Hokejová legenda: Spod korčulí sa mu iskrilo

ŠPORT - Hokej | 18.12.2011, 18.48, Tatiana Čuperková

V minulosti sa považoval za športového obojživelníka. Na rovnakej úrovni hrával futbal aj hokej. Vždy v kategórii staršej, aká zodpovedala jeho veku. Láska k hokeju však bola silnejšia a posledných pätnásť rokov sa mu venuje výlučne ako tréner. V tejto sezóne ako asistent u mužov HK Trnava, bývalý útočník Jaroslav Bachratý.

Jaroslav Bachratý teraz odovzdáva svoje skúsenosti v kádri mužov. Foto: Ivan Kopčáni

Aké boli vaše športové začiatky?
- Ako futbalista som hrával za Lokomotívu Trnava, ale vďaka dobrým telesným parametrom som hrával aj hokej za vtedajšiu Fortunu Trnava. Keď som bol deviatak, tak ma tréner Kobetič vytiahol v hokeji do dorastu. V sedemnástich ma zas tréner Fandl zobral medzi mužov. Súbežne som tak hrával hokej, ako aj druhú najvyššiu futbalovú ligu za mužov. Navyše som dochádzal do Bratislavy na Strednú školu polygrafickú, takže vyťažený som bol dostatočne. Asi od dvadsiatich štyroch rokov som sám začal trénovať mládežnícke kategórie. Spoločne s Kobetičom, Fandlom, Áčom, Pejkovičom, Habasom alebo Holovičom sme boli propagátormi hokeja v Trnave.

Lenže vy ste sa aj veľmi mladý stali rodičom. Dalo sa to všetko stíhať?
- To je pravda. Ako 21-ročný som už mal syna. Rýchlo k nemu pribudla dcéra. Športu by som sa nemohla venovať v takom rozsahu, keby som nenašiel pochopenie a podporu u manželky Marty.

Ste pamätníkom majstrovských zápasov pod holým nebom. Dnes z toho v NHL robia veľkú slávnosť, ale vy ste si zažili pravdepodobne aj krušné chvíle. Aké to vtedy bolo?
- Krytú halu mali v tom období len v Bratislave, Košiciach a Žiline. Postupne sa spustila aj výstavba ostatných štadiónov. Stalo sa, že jednu sezónu sme vo Zvolene hrali na odkrytom štadióne, nasledujúcu už na krytom, v Liptovskom Mikuláši na rozostavanom. Dubnica isté obdobie hrala z tohto dôvodu v Trenčíne. K výstavbe štadiónov došlo koncom šesťdesiatych rokov. Keďže v Trnave práve panovala majstrovská futbalová éra, hokej bol odsunutý a na krytý štadión sme si museli počkať dlhšie ako ostatní.

reklama

Čo sa stalo v prípade, ak začalo snežiť? Nehralo sa?
- Spomínam si, že vždy, keď u nás hrali Nové Zámky, tak v Trnave pršalo alebo snežilo. Keď sa blížil zápas s nimi, tak sme im odkazovali, aby ani nechodili, pretože so sebou vždy priniesli zlé počasie. Ale inak sme si pomáhali. Všetci hráči aj fanúšikovia sme zobrali do rúk lopaty a snehu sme sa zbavovali. Boli obdobia, keď snežilo tak husto, že kým sme sa prepracovali na druhú polovicu ľadovej plochy, tá prvá už bola znova zasnežená.

Koľko potom trval jeden zápas?
- Veru, niekedy aj štyri hodiny. Ale spomínam si na jednu situáciu, keď znova začalo snežiť a hneď ráno som začal hundrať. Nato sa manželka na mňa pozrela a spýtala sa ma, či som prispatý, že už predsa hráme pod strechou. Jednoducho som hral pod holým nebom tak dlho, že som na túto zmenu úplne zabudol.

