Turistika ako droga: V horách treba občas veľmi rýchlo utekať

Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 29.3.2024
https://www.trnavskyhlas.sk/c/6817-turistika-ako-droga-v-horach-treba-obcas-velmi-rychlo-utekat/turistika-ako-droga-v-horach-treba-obcas-velmi-rychlo-utekat/

Láska k horám ho priviedla k myšlienke urobiť knihu o nich. Marián Prelovský pochádza z centra Trnavy. Z roviny vyráža do kopcov, ktoré sú pre neho ako droga.

Svoje desaťročné turistické pohľady vložil do jednej knihy.

 

Bolo by toho na knihu. Marián si vyrobil maketu, s ktorou teraz obchádza vydavateľstvá. „Čím dlhšie chodím po horách, tým viac fotografií z nich mám.

Do knihy som sa rozhodol poukladať naše najviac navštevované pohoria a pridal k nim turistické mapky, na ktorých sú označené miesta, kde som fotografoval.

 

Kniha by mala byť pre ľudí, ktorí chcú chodiť po horách, ale nevedia, kam sa vybrať. Môžu sa rozhodnúť podľa obrázkov. Takáto literatúra zatiaľ u nás nie je. Len sprievodcovia plní faktov. Ja som chcel dať dokopy jednoduché lákadlo,“ vysvetľuje Prelovský.


Na zozbieraní fotografií pracoval desať rokov. Nájsť vydavateľa je však ťažké. Aj keď sa im maketa páči, len krčia plecia. Ak si autor neprivedie hneď aj sponzora, väčšinou má smolu.


Kopa zážitkov
Na hory začal chodiť ešte z rodičmi. Bývali rovno v centre Trnavy. „Najprv to boli väčšinou pobyty na chatách. Neskôr som po strednej škole začal prechádzať slovenské hrebene. Fotografovaniu sa nevenujem dlho. Spočiatku to boli len také cvaky. Postupne ma to začalo zaujímať stále viac. Učil som sa, sledoval informácie.

 

Takto vyzerá kniha, z ktorej si turisti vyberú podľa obrázkov.

 

Časom som zistil, že mi nestačí technika, a musel som si kúpiť lepší fotoaparát. Učil som sa na vlastných chybách. Zúčastňoval som sa na rôznych súťažiach, kde som zistil, že umelecká fotografia mi nič nehovorí, tak ako nič nehovorí umelcom tá moja. :-) Dlho som si fotil len tak pre seba, až kým som si nepovedal, že s tým množstvom treba niečo urobiť.“


V horách je počas leta každý víkend. Po našich kopcoch sa vybral aj do zahraničia. Rumunsko, Bulharsko, Nórsko, Rakúsko... „Trebárs Rumunsko má úplne inú kultúru, ktorá mi poskytla kopu zážitkov.

  

Ich hory nie sú také zaľudnené ako naše a je to tam trochu divokejšie. Náš obraz o Rumunsku ako krajine Európskej únie je skreslený. Nevyzerá to tam ako u nás.“ Po klasickom chodení prišlo na rad aj lezenie. Nič vážne, len tak, aby si spestril pobyt v kopcoch.

 

Zapadajúce slnko na malofatranskom hrebeni.


Exotika sa dá zažiť aj na Slovensku. Obmedzená je však legislatívne. V národných parkoch je zakázané chodiť mimo turistických chodníkov. Nesmie sa stanovať vo voľnej prírode. Kto si chce užiť, musí sa vybrať do Rumunska alebo Álp či Nórska, kde to nie je až také striktné.

 

Napariť pokutu
Na Slovensku je pobyt v horách niekedy ochranármi absurdne pritiahnutý za vlasy. „V zime v zasnežených Belianskych Tatrách sme prišli k chate, kde nás privítala pani, ktorá nás upozornila, že sme išli mimo chodníka, a bola odhodlaná napariť nám pokutu. Kamarát, ktorý nemal funkčné mačky a zošmykol sa na chodník, obišiel beztrestne.

 

Kozorožce na Hochschwabe.

 

Šli sme po snehu a ľade. Kúsok od chodníka v neprehľadnom teréne. Nič sme neničili... A na hrebeni Nízkych Tatier sme zasa pozorovali lesníkov, ako striehnu na každého, kto sa vybral starým značením namiesto nového. Nové išlo pod kopcom, staré po kopci. Na začiatku sa dalo ľahko pomýliť.

