Základom je pevná vôľa a šťastie na ľudí

RELAX - Reportáže | 12.5.2011, 00.00, Vladimír Kampf

Pred vojnou v bývalej Juhoslávii utiekol spolu so synom na Slovensko do Trnavy. Hľadal tu pokoj a možnosť uplatniť sa. Ján Nemček sníval o husliarskej škole. Z Malého Ríma vtedy odišiel s dlhým nosom.

Ján Nemček so svojou povestnou fajkou. Foto: Vladimír Kampf

Na jeho dome vo Vojvodine je drevená tabuľka s číslom domu v tvare huslí a vedľa nej srbský nápis: Violiner. Znie to malebne a tajomne. Podobne ako slovenský preklad: Husliar. Malebná je aj jeho dielňa s veľkým oknom do dvora. Visia v nej husle. Nové i tie, ktoré reštauruje. Sú všade, rovnako ako vôňa dreva. Dvoch druhov dreva, z ktorých sa dobrý nástroj skladá.

Na husle používajú majstri javorové drevo. Horná doska je zo smreka. Foto: Vladimír Kampf

Báčik Ďuro krútil hlavou
„Husliarom som sa stal celkom náhodou.“ Ján Nemček pochádza z hudobníckej rodiny Slovákov v Srbsku, ktorá v roku 1945 vytvorila v Kovačici orchester. „Hrali spolu, až kým neodišli do nebíčka,“ spomína majster. Jeho predkovia boli amatéri, on sa však rozhodol vzdelávať. Vyštudoval hudobnú pedagogiku na belehradskom konzervatóriu.
Odmala túžil mať vlastný majstrovský nástroj. Najmladší z bratov jeho otca, báčik Ďuro, sa okrem orchestra venoval aj oprave a výrobe huslí, viol a violončiel. „Urobil aj jeden kontrabas. Ja som chcel mať kvalitný nástroj od neho. Žiaľ, nenašiel si na mňa čas, tak som mu jedného dňa povedal, aby mi dal nejaké drevo, že si ho vyrobím sám. Najprv krútil hlavou, že to predsa nemôže robiť len tak hocikto. Videl však, že mám vôľu, a tak mi požičal aj náradie a pomohol mi. Do mesiaca som mal moje prvé husličky hotové. Nebol som však s nimi spokojný. Chcel som dať dokopy ďalšie, ktoré by boli aj krajšie a aj by lepšie zneli. Vyrábal som jeden nástroj za druhým.“
Budúci vyhľadávaný odborník mal šťastie, keď sa stretol s naozajstným profesionálnym majstrom Rudolfom Bartlom z Lipska, ktorý žil v rumunskom Temešvári. „Bolo to od nás len niekoľko hodín cesty. Naučil ma, ako robiť husle od samého počiatku. Neskôr som sa zoznámil aj s dcérou Karla Paržika, ktorý počas monarchie Srbov, Chorvátov a Slovincov pôsobil ako kráľovský majster v Belehrade. Nemal mužského potomka. Iba dcéru, ktorá v jeho tradícii nepokračovala, ale ponúkla sa mi ako mentorka. Pomáhala mi, kým žila. Nemal som žiadnu normálnu školu na výrobu huslí. Mal som len pevnú vôľu a šťastie na ľudí.“

