Práca mu dáva silu žiť. Lukáš chce napriek hendikepu pomáhať iným

Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 5.10.2022
https://www.trnavskyhlas.sk/c/8251-praca-mu-dava-silu-zit-lukas-chce-napriek-hendikepu-pomahat-inym/praca-mu-dava-silu-zit-lukas-chce-napriek-hendikepu-pomahat-inym/

Príchod hendikepovaného dieťaťa do rodiny zmení život od základu. Tento člen však neraz dokáže svojich najbližších nasmerovať na cestu, ktorá im dá hlbší zmysel, ako tá predtým. Toto je aj prípad Trnavčana Lukáša Griflíka a jeho mamy.

Najradšej si chatuje s kamarátmi

 


Tohto, dnes už dvadsaťtriročného mladého muža, poznám odmala. Naše mamy sa totiž poznali skôr, ako sme sa narodili. Ako som rástol, začal som si uvedomovať rozdiely medzi nami, a to i napriek tomu, že sme obaja na vozíku.

 

K Lukášovmu telesnému hendikepu sa totiž pridala aj istá forma mentálneho postihnutia. Možno aj preto náš vzťah na čas ochladol. V období dospievania som si totiž hlúpo myslel, že keď chodí do špeciálnej a ja do bežnej školy, tak som niečo viac.


Jeden bez druhého by boli stratení
Dnes je už Lukáš dva roky zamestnaný v chránenom pracovisku v Trnave. „Práca mi dodáva silu žiť. Vďaka tomu, že sem môžem chodiť, sa cítim užitočný. Každý deň tu zažijem niečo nové,“ vysvetľuje. Skúsenosti zo zamestnania mu pomáhajú prekonávať prekážky bežného života. Tým viac sa začleňuje do spoločnosti a je nútený k väčšej samostatnosti. To je cieľom aj jeho maminy Miroslavy.


Bol to jeden z hlavných dôvodov, prečo sa rozhodla zriadiť chránenú dielňu. „Takéto pracoviská dávajú možnosť takým ľuďom, ako je Luki rozvíjať sa a viesť plnohodnotnejší život,“ hovorí mama Miroslava. Nepomáha však len synovi, ale i mnohým ďalším, s podobným postihnutím.

 

„Hoci sa mi synovým príchodom prevrátil život naopak, som rada, že to je takto. Bez neho by som totiž nepracovala tu, s týmito ľuďmi, ktorí mi ukázali krajší a lepší svet,“ dodáva. „Som rád, že mám takú mamu. Bez nej by som bol nikto. Určite by som nedokázal toľko vecí a dnes by som nemohol mojimi výrobkami tešiť druhých,“ zapája sa do rozhovoru Lukáš.

 

Ich silné puto zdolá každú prekážku


Zasnený realista
Vysmiaty a vždy dobre naladený Lukáš je už dávno pre mňa vzorom. Svojou úprimnosťou a dobrosrdečnosťou si vie získať takmer každého. Po tomto rozhovore si ma však získal ešte viac. Ako som tak s nimi debatoval, uvedomil som si, že cieľ Mirky sa pomaly napĺňa. Z Lukáša za tie roky vyrástol síce trochu tvrdohlavý, ale aj cieľavedomý mladý muž.


„Chcem v živote niečo dokázať. Viem, že asi nikdy nebudem samostaný, ale snažím sa, aby som mohol v budúcnosti existovať s čo najmenšou pomocou...“ vysvetľuje.

 

Úsmev ako dar
Aj tieto túžby posúvajú Lukáša stále vpred. V robote neraz víťazí sám nad sebou. Vďaka húževnatosti sa vie popasovať s každou výzvou. Je však niečo, v čom sa mu aj napriek nesmiernej snahe nedarí. Rád by sa postavil na vlastné nohy.


Ďalšou túžbou mi Lukáš vyrazil dych. „Môj vzor je Vilo Rozboril. Aj ja by som chcel pomáhať ľuďom tak, ako on. Ja mám okolo seba veľa ľudí, na ktorých sa môžem vždy obrátiť, ale sú takí, čo ich nemajú.“

 

Svoju radosť rozdáva ľuďom aj prostredníctvom svojich výrobkov


On si však neuvedomuje, že pomáha všetkým okolo už aj teraz. Nesedí doma a neľutuje sa, ako by to urobili mnohí na jeho mieste. Tento skromný chalan si to možno ani neuvedomuje, ale ovplyvňuje aj kamarátov okolo seba. Priateľstvo s ním ma naučilo vážiť si každú maličkosť. Pre mňa je Lukáš výnimočný človek. Aj napriek tomu, že to nemá ľahké, má radosť zo života, ktorú vie ešte aj rozdávať.


Text a foto: Matej Uhlár

 

prispievatelia | 7.9.2012 | Príbehy | https://www.trnavskyhlas.sk