 

Striehli tam na ľudí, ako keď si robia policajti biznis na vychytených cestných ťahoch. Videli sme, ako lesníci jednému takémuto zblúdilcovi nasadzovali putá za to, že prechádzal starým chodníkom. V Rumunsku sa dá bezkonfliktne stanovať aj na hrebeni.“ Aj Marián chce turistom prostredníctvom svojej knihy nasadzovať putá, ale iné. Chce ich zviazať s horami.

 

Nové Štrbské pleso.


V Rumunsku majú však turisti iný problém. Stáda tam strážia psi. Tí sa rozbehnú oproti každému, kto ide okolo. To nie je sranda. „Občas ich bačovia veľmi rýchlo rozoženú a niekedy ich zasa nechajú, nech ľudí obkľúčia a zúrivo vyštekajú. Človek musí byť trpezlivý a s chladnou hlavou počkať alebo...

 

Tak som ešte nevidel ľudí šprintovať. :-) To hádam ani nebolo v ľudských silách. Inak tam žijú veľmi srdeční ľudia. Aj keď sme chodili stopom, nemali problém naložiť nás do plného auta ešte troch aj veľkými batohmi.“


Úsmev šťastia
Na dobré fotografie si treba okrem destinácie vybrať aj počasie. „Potom, ako človek zvládne základné technické grify, je to už len o svetle a vyčkávaní na ten správny čas. Samozrejme som za desať rokov zažil už aj kopu daždivých prechodov, z ktorých som nepriniesol ani obrázok. A na dobrú fotku treba aj, aby sa na človeka trochu usmialo šťastie.“

 

Potok v Jasnej - Nízke Tatry.


Najjednoduchšie je vyhliadnuť si miesto a na chate čakať, kým príde správny čas. „Ešte nie som vo fáze fotenia, že by som si tvrdo zobral do hlavy nejaký záber a odhodlane naň vyčkával. Možno ak sa mi podarí vydať knihu, začnem rozmýšľať aj takto. Nie je to lacný špás. V každom cestovaní je veľa peňazí.“


V Alpách je lepšie vypracovaná turistická infraštruktúra, ale oveľa komerčnejšia. U nás si turisti ešte vlečú všetko na ťažko so sebou. Na Západe chodia ľudia naľahko. Na chate sa najedia a všetko zaplatia. Samozrejme, je to drahšie, ale funguje to. Pre Slováka sú ich ceny hrôza. Väčšinu chát vlastní turistický spolok, ktorý ich prenajíma.

 

Za ubytovanie sa platí spolku a nájomca má biznis z kuchyne a toho, čo predá. „Ten, pochopiteľne, nerád vidí, ak prídete, prespíte a nič si nekúpite. Párkrát sa nám stalo, že sme sa len v chate schovali pred dažďom a nič si neobjednali. Prenajímateľ nás začal okamžite vyháňať.“

 

Po západe slnka v Snilovskom sedle.


Na horách netreba zabúdať ani na poistenie. Skalní turisti si môžu kúpiť turistickú kartičku, ktorá platí na horách po celom svete. Ročná stojí do šesťdesiat eur a dá sa kúpiť aj cez internet či v outdoorových obchodoch. Kartička sa dá využiť aj ako zľava na niektoré služby. Napríklad na ubytovanie v chatách. Niekedy to je až päťdesiat percent. Ak turista prespí päťkrát na chate v Alpách, má náklady naspäť.


Voľne stanovať nie je problém ani v Nórsku. Nie však na súkromných pozemkoch. Tie sú ale prakticky všade. :-) Marián bol najvyššie na Mont Blancu. Cesta na najvyššiu horu Európy je preplnená magistrála, kde sa turisti strkajú, tlačia a predbiehajú.

 

Cestovky sem vodia veľké organizované skupiny. Ľudia si myslia, že v cene majú garantovanú aj bezpečnosť. Často to tak nevyzerá. Najmä ak je cena stlačená na minimum a namiesto horského vodcu sa o ľudí stará sprievodca. Katastrofa.


Katastrofa je, aj keď vás v horách chytí búrka. „Pred ňou treba čo najskôr utiecť, ako pred psami. Treba bežať čo najrýchlejšie do doliny. Raz sme sa dostali do stredu takej búrky. Nebolo nám všetko jednu. Bolo to akurát na mieste s kovovými reťazami, ktoré sú pre blesky magnetom. Zdrhali sme odušu.“ 

 

Ráno v Stubajských Alpách - Rakúsko.

 

Foto: Autor

Vladimír Kampf | 12.6.2012 | Tí sú naši | https://www.trnavskyhlas.sk