Starnutím sa husle stávajú ľahšími a lepšie znejú. Foto: Vladimír Kampf

Dreva na dvetisíc nástrojov
Profesionálom je od roku 1979. Svojím majstrovstvom živí rodinu. „Mali sme s báčikom Ďurom taký sen založiť školu, akú majú trebárs naši insitní maliari. Žiaľ, tento projekt kompetentných nezaujal. Pokúsili sme sa na podnet vtedajšieho slovenského veľvyslanca urobiť niečo podobné na Slovensku. V roku 1993 sme sa presťahovali do Trnavy. Druhým dôvodom boli nepokoje vo vtedajšej Juhoslávii.“
Syn Jána Nemčeka bol vo veku, kedy ho mohli odviesť do bojov a zatiahnuť do etnických čistiek. „Ťažko som znášal čo len tvoriť v takomto prostredí. Také krásne nástroje... Dobre mi vtedy padlo odísť,“ spomína.
V Trnave strávili rok a pol, no neudialo sa nič zásadné. Napriek tomu, že tu Nemčekovci našli kopu dobrých ľudí a spriaznených duší, ich projekt vtedajšiu radnicu nezaujal. „Smola. Tu som však našťastie stretol ďalšieho osudového človeka. Navštívil nás violista Ján Juřík, vedúci Trávničkovho kvarteta z Banskej Bystrice. Povedal, že sa pokúsi vybaviť, aby mi v Banskej Bystrici vytvorili podmienky, ktoré v Trnave neakceptovali.“
Sťahovali dielňu. Celú. „Mal som dreva na dvetisíc nástrojov. Nebolo to ľahké. Mali sme však nádej. Začal som zaúčať študentov na školách v Banskej Bystrici a aj Banskej Štiavnici. Vedenie ma však ani tu nepodporovalo. Ani ich som príliš nezaujal.“
Opäť zaúradovala náhoda. Na návštevu k Nemčekovcom prišiel riaditeľ drevárskej školy vo Zvolene. Tomu sa myšlienka husliarskej školy zapáčila. Konečne spolu s vtedajším primátorom Zvolena našli riešenie. Projekt podporilo aj ministerstvo kultúry a ministerstvo školstva. Ľady sa prelomili. „Bol som veľmi spokojný, aj keď sme začínali bez učebníc. Po roku mali študenti hotové prvé nástroje. Všetko sa naučili počas praktického vyučovania. Na prvej hodine dostali do rúk nástroje svetových výrobcov, aby si ich ohmatali. V štyroch ročníkoch u mňa vyštudovalo šesťdesiatpäť žiakov. Bolo medzi nimi veľa talentovaných mladých ľudí. Chcel som, aby tí najlepší zostali v jednej dielni a vyrábali majstrovské nástroje pre celý svet. Vedenie školy zrazu videlo vo všetkom problémy a vysvetľovali mi, ako sa to nedá. Oni boli vraj spokojní aj s tým, čo bolo. Načo viac? Mne to však nedalo.“

Do tajov svojho umenia už zaúčal deti aj sedemdesiatročného pána. Foto: Vladimír Kampf

Hádam ešte niečo dokážem
V tom čase skončila vojna v Juhoslávii. Ján Nemček zvažoval, že by skúsil husliarsku školu založiť aj tam, kde je doma. Odišiel naspäť do Kovačice. „Musel som sa vrátiť aj preto, lebo svokra ochorela a manželka nemohla zvládnuť celodennú starostlivosť o ňu. Nebolo mi ľúto, že som sa vrátil.“
Doma je už šesť rokov. Tu tvorí spolu s manželkou a dcérou Jankou, ktoré tiež prispievajú najmä maľovanou keramikou do rodinného rozpočtu. „Za celý minulý rok sme tu mali sto autobusov s turistami najmä zo Spojených štátov amerických. Do Kovačice ich vozia z veľkých výletných lodí, na ktorých sa plavia po celom Dunaji. Tu navštevujú školu insitného maliarstva, kostol, v ktorom je zaujímavý organ, a náš dom. Sme miestna atrakcia,“ usmieva sa. „Husľovú školu má takmer každá krajina okrem Srbska. Chcem sa zavďačiť svojej materskej krajine. Žiaľ, v súčasnosti sú tu iné problémy, najmä prípravy na vstup do Európskej únie a ťažoba krízy. Dúfam, že sa nám to nakoniec podarí. Ja som vytrvalý. Hádam ešte len niečo dokážem. Aby mal môj syn v čom pokračovať. To bolo vždy mojím snom. On však zostal na Slovensku, lebo sa mu tam zapáčilo. Je tam majstrom husliarom. Mojím snom je aj to, aby vnučka bola tiež husliarkou. Zatiaľ má iba osem rokov.“ Na Nemčekových husliach hrajú v symfonických orchestroch po celej Európe.

Vyrobiť ručne jedny kvalitné husličky je pre majstra práca na celý rok. Foto: Vladimír Kampf