Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 24.4.2024
https://www.trnavskyhlas.sk/c/9380-blog-vyberame-z-listov-citatelov-clovek-cloveku/blog-vyberame-z-listov-citatelov-clovek-cloveku/
Od počiatku svojej existencie je človek konfrontovaný so smrťou, utrpením a bolesťou. Nie je to len údel ľudskej bytosti – s pozemskou definitívou musí rátať všetko živé.
Ilustračné foto: shutterstock.com
Pokiaľ ostáva smrť bezpečná a vzdialená, len málo o nej uvažujeme. Pokiaľ však zazvoní pri dverách nás, našich priateľov a príbuzných, nevítame ju radi.
Pred dvoma dňami zazvonila, a nie prvý krát, pri dverách ťažko skúšanej rodiny. Nečakane a bez pozvania. Odišla v náručí s mladým, krásnym životom.
Človek počúva takéto správy denne. Bol som v pokušení napísať: Médiá akoby sa predháňali v uverejňovaní nešťastia a ľudského utrpenia. No po prvýkrát zreteľne vidím, že oni sa skutočne predháňajú. Ako psy za korisťou, ktorú treba uštvať a zahryznúť sa do nej. Problém je ten, že tu hovoríme o ľudských životoch. O životoch, ktoré cítia, myslia, milujú...
Doteraz som zrejme žil v naivite o aspoň základnom morálnom povedomí slovenských komerčných médií. Nie je ich toľko, aby som ich musel menovať. Všetci vieme, kto hrá prím večer vo väčšine večerných slovenských obývačiek či ráno v novinových stánkoch.
Spravodajstvo o tragédii z Trnavy ma šokovalo. Kruté zábery priamo na zničený život, fotografie rodiny i ľahkovážne slová redaktorov, ktoré blízkym a pozostalým spôsobujú neľudskú vnútornú bolesť.
Samozrejme, žijeme v dobe zúriaceho kapitalizmu, boja o diváka a o percento sledovanosti. No občas sa pýtam, kde sú hranice? Kde sú hranice ubližovania ľuďom, živým i mŕtvym? Dievčina, ktorá odišla, mala predsa rodinu, priateľov, spolužiakov..
Svet je v posledných rokoch na veľkej križovatke, našu krajinu nevynímajúc. Buď bude pokračovať deštruktívny duch antiľudských hodnôt, alebo sa aj v printe a televízii vrátime aspoň k základnej úcte k človek.
Pokiaľ tie na zlo obrátené sily budú mať naďalej vplyv na mediálny trh, je to pre budúcnosť slovenských komerčných médií skutočne zlá správa a mám o ňu veľký strach.
Áno, obávam sa čoraz väčšmi studených, vulgárnych médií, pretože z nich cítim chlad k životu a nepriateľstvo k človeku. A nemôžem si pomôcť – za ich honbou po utrpení cítim viac, ako len žiarlivú túžbu po sledovanosti či čítanosti, cítim ich osobnú vnútornú prázdnotu a bezútešnú púšť, ktorú predsa aspoň občas musí zaliať dážď plný emócií.
A to isté sa týka aj tých, ktorí podobné správy čítajú a sledujú. Bez dopytu by nebola ponuka a naopak.
Podobných správ je denne mnoho. No vždy to boli len vzdialené a nejasné útržky, zatiaľ čo túto spoznávam z osobného stretnutia a bezprostrednej blízkosti. A preto, aspoň trochu chápem, aspoň trochu chcem pochopiť, čo museli prežívať pozostalí po iných tragédiách.
Opakujem sa – tu naozaj hovoríme o ľuďoch. Tu hovoríme o ľudských životoch. O tých, ktoré boli ukončené aj o tých, ktoré museli s ranou v srdci ostať. Zo srdca prajem všetkým pozostalým pokoj. Pokoj im samým, aj pokoj ich milovanej.
Vzdávam hold čestným médiám. No posledné slovo by malo vždy patriť súcitu. A v týchto dňoch to platí dvojnásobne.
EDUARD GUNIŠ
prispievatelia | 11.1.2013 | Trnavskými očami | https://www.trnavskyhlas.sk