Marek Ružička: Problémy druhých ľudí sú jeho hobby

Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 5.10.2022
https://www.trnavskyhlas.sk/c/7562-marek-ruzicka-problemy-druhych-ludi-su-jeho-hobby/marek-ruzicka-problemy-druhych-ludi-su-jeho-hobby/

Mnohí si ho pamätáte z televíznej obrazovky. V relácii Raňajojky televízie JOJ, či popoludňajšej talkshow Skutočné príbehy, riešil v pravidelných diskusiách všakovaké ľudské osudy a tak pomáhal aj divákom. Hoci sa už vytratil z mediálneho výslnia, ľuďom pomáhať neprestal.

Po náročnom dni si rád prevetrá hlavu v nočných uliciach.

 

Aj mediálne známe osobnosti sú len ľudia. Dôkazom toho je tridsaťosemročný tvorca relácie Súdna sieň, Marek Ružička z Trnavy. Ako rozprával o sebe a svojom živote, uvedomil som si, že sme si veľmi podobní. Taktiež nemal cestu za šťastím vystlanú ružami, ale má vytýčený jasný cieľ, za ktorým ide. Hoci nie vždy všetko vyšlo podľa jeho predstáv.


Rád sa pretŕčal

„Vždy som bol rád stredobodom pozornosti. Aj keď si to neviem vysvetliť, lebo z vymýšľania niečoho nového a neovereného mám vždy strach. Za každým však vo mne vyhrá ten blázon, vďaka ktorému sa do toho pustím,“ vysvetľuje Marek s úsmevom. „Ani neviem prečo, ale strašne som túžil po kariére herca. Prosto ma fascinovala tá ich sláva. Aj ja som chcel, aby ma ľudia na uliciach zastavovali a pýtali si odo mňa autogram.“


Možno aj to bol jeden z dôvodov, prečo začal navštevovať základnú umeleckú školu, odbor literárno–dramatický. „Bral som to ako super prípravu na herectvo. Hoci som tu získal veľa užitočných rád a skúseností, na vysnenú školu sa mi dostať nepodarilo.

 

Vtedy som to bral ako veľkú tragédiu, no aspoň som si tu užil mojich prvých pätnásť minút slávy v rámci rôznych vystúpení, ktoré sme z tohto krúžku robili pre rodičov aj verejnosť,“ spomína.


Vyzná sa v jedle a v ľuďoch
Marek sa hereckého sna nikdy nevzdal, hoci sa po nevydarenej snahe o jeho naplnenie musel zamyslieť nad inou profesiou. „Neviem robiť niečo, čo ma nebaví. Preto som sa snažil zistiť, čo by ma ešte napĺňalo. Keďže som veľký gurmán, moja voľba bola jasná - robiť čokoľvek s jedlom. Chcel som totiž svojím umením tešiť ľudí a pripraviť im zážitok aspoň na tanieri.“

 

Ku gurmánskej kreativite sa napokon ani nedostal. Hneď po skončení hotelovej akadémie dostal možnosť pracovať v rádiu a neskôr aj v televízii.


Vystriedal množstvo formátov, až sa napokon dostal do relácie Raňajky na Jojke. „Dalo mi to veľmi veľa. Keďže to bolo živé vysielanie musel som sa na naučiť pohotovo reagovať na každú situáciu, no nevedel som si to predstaviť ako prácu, ktorú by som robil dlhodobo,“ hovorí Marek.

 

Jeho rukami prešli stovky ľudských príbehov.

 

Uspokojenie a víziu toho, čo by chcel naozaj robiť, našiel až v talkshow Skutočné príbehy. Vtedy si podľa svojich slov uvedomil, že sa dokáže porozprávať s kýmkoľvek a pochopiť kohokoľvek. „Dodnes si pamätám na rozhovor s ani nie osemročným chlapcom z dabingu. Bola to riadna fuška rozprávať sa s ním dve hodiny a neunudiť ho k smrti,“ spomína Marek.


Na svoje dieťa je pyšný
Spolupracuje na mnohých projektoch, ale Súdna sieň mu prirástla k srdcu. Spolu s kolegyňou a režisérmi totiž stáli pri jej samotnom zrode. Spočiatku mali z jej spustenia obavy. „Vôbec sme tomu projektu neverili. V tom období na Slovensku žiadna relácia podobného formátu nebola, takže sme prakticky stavali na zelenej lúke.

 

Dnes sa už štvrtý rok teší veľkej diváckej obľube. Za ten čas som sa usvedčil v tom, že toto je práca, ktorú chcem naozaj robiť. Na začiatku som si ani neuvedomoval, ako veľmi môže jedna relácia ovplyvniť a zmeniť ľudské životy. Do televízie nám chodí mnoho vďačných emailov a listov, že príbehy zo Súdnej siene im pomohli vyriešiť ich vlastné problémy.

 

Samozrejme, chodia aj negatívne ohlasy, ale za tie roky mi prešli rukami stovky príbehov a každý z nich si viem obhájiť. Súdna sieň je ako moje dieťa,“ dodáva spokojne.


Aj keď Marek nikdy neprestal snívať o herectve, osud chcel, aby riešil problémy okolo seba. Má dar porozumieť ľudom, ktorý by už dnes za kuchársku čapicu nevymenil. „Trvalo mi dlho, kým som našiel to, čo ma naozaj napĺňa. A keď už to mám, len tak ľahko sa toho nevzdám,“ dodáva na záver.


Text: Matej Uhlár
Foto: Album Mareka Ružičku

 

prispievatelia | 5.7.2012 | Príbehy | https://www.trnavskyhlas.sk