Keď Spartak prehrá, v pondelok si noviny nekúpi...

Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 19.4.2024
https://www.trnavskyhlas.sk/c/6493-ked-spartak-prehra-v-pondelok-si-noviny-nekupi/ked-spartak-prehra-v-pondelok-si-noviny-nekupi/

Miestom relaxu Ilavských je chalupa po rodičoch v Suchej nad Parnou. Pán domu tu maľuje, pani sa piple v záhradke. Na jar jej ju skope a sám obrába vinohrad.

Majster v ateliéri so svojou výtvarnou minulosťou i prítomnosťou.

„Máme aj vlastné jamárske víno,“ chváli sa akademický maliar Jozef Ilavský. Vraj každý druhý deň záhradku celú prekope, tvrdiac: „Musím sa aj hýbať.“
V ateliéri opatrujú kresby, akvarely, oleje, ilustrácie, štúdie, skice, nákresy, návrhy, plagáty – z minulosti až po súčasnosť.

 

„Vilko Turčány napísal zbierku Oheň z Neho, urobil som taký cyklus... Takto, ako je to na stole... Tuto sú väčšie formáty... Našiel som staré kresby, ako som robil poriadok... Toto je reakcia na tatranskú kalamitu...“ ukazuje výtvarník.

Viackrát sa dotkol aj sakrálnej tematiky. „Vlani ma oslovili z obecného úradu, či by som neprispel k Noci kostolov, organizovanej arcibiskupským úradom. Váhal som...“ priznáva.

 

Zmobilizoval sa, oprášil skice a nákresy, ktoré realizoval pre päť kostolov. Renesančný, realistický Kristus na kríž do Košolnej, figurálne výjavy Kristus kážuci na loďke a sv. Cyril a Metod pre kostol v Dojči, sv. Kozma a Damián do Dúbravky, sv. Imrich a sv. Alžbeta na oltár do Rohoviec.

 

„Namaľoval som, ostali mi štúdie. Keď som dostal fotografie z obnovy, ostal som v pomykove. Sv. Alžbeta mala pri sebe domaľovaného chlapca, sv. Imrich domy. Zistil som, že v mojej tvorbe pokračoval niekto iný,“ spomína.

 

Pri predstavovaní vlastných ilustrácií k Jedličkovej zbierke Rybia pantomíma v Divadle Jána Palárika v apríli 2010. Zľava: Jozef Ilavský, Bohumil Chmelík, Ľudovít Daučo.

Tieto a ďalšie podklady skompletizoval, urobil adjustáž, sprievodný list k výstave, ktorú nazval Cesta k obrazu. Inštalácia v Kostole sv. Martina bola 27. mája 2011. Potom ju preniesli na obecný úrad. „Mal som dobrý pocit. Splnilo to svoj účel. Ľudia videli, čo predtým nemali možnosť vidieť. A ja som si vďaka tomu dal do poriadku svoje veci.“

Krajská cena
Krátko predtým udelili Jozefovi Ilavskému Pamätnú medailu predsedu TTSK za trvalý prínos v oblasti kultúry. „Potešil som sa, aj keď neviem, kto ma navrhol na ocenenie.

 

Ale som rodák z tohto kraja, roky som učil v Trnave, vodím sem študentov, robím v regióne výstavy, ilustroval som knižky Turčányho, Strieženca, Jedličku, mám menšiu expozíciu v pamätnej izbe v Suchej – tak prečo nie? Mnohí oveľa mladší majú už desiatky ocenení. A ja som si toto maličké musel zaslúžiť ešte aj poďakovaním v mene ocenených,“ nadľahčuje tému.

Náš výtvarník má rád i knihy, noviny a šport. Hoci v poslednom roku robil len na štvrtinový úväzok, denne sa skrytý vo svojej izbe zdokonaľoval štúdiom tlače a kníh o umení. „Veď sú to vysokoškoláci, musím byť pripravený zo súčasnosti,“ dôvodil.

Ale sleduje i futbal. „Keď Trnava prehrá, v pondelok nekupujem noviny. Nechcem čítať tie komentáre!“ V regionálnej tlači hľadá, čo píšu o Suchej. „Ako chalani sme mali tri miestne futbalové mužstvá – Hoštáky, Horný koniec a Dolina. Hoštáky vždy organizovali turnaj.

 

Zbierali a odovzdali sme slivky, jablká a kúpili sme ceny. Raz ktosi oznámil, že chlapci tie jablká trhali, nie zbierali... Bola aj dvojka z chovania,“ spomína niekdajší kapitán.

