Osemdesiatročný Vladimír Selčan z Trnavy sa ešte stále venuje cyklistickým súťažiam

ŠPORT - Cyklistika | 12.3.2016, 12.42, prispievatelia

Najstaršiemu slovenskému pretekárovi na dvoch kolesách, zavarskému rodákovi, obdivne učaril svet úzkych galusiek i v dôchodcovskom veku.

Vladimír Selčan s manželkou Teréziou, ktorá má pre jeho dlhoročnú cyklistickú záľubu veľké pochopenie.

reklama

Aktívne možno športovať aj s ôsmimi krížikmi na chrbte. Príbeh o zavarskom rodákovi Vladimírovi Selčanovi (*20. 8. 1935) je toho presvedčivým dôkazom.

Spolu s fotografom sme tento týždeň navštívili jednu z najvýraznejších osobností 123-ročnej histórie trnavskej cyklistiky so zámerom predstaviť V. Selčana čitateľom elektronického portálu trnavskyhlas.sk.

V rodnej obci sa venoval viacerým športovým odvetviam – futbalu, ľadovému hokeju, stolnému tenisu a cyklistike.

reklama

Dokonca bol členom dorasteneckého kolektívu, ktorý si vybojoval postup do hokejového finále Bratislavského kraja. V rozhodujúcom súboji však chlapci zo Zavara na titul nesiahli.

S cyklistikou začal v rodnej obci

Písal sa rok 1949, keď mladší z bratov Selčanovcov prvý raz pričuchol k cyklistike. To na konci stredoškolského roka sa predstavil medzi štartujúcimi v susedných Križovanoch nad Váhom.

Vydarený debut na dvoch kolesách motivoval V. Selčana do takej miery, že v tomto náročnom športovom odvetví zatúžil po súťažnej kariére. K nej však potreboval pretekársky bicykel.

Dva razy štartoval Vladimír Selčan v populárnych pretekoch Okolo Slovenska (1954, 1955). Najmä jeho debut na cestách v krajine pod Tatrami dopadol nad očakávanie.

Od rodičov sa ho dočkal. Rovnako uspel doma aj jeho kamarát Milan Glonek. Ďalším krokom k naplneniu túžby bola registrácia.

Tiež druhú prekážku sa podarilo prekonať. Miestny futbalový klub totiž vyšiel chlapcom v ústrety založením nového oddielu, cyklistického.

Myšlienka konfrontácií v sedle bicykla oslovila i ďalších chlapcov z dediny. Onedlho malo ich zavarské zoskupenie desať členov.

Malý Rím hral vtedy popredný part

V susednej Trnave sa cyklistika tešila začiatkom päťdesiatych rokov veľkej obľube. Viacerí pretekári z tohto starobylého mesta patrili medzi slovenskú elitu, ba karty neraz zamiešali aj v celoštátnom meradle.

Podľa slov V. Selčana, z vtedajšieho trnavského menoslovu treba spomenúť predovšetkým Kveta Bohdana, účastníka medzinárodného podujatia z Prahy do Varšavy a späť.

Keď k týmto metropolám čoskoro pribudol Berlín, vznikli slávne Preteky mieru. Tie neskôr absolvoval z Trnavčanov Bedrich Plank.

Okrem cestných zápolení necúvol V. Selčan (na druhej pozícii) ani pred zimnou tortúrou v cyklokrose.

Lekár Dušan Čimo sa zasa zaskvel v jazde za motorovými vodičmi, kde dokonca získal prvenstvo v majstrovstvách Československa.

„Podobné vzory sme nachádzali v trnavskom cyklistickom prostredí stále vo väčšom zábere,“ pokračoval V. Selčan.

Pre ilustráciu uviedol zopár z nich: Jozefa Kolesíka, Michala Polakoviča, Františka Vlka, Alina Fajnora, Antona Kučeru, Waltera Jaroša či Alojza Prelovského.

