Nehoda zmenila Karolovi život. K osemnástke by si želal vrátiť čas späť

Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 29.3.2024
https://www.trnavskyhlas.sk/c/8148-nehoda-zmenila-karolovi-zivot-k-osemnastke-by-si-zelal-vratit-cas-spat/nehoda-zmenila-karolovi-zivot-k-osemnastke-by-si-zelal-vratit-cas-spat/

V rodine Brestovanských vo Voderadoch sa nedávno oslavovalo. Syn Karol má osemnásť a z toho, že je konečne dospelý, sa všetci veľmi tešili. O to viac, že málo chýbalo a nemusel tu byť...

Mama Mária sa o syna stará tak, ako najlepšie vie. Foto: Michal Hlavatovič

 

Na osudný deň si vôbec nepamätá, zato jeho mama Mária má v mysli zafixovaný každučký detail. Kajo bol vonku a ona čakala, že sa vráti, lebo ho mala viezť na futbal do Majcichova. Namiesto toho zazvonil telefón.

 

"Volal jeho kamarát Maroš. Oznámil mi, že mali nehodu. Myslela som si, že žartuje a chcela som syna k telefónu. Na to mi povedal, že mi ho nemôže dať, lebo je v sanitke." Okamžite sadla do auta a utekala za ním. Netušila, že nasledujúce štyri mesiace strávi spolu so synom v nemocnici.

 

Stačil okamih
Karol tam však bol ešte dlhšie, dokopy sedem mesiacov. Spočiatku hýbal len očami a nevedel rozprávať. Musel sa všetko učiť odznova.

 

Čo sa vlastne stalo? O tri roky starší Maroš ho zlanáril, aby sa išli povoziť na aute po poľnej ceste. Narazili do stromu. Starší chlapec utrpel slabý otras mozgu a zlomeninu. Mladší ostal nehybne ležať. Ostal ochrnutý a lekári nevedeli predpovedať, či sa ešte niekedy bude môcť hýbať.

 

Našťastie, obrovské úsilie všetkých okolo prinieslo ovocie. Po polroku mohol sám sedieť a dnes už urobí aj zopár krokov. S ortézami, paličkou a cudzou pomocou, ale predsa. Sám sa vie umyť aj najesť. V pravej ruke však nič neudrží, a tak sa z neho nútene stal ľavák. Aj rozprávanie mu robí problém.

 

V časoch, keď ešte hrával futbal. (Horný rad, tretí zľava.) Foto. Album Karola Brestovanského


„Trikrát do týždňa máme návštevy fyzioterapeuta, dvakrát do týždňa hipoterapiu,“ vyratúva pani Brestovanská. Najúčinnejšie sú rehabilitačné pobyty, na ktorých cvičí v špeciálnom kostýme. Je to síce poriadna drina, ale prináša výsledky. Jediný háčik je v tom, že dvojtýždňový rehabilitačný pobyt stojí vyše tritisíc eur.

 

„Niekoľkokrát sa nám podarilo získať grant, no vždy musíme mať peniaze na spolufinancovanie. Vtedy si musíme poradiť, ako sa dá.“ Pomáha celá rodina, priatelia aj obec.

 

Futbalový talent
Karol hrával basketbal, bol v dobrovoľnom hasičskom dvore, no hlavne bol talentovaný futbalista. Najskôr hrával za Voderady, potom prestúpil do Majcichova. Možno aj preto, že tam mal viac voľnosti, prišlo k osudovej nehode. Aj jeho o dva roky mladší brat Peter hrá futbal. „Má na mňa ťažké srdce, že som prísna a nikam ho nepúšťam. Bojím sa...“ povzdychne si.


K narodeninám dostal Kajo striebornú retiazku a náramok, oblečenie a kozmetiku. Bol nadmieru spokojný, no ešte viac by bol, keby sa mu splnilo jeho najväčšie želanie: Môcť opäť chodiť, behať a hrať milovaný futbal. „Nikto nevie povedať, či raz bude môcť fungovať ako predtým. Všetko závisí na ňom. V prvom rade musí chcieť on, ja ho nútiť nemôžem,“ hovorí Mária.

 

Väčšinou sa pohybuje na vozíku, chodiť vie len s pomocou druhých. Foto: Michal Hlavatovič


Kajo sa chcel kedysi vyučiť za murára. Dnes navštevuje praktickú školu na Beethovenovej ulici v Trnave. Má pred sebou ešte dva roky. Čo bude potom, nikto nevie. Dlhú chvíľu si kráti pri počítači, ale veľmi rád tiež rybárči.

 

Občas ho prídu navštíviť bývalí spolužiaci. „Kedysi mal milión kamarátov, po nehode sa to zmenilo, ako veľa iných vecí. Ktovie, ako by to teraz bolo, keby sa to nestalo...,“ zamyslí sa Mária. Vzápätí dodáva: „Ale už to neriešim, život ide ďalej.“
 

Katarína Rosinová | 31.8.2012 | Príbehy | https://www.trnavskyhlas.sk