Sedem divov Trnavského kraja: Jasne vyhral kostolík v Páci

RELAX - Reportáže | 12.12.2011, 11.16, prispievatelia

Sedem divov. Prvý raz sa tento pojem objavil ešte v staroveku a označoval umelecké a architektonické skvosty, ktoré si toto ocenenie právom zaslúžili. Doteraz sa nám zachoval iba jeden z nich, monumentálne egyptské pyramídy. Odvtedy sa pokusy označiť najkrajších sedem prírodných či umelých zázrakov opakovali veľakrát. Na prírodné bohatstvo, kultúrne pamiatky a veľké osobnosti je nesmierne bohatý tiež Trnavský kraj. Aj my sme sa teda pokúsili v ankete zistiť, čo si najviac cenia a obdivujú naši čitatelia. Nastal čas, aby sme vás s ich typmi oboznámili.

1. Kostol svätých Petra a Pavla v Páci. FOTO: Michal Hlavatovič
Vďaka zanietencom, ktorí založili občianske združenie Pác – renovácia historických pamiatok, chytá románsky kostol z 13. storočia druhý dych. Ľudia z Cífera sú na túto historickú pamiatku hrdí. Do jej opravy investujú vlastné úsilie i peniaze. Vyhlásili aj zbierku, vďaka ktorej môžu kostol rekonštruovať. Archeologický výskum spred niekoľkých rokov zmenil datovanie vzniku tejto stavby. Pôvodne ho totiž verejnosť považovala za barokový. Táto historická pamiatka je však podstatne staršia, postavili ju už v 1. polovici 13. storočia! Kostol svätých Petra a Pavla má tak pre obec ešte väčšiu hodnotu.
Pod kostolom sa nachádza krypta, v chórovej časti chrámu starobylý organ. Ten sa podľa odborníkov údajne nachádzal aj v pôvodnom kostole. Dominantou kostola je zachovaný renesančný múr s kostnicou okolo cintorína, ktorý chráni okolie kostola a zároveň ho esteticky dotvára.

2. Rotunda sv. Juraja v Skalici. FOTO: Katarína Rosinová
Jednou z najstarších zachovaných pamiatok Skalice je Rotunda sv. Juraja. Stojí na hradisku oproti kalvárii. Pôvodne románska stavba pochádza pravdepodobne z prelomu 12. a 13. storočia. Neskôr bola goticky a barokovo prestavaná. Horná časť plnila obrannú funkciu, spodná slúžila ako kaplnka. Z obdobia gotiky sa zachovali nástenné maľby, zobrazujúce motív z legendy o sv. Jurajovi. Počas prusko-rakúskych vojen slúžila ako sklad pušného prachu. V roku 1928 strhol starú kupolu vietor. Nahradili ju novou. Na konci druhej svetovej vojny bola pri prechode frontu v roku 1945 poškodená zásahom bomby. V rotunde je stála expozícia Záhorského múzea. FOTO: Katarína Rosinová

3. Vodný mlyn Tomášikovo. FOTO: Vladimír Kampf
Za dedinou, medzi roľami na Malom Dunaji, je jeden z posledných zachovaných pobrežných kolových mlynov. Postavili ho na pilótoch z agátového dreva. Budova mlyna rámovej konštrukcie s doštenou výplňou je z brehu prístupná drevenou lávkou so zábradlím. Na začiatku mostíka na brehu počas sezóny čaká zamestnanec múzea, ktorý mlyn otvorí a ochotne poskytne fundovaný výklad.
Veľké lopatkové dvojvencové hnacie koleso na spodnú vodu je v prúde rieky upevnené na podpornej stolici. Zaisťovacími reťazami bol mlyn upevnený o kmene stromov na brehu rieky. Dominantným objektom mlyna je drevená mlynica na pilótoch, so sedlovou strechou krovovej hambálkovej konštrukcie. Je krytá šindľom.
Osobitne je vyčlenený odpočinkový priestor pre mlynára v rohu mlynice. Zaujímavosťou je štrbinové okienko, ktorým mlynár pozoroval chod náhonového kolesa, ako aj príchod gazdov s melivom z druhého brehu rieky. Dvojvencové lopatkové koleso s drevenými ramenami má priemer sedem metrov, široké je dva a pol metra. Mleciu sústavu tvorí kameňové zloženie na masívnom mlynskom lešení, na ktoré sa vystupuje troma úzkymi schodíkmi. Pobrežný kolový mlyn v Tomášikove postavil v roku 1893 mlynár Ján Matica. Pôvodne stál mlyn o čosi nižšie pod sútokom vodných tokov. Zachoval sa v pôvodnom stave, bez rušivých zásahov do konštrukcie, s uceleným prevádzkyschopným mlynským zariadením. Mlelo sa v ňom až do roku 1960.

