sme v rovnošatách, hrávali sme divadlo, spoločenské hry, o akých sa iným deťom ani nesnívalo. No najradšej som mala veľkú knižnicu plnú detských kníh – náboženských i svetských.“

 

Stĺp ťažší ako sloup

Naozaj učiť začala už v devätnástich rokoch. Popritom diaľkovo študovala slovenčinu a telesnú výchovu. Šport jej bol blízky, pretože v mladosti behala stredné trate, pretekársky hrávala hádzanú a plávala. „Potom som sa vydala do Česka. So slovenčinou som sa nemohla uživiť a telocvik bol málo, tak som študovala ešte aj biológiu. Učila som v Hradci Králové.

 

Češtinu som ovládala plynule, nikdy ma nepovažovali za Slovenku, nanajvýš za Moravanku.“ Vďaka svojmu pôsobeniu u západných susedov sa zdokonalila v češtine natoľko, že začala prekladať – nielen z češtiny do slovenčiny, ale aj opačne. „Náš jazyk je omnoho ťažší. Máme hlásky, ktoré Česi nedokážu ani vysloviť. Napríklad slovo stĺp nevyslovia, je tam viac spoluhlások za sebou, preto majú sloup. Oproti češtine však máme výhodu v tom, že v roku 1953 prišlo u nás k vylepšeniu pravopisu. Česi si ho ponechali tak, ako bol, a tak je ťažší aj zaostalejší.“


Obdobie, ktoré nasledovalo potom, bolo natoľko zamotané, že by na jeho popísanie nestačil ani ženský román. Tak aspoň toľko, že sa Eva Kopúnková koncom šesťdesiatych rokov vrátila na Slovensko a opäť sa vydala. Kvôli práci a bývaniu pendlovala medzi Trnavou a Bratislavou, až sa napokon v roku 1972 s novou rodinou usadila natrvalo v rodnej Trnave.

 

Besedy s deťmi v knižnici sú u nej prakticky na dennom poriadku. FOTO: Darina Kvetanová

 

Syn kritikom

Nikdy si nemyslela, že z nej bude spisovateľka, hoci prvé verše začala písať už ako šiestačka na základnej škole. Okrem poézie pre deti písala aj pre dospelých. Robila tiež dopisovateľku Trnavského hlasu i textárku Zlatej brány.

 

Jej kritikom bol spočiatku manžel, neskôr ho vystriedal syn Gabo. „Dodnes je mojím najväčším kritikom. Asi to má po mne. Kedysi, keď boli synovia malí, som ich usmerňovala ja. Ak niečo nevedeli alebo neurobili dobre, nikdy som im nepomáhala tým, že som to urobila za nich. Radšej som povedala: „Rozmýšľaj, prečo sa mi to nepáči. Nedodávala som im prehnané sebavedomie, a práve preto rástli,“ prízvukuje.

 

Detské plagiáty

Syn Gabo nie je len jej kritikom, ale, samozrejme, aj fanúšikom a oporou. Takmer všetky jej knižky ilustroval a vydal. Môže aj za to, že mama dokázala premôcť samu seba a vydať svoj debut. „Doslova ma k tomu dokopal, pretože ja som na čas na literatúru zanevrela,“ hovorí a zaspomína na svoju plánovanú prvotinu, ktorá však nakoniec skončila v koši.

 

„Mala som pripravenú knižku pod názvom Svieženky, ktorú som chcela vydať v Mladých letách, no nakoniec ma odmietli. Asi preto, že som sa ozvala tam, kde som nemala.“ Na vtedy jedinej detskej súťaži vo vlastnej tvorbe Literárnom Kežmarku vyhrala ôsmačka prvé miesto s básňou, ktorú nevymyslela sama, ale ukradla ju z časopisu.

 

Jej autorkou bola Eva Kopúnková. „Plagiáty detí boli vtedy bežné, ale nikto sa proti tomu neohradil. Ja áno. Keď mi knižku nevydali, bola to facka od osudu. Nebyť syna, asi by som nikdy nič nevydala...“

 

Stratil trenírky

A tak jej v roku 2004 vyšla prvá knižka básní pre deti Kam, kam, kam, kam sa poberám a po nej ešte ďalšie tri. K 770. výročiu mesta zase vydala zbierku poviedok Promenády Trnavou. Spomína si tam na zážitky z mladosti a cez príbehy ľudí približuje známe miesta v Trnave.

 

Keby venovala samostatnú kapitolu splavu v Kamennom mlyne, jednu peknú historku o tomto mieste by mala. „Robila som zástupkyňu riaditeľa v Cíferi, chlapci chodili na Bottovu školu. Keďže tried bolo málo a žiakov veľa, do školy sa chodilo na etapy – jeden týždeň doobeda, druhý poobede. Keď boli sami, tak radi vyvádzali. A tak som sa dozvedela, že kým som bola v práci, deti boli s kamarátmi na splave. Gabo stratil trenírky a skoro sa utopil.“

 

Ešte kurióznejší bol spôsob, akým sa to dozvedela. „Napísal o tom poviedku, ktorú chcel poslať do súťaže, a dal mi ju prepísať na stroji. Hneď mi bolo všetko jasné,“ spomína s úsmevom.

Katarína Rosinová | 13.3.2012 | Tí sú naši | https://www.trnavskyhlas.sk