„Pozrite, cez toto okienko ďalekohľadom chodím na futbal. Ale to sa dá, len kým sa pred ihriskom nerozzelenajú stromy,“ ukazuje z ateliéru.
K sedemdesiatke dostal s pamätným listom zo školy aj poďakovanie od dekanky... Ostatných dvanásť rokov rozvíjal tradíciu, ktorú založil. Bral študentov na kresliarsko-maliarsku prax v prírode.

 

Jozef Ilavský s manželkou Annou v družnej debate s Viliamom Turčánym v rodnej Suchej nad Parnou.

 

„Poznám v Trnave zákutia, ktoré ani domáci nepoznajú. Podnecoval som mladých, aby mali oči otvorené a kreslili architektonicky vzácne veci, na ktoré je Trnava bohatá,“ hovorí. „Prax dá veľa. Čo takto z prác vytvoriť zaujímavú kolekciu a vystaviť ju trebárs v západnom krídle trnavskej radnice?“ uvažuje.

Komercia živí
„Pedagogickú činnosť som skončil definitívne. Nie je jednoduché byť bez povinností, ktoré ma až tak nezaťažovali, keď som tú robotu robil rád. Teraz naberám sily a nápady.

 

Musím sa skoncentrovať, lebo tvorba si vyžaduje energiu. Dá sa maľovať aj štýlom umenie ako hra. Ale mnohé veci si žiadajú viac. Fakticky, ak nemám termín, odkladám. Keď musím, porobím veľa.“ Momentálne teda majster odpočíva. Po inšpiráciu sa chce rozbehnúť do prírody.

Čo bude zajtra, pozajtra...? Ak Boh dá, bude sa tešiť z prostredia v Suchej a z tvorivej práce. „Doma však nikto nie je prorokom – na rukách by som zrátal, koľko ľudí má záujem o diela svojho rodáka.

 

Pamätám na Mudrochove rady, že výtvarník musí robiť aj komerčné obrazy, inak nevyžije. Vraví sa, že úžitková tvorba prispieva na voľnú. Ale nebolo by od veci dať dohromady monografiu. To však záleží na mnohých okolnostiach,“ vidí perspektívu.

Magické čísla
A ešte čosi. Majstrova mama sa narodila 11.11.1911. Škorpiónka. Keď si ju otec bral, mal už z prvého manželstva dcéru narodenú 28. októbra, teda v tom istom znamení. Ich prvá spoločná dcéra sa zhodou okolností narodila v ten istý deň. Jozef prišiel na svet – ako inak – 28. októbra.

 

Aj jeho najmladšia sestra má v občianke 28. októbra. „To si neviete zapamätať, kto sa kedy narodil?“ mračili sa na otca úradníci, keď niečo vybavoval. A aby to ani Jozefovi nerobilo problémy, vnuka dostal k narodeninám – 28. októbra...

Cévéčko
Majster Ilavský, rodák zo Suchej nad Parnou. Pod vedením figuralistu profesora Jána Mudrocha na VŠVU vykročil na svoju celoživotnú tvorivú a pedagogickú dráhu. Stal sa akademickým maliarom.

 

V sedemdesiatom sa s rodinkou presťahoval do bratislavskej Dúbravky. V pivnici bytovky si zriadil prvý ateliér. Do rodiny, ktorú živil ako umelec na voľnej nohe, prišiel druhý syn.

Istejší zdroj príjmov ako ilustrovanie kníh pre vydavateľstvo Mladé letá a tvorba úžitkovej grafiky mu poskytla práca odborného asistenta na Pedagogickej fakulte v Trnave.

Tú po sedemnástich rokoch zmenil za Fakultu architektúry Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, kde na katedre výtvarných disciplín vyučoval, tvoril, získal docentúru, dozrieval. Vynikol vo voľnej tvorbe, prácach ovplyvnených impulzmi z prírody a vizuálnymi podnetmi.

Jeho najpresvedčivejšie diela sú majetkom Slovenskej národnej galérie, Galérie Cypriána Majerníka v Bratislave či Galérie Jána Koniarka. Je členom Slovenskej výtvarnej únie a Art clubu 60+8, ktorému istý čas aj predsedal, vlani v novembri s ním oslávil dvadsať rokov existencie a vystavoval.

Janka Pekarovičová

prispievatelia | 19.4.2012 | Tí sú naši | https://www.trnavskyhlas.sk