Pre súčasnú generáciu hráčov to musia byť science fiction príbehy.
- Veru áno. Teraz sa z môjho pohľadu hrá vo veľkom komfortne. Ľudia sa sťažujú, že je trnavský štadión studený. A pritom tí, čo majú problémy s dýchacími cestami, chodia za peniaze do vlhkého prostredia jaskýň na preliečenie. A tu to maj za zanedbateľnú sumu počas zápasu. Keď si však mám spomenúť na svoju hráčsku minulosť, tak musím povedať, že sme športu obetovali viac. Neboli telefóny, autá, chodili sme na bicykloch alebo v rukách niesli celý výstroj. Žiadni rodičia nás nevozili autami, nečakali s nami na tréningoch, niektorí ani nechodili na zápasy.

Priamo na zápasoch ste vraj zažívali aj pekné horúce momenty?
- Bývali aj také zápasy, na ktorých to zaiskrilo. Hrali sme v Trenčíne proti nejakému mužstvu z blízkej obce ešte na otvorenom štadióne. Vyhrávali sme vysokým rozdielom a súper, respektíve jeho fanúšikovia, túto situáciu nezvládal. Tak začali po nás hádzať snehové gule. Nato sa náš obranca Milan Blažek z Modranky rozbehol a preskočil mantinel. Na betóne sa mu spod korčulí len tak iskrilo, vbehol medzi divákov a robil s nimi poriadky. Mimochodom, Milan výborne brúsil korčule.

Bratia Bachratí, zľava: Miroslav, Vít a Jaroslav. Foto: archív Jaroslava Bachratého

Takže ste mali o zábavu vždy postarané...
- Ja som bol v kabíne vždy najmladší, takže na môj úkor sa spoluhráči často zabávali. Raz sme išli hrať nejakú kvalifikáciu do Žiliny a vtedy som si povedal, že tie srandičky vrátim nášmu brankárovi. Tak som mu do batožiny pribalil žulovú kocku z cesty. Doniesol si ju až do kabíny a následne do ubytovne.

Na ktorých svojich odchovancov ste mimoriadne hrdý?
- Na Marcela Holoviča a jeho generáciu. Čiže Vaša Stupku, Milana Grmana, Kristiána Krajčíka, Mareka Stacha, Matej Krčula... Títo chlapci neskutočne dreli na ľade aj mimo neho. Stále som im prízvukoval, aby prestali mrmlať, pretože na trnavské pomery síce trénujú veľa, ale na celosvetové málo. Napriek tomu sa chlapci nestratili. Keď načriem do minulosti, tak mojimi zverencami boli aj Rudo Macko, Rišo Turaz a Martin Hrnčár, s ktorými som momentálne kolega.

Kto je podľa vás najlepším trnavským hokejistom súčasnosti?
- Bez debát Jakub Rumpel. Aj po morálnej stránke, prístupom a zodpovednosťou. On má profesionálny prístup k povinnostiam, nechodí na štadión len preto, že je hokejista, ale preto, že sa chce neustále zlepšovať. Ale talent ukázal aj spomínaný Marcel Holovič, ktorý hrá za Skalicu. Myslím si, že vplyvom rôznych okolností nevyužil naplno svoj potenciál Kristián Krajčík, ktorý bol aj členom reprezentačnej dvadsiatky.

Ako vnímate súčasné postavenie Trnavy?
- Ako veľmi ťažké. Ale musím uznať, že príchodom Richarda Turaza na post generálneho manažéra sa veľmi pozdvihla úroveň prípravy najmenších hokejistov. Projekt Keď sa hráme, nehneváme začína zbierať svoje ovocie. Pretože pokiaľ nebudeme mať deti v športových hokejových triedach, budeme mať s hokejom v Trnave veľký problém.
 

Kto je Jaroslav Bachratý
Narodil sa 13.8.1951 v Modranke. Je ženatý, má dcéru a syna a štyri vnúčatá. Spoločne s bratmi Miroslavom a Vítom hrával isté obdobie v jednej formácii za Trnavu, on zväčša na pozícii centra. S Petrom Pejkovičom a ďalšími je spoluzakladateľom športových hokejových tried v Trnave a Memoriálu Karola Holoviča.