4. Artézska studňa v Dechticiach. FOTO: Michal Hlavatovič
O artézskej studni na námestí uprostred dediny kolujú legendy. Ľudia si z nej vozia vodu už veľmi dlho. Hovorí sa o jej mimoriadnej kvalite. Je zdravá a niektorí ľudia tvrdia, že aj liečivá. Najväčšiu slávu zažíva, odkedy sa mladým Dechtičanom začala zjavovať Panna Mária. Autobusy pútnikov odvážajú aj plné bandasky vraj zázračnej vody.
Jednoznačne nie je nijako chemicky upravovaná. Aj keď Panna Mária pôvodne označila za svoj prameň iný zdroj vody, pútnici majú k tomu na námestí oveľa bližšie.
Studňa, z ktorej neustále vo dne aj v noci tečie voda, je vlastne omylom hľadačov nafty, ktorí v týchto miestach robili pokusný vrt.

5. Vodojem Emila Belluša. FOTO: Michal Hlavatovič
Bledomodrý strážca mesta zažíva obdobie druhej slávy. Minulý rok ho spoločnosť TAVOS prvýkrát sprístupnila verejnosti, vodojem vysvietila na bledomodro. Na výpadovke na Bučany stojí od roku 1954. Je jedným z najlepších diel architekta Emila Belluša.
Obrovská nádrž pitnej vody má obsah 1200 metrov kubických. Zásobuje Trnavu a okolité obce.Sieť vodojemov je ako spojené nádoby. Keď niekde voda ubudne, doplní sa z ďalšieho.
V minulosti bol vodojem najvyššou stavbou v meste, dnes to už, samozrejme, neplatí. Zhora je úžasný výhľad na Trnavu a blízke obce. Sprístupnenie vodojemu využili pred rokom stovky ľudí, TAVOS chcel preto myšlienku zopakovať. Technici to ale z hľadiska bezpečnosti neodobrili.

6. Kostol sv. Michala archanjela v Lančári. FOTO: Vladimír Kampf
Kostolu na kopci Chríp historici hovoria aj vidiecka Sixtínska kaplnka. Ešte stále je to nádherne zdobený klenot, aj keď ho už vyrabovali zlodeji a poničil blesk.
Farský kostol svätého archanjela Michala, ktorý sa týči nad Lančárom, bol od stredoveku kostolom aj pre obce Kočín a Šterusy. Jeho postavenie na kopci malo aj obranný charakter. Ľudia sa sem utiekali pred tureckými a tatárskymi nájazdmi. V uhorských časoch boli mecénmi kostolov grófi. Vzácny kostol nad dedinou už farníci používajú iba počas slávností, na Veľkú noc, Vianoce, hody alebo počas mimoriadnych udalostí.
O obci Lančár je prvá zachovaná písomná zmienka z roku 1262, o kostole z roku 1332. Pôvodne na jeho mieste stál menší gotický bohostánok. Do dnešnej podoby ho prestavali v 17. storočí. V tom čase dostal aj priečnu loď. Pôdorys má odvtedy tvar gréckeho kríža. Bohato zdobená fresková výzdoba s vyobrazením biblických príbehov a interiér pochádzajú z obdobia baroka a majú niektoré spoločné prvky s katedrálnym kostolom svätého Jána Krstiteľa v Trnave. Panstvo si povolávalo vychytených umelcov zo zahraničia. Z Trnavy sa dostali aj sem, na vidiek.
Kostol je obstavaný renesančným opevnením, do ktorého zapadá veža z polovice 16. storočia.

7. Expozícia Múzea Juraja Fándlyho. FOTO: Michal Hlavatovič
Spisovateľ, rímskokatolícky kňaz a včelár pochádzal z Častej. V dedinke pod Malými Karpatmi sa narodil v októbri v roku 1750. Za kňaza ho vysvätili v roku 1777. Najskôr pôsobil v Seredi, potom krátko v Lukáčovciach pri Nitre. Do trnavského okresu prišiel na jeseň 1780, do januára 1807 pôsobil ako farár v Naháči. Jeho fara bola najbiednejšia v celom trnavskom vikariáte. Chudobné boli aj role, ktoré mali byť hlavným prameňom obživy. Budova jeho fary bola na spadnutie.
Fándly však v takýchto neuveriteľne ťažkých podmienkach vykonal veľa práce. Stal sa správcom šaštínskej manufaktúry a naučil priasť bavlnu svojich farníkov, aby odohnal hroziaci hlad. Bol dedinským zelinkárom a lekárom. Nemálo úsilia vynaložil, aby povzniesol primitívnu úroveň obrábania pôdy u naháčskych roľníkov. Hlad, nedôvera, odstrkovanie a prenasledovanie zo strany cirkevnej vrchnosti podlomili jeho zdravie. V zlom zdravotnom stave odišiel k rodine do Ompitála, dnešných Dolian, kde žil až do svojej smrti v roku 1811.
V rokoch 1787 až 1788 sa dostal do kontaktu so skupinou okolo Antona Bernoláka, a nakoľko práve kodifikoval prvú spisovnú slovenčinu, nahovorili Fándlyho, aby svoje dielo Dúverná zmlúva medzi mňíchom a ďiáblom, ktoré mal už sčasti hotové, vydal v novej slovenčine. Fándly súhlasil, a tak sa jeho dielo stalo prvým veľkým dielom napísaným v bernolákovskej slovenčine. Ostatné diela písal najmä ako návody a rady, ako sa starať o hospodárstvo i zdravie ľudí a dobytka.

Vladimír Kampf

Darina Kvetanová

Katarína Rosinová

Benjamín Škreko