V. Selčan: „Títo borci sa stali našimi vzormi. Chceli sme sa im podobať. Pravda, také jednoduché to zasa nebolo.“

Náš hostiteľ vzápätí uviedol niektoré atribúty cyklistickej abecedy. Museli sa naučiť jazde v balíku, nerobiť vlny, natrénovať vytrvalosť aj rýchlosť.

Tréningová drina začala prinášať úspechy

Podľa V. Selčana, prvá sezóna bola ťažká. Chýbali povzbudzujúce výsledky. No ako sa čoskoro ukázalo, cyklistickí učni sa veľmi snažili.

Postupne prichádzali pódiové umiestnenia. V Selčanovej pamäti majú dodnes svoje miesto milé spomienky na rok 1952. Druhú priečku si totiž vyárendoval v pezinských okruhových pretekoch a o mesiac neskôr špurtoval v Senci na tretej pozícii.

Ba zo športových hier mládeže si talentovaný dedinský cyklista vyjazdil postup až do celoštátneho finále.

Súčasné súboje veteránov nezriedka prinášajú takýto obraz: Vladimír Selčan prijíma gratulácie k prvenstvu.

Nasledovala konfrontácia mladšieho dorastu na ceste medzi Bratislavou a Stupavou, v ktorej cyklista Sokola Zavar skončil tretí. Rovnaký stupienok si Selčan vyjazdil aj na okruhu v susednej Trnave.

Čoskoro po príchode do okresného mesta posilnil mužskú zostavu Lokomotívy. Úspešne. Prvenstvá v novomestskom a trenčianskom cieli naliali Selčanovi ďalší elán do tréningovej námahy.

V osemnástich debutoval Okolo Slovenska

Nemal ešte ani devätnásť, keď ho zaradili do šesťčlenného družstva pre 1. ročník sedemetapových pretekov Okolo Slovenska. Náročnú trasu naprieč našou krajinou, z Bratislavy do Košíc a späť, však zvládol v sezóne 1954 k plnej spokojnosti.

Keďže na toto leto sa chystá jubilejný ročník vrcholného cyklistického festivalu Okolo Slovenska, bude mať webová stránka trnavskyhlas.sk aj priestor pre oprášenie podrobnejších spomienok Vladimíra Selčana na jeho dvojnásobnú účasť vo vrcholných domácich pretekoch (1954, 1955).

Po základnej vojenskej službe dostalo prednosť vysokoškolské štúdium (SVŠT), neskôr prišla rodina a povinnosti v zamestnaní.

Takže na pretekársku cyklistiku už nezostal čas. No svojej športovej záľube bol isté obdobie verný v predsedníckej funkcii spartakovského oddielu.

Keď však táto telovýchovná jednota dala ambicióznej cyklistickej generácii červenú, talentovaní chlapci prešli do novovzniknutej Telovýchovnej jednoty Skloplast Trnava.

Trénerom bol Alfréd Selčan (* 25.3.1926), Vladimírov brat. Zo širokej liahne vyšli výborní pretekári, napríklad Vendelín Kvetan, Karol Lipovský, Alojz Ozogán, Bohuslav Kujovič a ďalší.

Veteránske prebudenie sa

Vo Vladimírovi Selčanovi naďalej driemala túžba po návrate do súťažného pelotónu. Sen sa mu splnil v päťdesiatom ôsmom roku života.

V sezóne 1993 totiž vznikol veteránsky klub HoBy Trnava. Niesol názov podľa iniciálok jeho zakladateľov, Štefana Horvátha a Róberta Bachratého. Vyše tridsaťročná pretekárska odmlka sa však na V. Selčanovi spočiatku prejavila.

No postupne sa dokázal prepracovať na popredné priečky domácich previerok z kategórií Masters, ba nestratil sa ani v pelotónoch veteránskych majstrovstiev sveta či Európy.

Na otázku, dokedy hodlá kamarátiť sa s dvojkolesovými tátošmi, odvetil: „Ak mi zdravie nebude robiť prieky, rád by som zostal pri aktívnej cyklistike aj po osemdesiatke“.

Text: JAROSLAV LIESKOVSKÝ

Foto: PETER KOLÁRIK