Radšej tepláky a neoholené nohy

RELAX - Rozhovory | 26.6.2011, 00.00, Katarína Rosinová

Staršia dcéra moderátorky Aleny Heribanovej a spisovateľa Jozefa Heribana už bola predurčená na to, aby v živote niečo dokázala. No v Tamarinom živote nebolo vždy všetko jednoduché.

Dcéra známych rodičov Tamara Heribanová akoby z oka vypadla mame Alene, povahovo sa však podala na otca. Foto: Vladimír Kampf

Ako deväťročná nastúpila do základnej školy v rakúskom Kittsee, pričom nevedela ani slovo po nemecky. V štrnástich už bývala sama vo Viedni. Zažila všeličo a životopis má bohatší ako ktorýkoľvek päťdesiatnik, napriek tomu si zachovala svoju detskú bezstarostnosť.

Cítila si niekedy výhody známeho priezviska?
- Klamala by som, keby som povedala nie. Určite to nebolo také isté, ako keď príde niekto s úplne neznámym priezviskom. Meno je svojím spôsobom značka, či už dobrá alebo zlá. Ja som to až tak nevnímala, lebo som od detstva študovala v zahraničí. Skôr mi spôsobovala problémy koncovka -ová.
Aké to bolo ocitnúť sa v deviatich v cudzine, aj keď len kúsok za hranicami?
- Základná škola bola hrozná, tam nás Slovákov vnímali ako nejakú pliagu. V Kittsee bolo také to dedinské prostredie, nechceli pustiť medzi seba nikoho cudzieho. Neboli to veru šťastné roky, preplakala som si ich, lebo aj keď som robila maximum, výsledky prichádzali len veľmi pomaly. Najťažší bol prvý polrok, učila som sa na päťky, lebo som ničomu nerozumela. Naši mi našťastie nikdy za známky nenadávali, skôr mi pomáhali. Na gymnáziu to už bolo dobré, vedela som jazyk a aj prostredie bolo oveľa kultúrnejšie.
Si spisovateľka, novinárka, moderátorka, hovorkyňa Miss Slovensko... Zabudla som na niečo?
- A niekedy ešte dieťa, dovolila som si ním byť. Povedala som si, že budem hľadať vlastné šťastie a robiť vo voľnom čase len to, čo mi prináša radosť. Pestujem kvety, chodím do lesa, veľa čítam a píšem, hlavne sa nezamýšľam nad tým, čo si kto myslí. Mám aj mnoho malých kamarátov – deti mojich známych, a chystám knižku pre také už trochu staršie deti.
Tak to je milé, lebo dieťa už vekovo ani fyzicky dávno nie si.
To nie, nedávno som mala 26 :-).

Tamara Heribanová nemá strach túlať sa po tmavých uličkách. Foto: Vlado Kampf

Ale dieťaťom svojich rodičov budeš stále. Na ktorého z nich si sa viac podala?
- Asi na otca, lebo píšem radšej, ako moderujem. Moderovanie ma tak veľmi nebaví. Nemala by som to hovoriť – idem sama proti sebe, ale poviem to, lebo si to myslím. Sestra je skôr po mame, ony dve sú dámy. Ja sa musím stať dámou, keď idem do spoločnosti, aj keď najradšej by som bola v teplákoch a neholila si nohy. Po mame som zdedila napríklad úsmev. Aj ona sa stále usmieva, je taký šťastný človek.
Aj keď jej niečo vyvedieš?
- Už dávno som nič nevyviedla, ale kedysi toho bolo dosť. Niežeby som bola problémová, skôr sa nebojím a veľa riskujem. Nemám strach túlať sa po tmavých uličkách, v Thajsku som sa nebála vojsť ku komukoľvek do bytu, v kenskom slume som bez okolkov objímala deti, hoci tam bolo veľa chorôb. Som už taká. Vo Viedni som zažila všeličo, okolo mňa boli rôzne smutné životné osudy, drogy a iné nástrahy, ale mňa nič z toho nelákalo. Možno preto, že ma rodičia vychovávali pomerne prísne a svet mi vykresľovali v pozitívnom zmysle slova čiernobielo. Nikdy som sa neodtrhla z reťaze.
Tvoj knižný debut Predavačky bublín je o umelom svete šoubiznisu. Je to až také zlé, ako opisuješ?
- Ešte horšie! Ale ja mám to šťastie, že nemusím veľa chodiť medzi tie obložené chlebíčky, na všelijaké recepcie a večierky. Z času na čas som prinútená niekam ísť, ale je to veľmi málo v porovnaní s inými ľuďmi. Možno raz za tri mesiace. Vyberám si, kam a vždy som tam s partiou svojich ľudí v takom našom mikrosvete.
Často si na tebe a tvojich extravagantných róbach zgustne módna polícia.
- Mňa vždy šokuje, že všetci píšu, že som šokovala. Ja sa takto obliekam normálne. Nakupujem v second handoch, vo vintage obchodoch, osemdesiat percent oblečenia mám šitých na mieru, pretože mám známych návrhárov. Normálneho konfekčného oblečenia mám veľmi málo. Ťažko hodnotiť samu seba, no nepripadám si ako extravagantný človek, skôr som introvert, ako extrovert. Ale móda ma veľmi baví. Nie je to povrchná vec, ako by sa mohlo zdať. Naopak, dá sa ňou veľa vyjadriť, priniesť určité posolstvo.
Tvoj otec pochádza z Trnavy, takže si vlastne napoly naša.
- Jasné, som polovičná Trnavčanka, no priznám sa, často tam nechodievam. Len na návštevy za rodinou a kamarátkou Zuzkou. No keby ste sa ma opýtali, aké je to mesto, ani veľmi neviem. Ja som tu strávila detstvo u babičky v záhrade. Keďže bola chorá a musela stále ležať, sedávala som pri nej na posteli. Tá posteľ je najsilnejšia spomienka na vaše mesto.