Duša motorizmu v regióne jubiluje, Vladimír Motyčka obetoval športu kus seba

ŠPORT - Ostatné športy | 31.10.2017, 09.00, prispievatelia

Významná osobnosť od ricínom voňajúcich pretekárskych tratí vo federálnom, slovenskom aj regionálnom rozsahu oslavuje 1. novembra 75 rokov.

Nezabudnuteľní športoví kamaráti Vlada Motyčku, poprední reprezentanti ČSSR, vpravo Jiří Sedlář (zomrel 13. augusta 1989 na následky zranení z testovania súťažného automobilu), vľavo Jiří Krejčířik.

reklama

Šachovnica štartéra, podmanivý rev motorov, spálený benzín, divácky ošiaľ. Veru, pretekárske divadlo na dvoch či štyroch kolesách má v kúpeľnej perle Považia pestrú tradíciu.

Medzi najvernejších služobníkov, ktorí bez akejkoľvek finančnej odmeny – dnes to znie priam neuveriteľne – vedeli športovému koníčku obetovať stovky hodín osobného voľna, sa nadlho zaradil Piešťanec Vladimír Motyčka (* 1. 11. 1942).

Významný predstaviteľ motoristického diania už teda prišiel na úvrať svojej bohato obsiatej životnej parcely. A tak ukotvime jeho etapy do hodnotiacich viet.

reklama

Odmlada koketoval s hudbou. Hral v dychovke aj bigbítovej skupine, pri založení vlastnej formácie sa dal i na spev.

Po študijnom a pracovnom období v Bratislave však skusmo posunul svoje aktivity ešte iným smerom.

Všetko sa začalo v sezóne 1967

Do chlebíka v piešťanskej klubovej branži si prvý raz zahryzol v júni šesťdesiateho siedmeho roku. Postupne neodolal ďalším chutiam. 

Na rôznych postoch pôsobil vyše štyri desaťročia. Naposledy ako tajomník a hospodár asociácie kartingu SR. Symbolické dvercia motoristickej komnaty zatvoril za sebou v októbri 2008.

Bezovec 1979, premiéra pretekov minikár. Predseda usporiadajúceho automotoklubu Vladimír Motyčka pri dekorovaní pódiového tria.

Mal svoju profesiu i rodinu. Napriek tomu do jeho obsiahlej životnej kroniky postupne pribúdali husto popísané stránky o angažovanosti sa v prospech iných. Myšlienkový pochod nám ponúka uviesť aspoň niektoré fakty.

Napríklad keď V. Motyčka z predsedníckeho stolca dlhý čas kormidloval širokú komunitu mestského automotoklubu. Štvrtinu takmer dvestočlennej základne tvorili aktívni pretekári rôzneho veku.

Farby piešťanského AMK obhajovali na začiatočníckych minikárach či rely súťažiach mladých adeptov, za volantom motokár i automobilov na okruhoch aj pri branno-orientačných súťažiach, no hlavne v sedle rýchlostných motocyklov. 

Manažér výnimočných kvalít

Základná organizácia Zväzu pre spoluprácu s armádou (skrátene Zväzarm) napríklad mala usporiadateľsky pod palcom cestnú konfrontáciu pretekárskych áut do vrchu Čertova pec, ale predovšetkým populárnu Cenu Slovenska.

Vrcholný medzinárodný sviatok kapotovaných skvostov na dvoch či štyroch kolesách po tamojšej letiskovej dráhe neraz usmerňoval V. Motyčka z pozície prvého zástupcu riaditeľa pretekov.

Piešťansko-trebatický minikárový tím na pretekoch v Myjave.

Do početného štábu vedel zlanáriť mnohých. Tiež autora tohto spomienkového príspevku, ktorému na Cene Slovenska viackrát zveril funkciu tlačového tajomníka.

Premiérovo pri 23. edícii CS, v auguste 1982, keď nášmu sedemčlennému riaditeľstvu šéfoval naslovovzatý odborník, medzinárodne uznávaný Ladislav Bertoli.

Výnimočné manažérske schopnosti V. Motyčku nezostali bez povšimnutia ani u vedúcich činovníkov centrálnych motoristických zložiek.

Širokospektrálnemu pôsobeniu vo federálnych, celoslovenských a krajských ustanovizniach sa venoval so všetkou dôslednosťou. Hoci z jeho pohľadu stále išlo o dobrovoľnícku bázu.

Zažil aj smutné chvíle

Regionálne liace mu teda časom boli pritesné. Atribúty rozhľadeného manažéra si piešťanský zväzarmovský líder postupne obrusoval na viacerých kolbištiach.

Úchytkom trebárs uveďme predsednícky post Vlada Motyčku v celoslovenských výcvikových strediskách automobilových i motocyklových jazdcov.

Trebatice 1989: 1. miesto v pretekoch motokár do 125 ccm. Zľava: Rudolf Mitošinka (dlhoročný reprezentant na cestných motocyklových okruhoch), syn Miloš Motyčka, otec Vladimír Motyčka, syn Tomáš Motyčka.

Nečudo, že asfaltová mätež rýchlych motorov vypĺňala každú voľnú chvíľu obetavého lodivoda AMK v meste so symbolom lámača bariel.

Z virvaru mu natrvalo zostalo v pamäti veľa, preveľa hlbokých okamihov. Aj smutných.

Napríklad keď ho uprostred augusta 1989 zastihla priam neuveriteľná zvesť o skone tridsaťročného moravského barda Jirku Sedlářa po osudnom testovaní tlmičov na rely-vozidle.

Alebo tragédia pri individuálnom tréningu iba sedemnásťročného Rudka Mitošinku, vnuka piešťanskej legendy, počas veľkonočnej soboty 1992 v trebatickom motokárovom areáli.

Klubovňa piešťanského AMK: vpravo vicemajster ČSSR 1986, šesťnásobný majster Slovenska  Rudolf Mitošinka, v predklone Vladimír Motyčka a v sedle pretekárskej motorky budúci adept rýchlych okruhov.

Viedol výbery na dvoch kolesách

Lenže Motyčkova myseľ vždy radšej mapovala pozitívne zážitky z opojných zápolení. Zo symfónie rýchlych kolies na ricínom voňajúcich tratiach.

I keď atmosféru pretekárskych okruhov nenasával priamo v súťažnom poli, s prilbou na hlave, ale zo spomínanej riadiacej pozície dobrovoľného funkcionára.

Ešte načim zaznamenať, že zjari 1982 ho poverili dlhodobým vedením deväťčlennej motocyklovej reprezentácie Slovenska v cestných pretekoch. Pri zahraničných výjazdoch mal viackrát na starosti aj výber ČSSR.

Motokáry – láska moja. Krst tejto knihy Vladimíra Motyčku (prvý sprava) bol na Morave, kde autor vždy postretal skvelých športových priateľov.

Ako vidno, okrem motoristickej vášne mal Vlado Motyčka (za bicími) ešte jednu veľkú záľubu, hudbu.

Tok rokov je neúprosný. Každému odsýpa rovnakým dielom. Azda jediná spravodlivosť na tomto svete.

V stredu 1. novembra sa V. Motyčka dožíva sedemdesiatych piatych narodenín. K početným gratulantom pripája svoj vinš i portál trnavskyhlas.sk.

Text: JAROSLAV LIESKOVSKÝ

Foto: rodinný zdroj Tomáša Motyčku