Elegán Stacho býval po niekoľkých vodkách poriadny búrlivák

Vydané 29.3.2011 o 00.00

TRNAVA – Do reštaurácie Krym vošiel muž podopierajúc sa barlami. Rozkázal si vodku, potom ďalšiu. Ešte zopár pohárikov pretočil a napokon odkráčal po svojich. Barle nechal opreté pri stole. Aj takto si spomínali v pondelok v trnavskej krajskej knižnici súputníci na rodáka z Trnavy, lekára a básnika v jednej osobe a člena Trnavskej skupiny Jána Stacha. V tomto roku by oslávil 75. narodeniny.

Na Jána Stacha spomínal v pondelok aj jeho priateľ Jozef Mihalkovič v Krajskej knižnici Juraja Fándlyho v Trnave. foto: ras

Do búrlivého života mladého básnika zasiahla nehoda. V septembri roku 1973 sa rozhodol ísť na odvykaciu protialkoholickú kúru. Cestou na Prednú Horu ale havaroval. „Bol to signál z hora, že to nebolo správne rozhodnutie,“ vtipne dnes poznamenáva jeho kamarát a básnik Ľubomír Feldek. Po nehode Stacho ochrnul a istý čas sa nepohol z postele, nakoniec sa mu zdravotný stav zlepšil a s pomocou barlí začal aj chodiť. Traduje sa, že po prvý raz takto vtrhol do kaviarne, čím spôsobil šok všetkým prítomným, ktorí ho poznali.
Nakoniec ho nešťastná udalosť pripútala k posteli opäť, tentoraz navždy. „S vlastnou matkou mal zvláštny vzťah, odišla za ním do Bratislavy, kde bývali v spoločnom byte. Neskôr sa pre neustále konflikty medzi nimi vrátila späť. Keď sa stala tá nehoda, vrátila sa k nemu, ale ani potom nedokázali spolu vychádzať,“ spomína Feldek. V byte bývali každý na opačnom konci, strednú izbu mali prázdnu, len Stachova mama, poriadkumilovná žena, tu pravidelne voskovala parkety. A na to básnik nakoniec doplatil. Keď tadiaľ raz prechádzal s barlami, šmykol sa a spadol tak nešťastne, že si zlomil stehennú kosť aj krčok. „Ako lekár vedel, že operácia by mu pomohla, ale žiaden z doktorov ho nechcel operovať. Mali na vec iný názor,“ dodáva Feldek.
Stacho nakoniec zostal sám, návštevy redli až chodilo za ním len niekoľko študentov teológie. Keď mu šli Feldek s literárnym kritikom Jánom Števčekom udeliť Cenu Jána Hollého za preklady básní, zobrali so sebou aj štáb Slovenskej televízie. „Stacho sa rozhodol, že ho nebudeme nakrúcať v posteli, ale chcel ísť do tej strednej izby. S matkou sa pohádal, nechcela mu pomôcť pri chôdzi a tak tam prešiel sám asi za tri hodiny. Milimeter po milimetri,“ hovorí Feldek. Keď dorazil televízny štáb, našli Stacha sedieť v prázdnej izbe za stolom, dokonale upraveného a oblečeného ako inak v saku.
Zhrozený režisér zakýval na kameramana, básnika schmatli za nohy a pazuchy a za minútu preniesli do jeho izby. Tam s ním nakrútili rozhovor. Stacho až do smrti čakal, kedy ho odvysielajú, filmový pás sa však záhadne stratil a záznam nikto nikdy nevidel.
Básnik zomrel v lete roku 1995. „Boli sme na jeho pohrebe asi štyria. Na sklonku života už žil opustený. Aj od kňaza, ktorý ho pochovával, zazneli výčitky na našu adresu,“ spomína básnik Ján Buzássy. Kedysi elegán, vraj až obradne úctivý, s množstvom nápadníčok, zostal nakoniec sám len so svojimi piatimi básnickými zbierkami, z ktorých väčšina rozhýbala nielen slovenskú poéziu.