Vladimír Hracho: Rozhodca z Trnavy to v slovenskom futbale nemá ľahké

ŠPORT - Futbal | 19.2.2012, 16.50, Ján Král

Vyskúšal si futbal z oboch strán barikády. Vladimír Hracho vymenil profi hráčsku kariéru za futbalovú píšťalku. Dnes je tento rodený Trnavčan najstarším hlavným rozhodcom pre Corgoň ligu.

Na ihrisku je rázny, v súkromí zase pohodový chlapík. Foto: Ján Král

reklama

V čom to u vás vyhrala dráha rozhodcu nad kariérou futbalistu?
- Mal som 23 rokov, keď som rozhodoval prvý zápas. Spomínam si, že svoj prvý test na ObFZ Trnava som spravil s množstvom chýb. Poznať pravidlá je niečo iné ako ich aplikovať. Povolanie rozhodcu ma však od začiatku veľmi bavilo. Navyše, nikdy som nemal ambíciu robiť trénera, to je podstatne náročnejšie. Zvolil som si cestu, na ktorej som chcel dosiahnuť maximum. Ak som chcel pískať najvyššie súťaže, musel som úplne skončiť s aktívnou kariérou. V tridsiatke som teda skončil.
Akú povahu ste mali ako futbalista? Diskutovali ste s rozhodcami?
- Nepatril som k veľkým rebelom, ale keď som cítil krivdu, vedel som si povedať svoje. Keď som začal rozhodovať, moje vnímanie diania na ihrisku sa výrazne zmenilo. Nenavážal som sa už do arbitrov, mal som pre nich pochopenie. Spomínam si na zápas v Jelšave, keď Ľuboš Micheľ ešte len začínal. Vedeli sme, že je mladý, neskúsený. Logicky robil aj chyby, za ktoré som mu v rámci normy čo–to povedal aj ja. A vidíte, postupne sa vypracoval na arbitra svetového kalibru.
Za hráčskych čias ste boli skôr technickým typom hráča alebo typickou defenzívnou britvou?
- Ťažil som najmä z techniky a pozičnej hry. Nikdy som ale neuplatňoval heslo: čo leží, nebeží.
Aký je rozhodcovský chlebík?
- Ťažký. Najmä z pohľadu konfrontácie. Musíme byť profesionálmi, hoci fungujeme vo futbale na čiastočný úväzok. Mám civilné zamestnanie, aby som uživil vlastnú rodinu. Popritom sa musím pripraviť na vrcholový výkon počas víkendu. Musím trénovať, dodržiavať životosprávu a regenerovať, aby som prešiel fyzickými previerkami. Ak to človek podcení, dobehne ho to, a na trávniku robí zlé rozhodnutia. Našťastie, hrával som futbal vrcholovo, takže viem, čo moje telo potrebuje.
Do republikových súťaží ste sa z oblasti dostali za sedem rokov. Čo poradíte rozhodcom, ktorí začínajú?
- Prvým predpokladom je mať vysporiadané v hlave, čo chcem dosiahnuť. Pokiaľ je pre adepta rozhodovanie len doplnkovou činnosťou popri štúdiu alebo práci, neuspeje. Kto sa chce niekam prepracovať, musí sa do toho ponoriť naplno a brať veci vážne od začiatku. Tréning, vzdelávanie a v dnešnej dobe už aj ovládanie cudzej reči, sú dôležité. Hlavne však treba veľa rozhodovať. Pýtať sa na žiacke a dorastenecké alebo prípravné zápasy. Byť v tempe, riešiť veci a vyhodnocovať svoje dobré i zlé momenty. Neraz som požiadal skúsenejšieho kolegu, aby ma sledoval v akcii a poradil mi, čo robím dobre a čo zle.
Spomínate si na svoj rozhodcovský debut v najvyššej súťaži?
- Bolo to v sezóne 2000/2001. Štyri kolá pred koncom jesene mi prišla nominácia na zápas 1. FC Košice – Prievidza. Išlo o súboj prvého s posledným. Predpokladalo sa teda, že duel bude veľmi jednoznačný a jednoduchý. Domáci však vyhrali s odretými ušami ledva 3:2. Na trávniku nastúpili viacerí moji bývalí spoluhráči, ako napríklad Jozef Urblík. Na lavičke Košíc sedel Ján Kozák. Hralo sa pod umelým osvetlením, čo bola pre mňa tiež premiéra. Vediem si vlastnú štatistiky, teraz mám na konte 90 ligových zápasov.
Na výkony rozhodcov veľmi citlivo reaguje futbalová verejnosť. Kritika býva obrovská. Nemali ste niekedy chuť definitívne odložiť píšťalku?
- Veru áno. Keď sa Spartak bije s bratislavskými mužstvami o popredné priečky tabuľky a chodíme rozhodovať dôležité zápasy, ľuďom sa mnohé naše verdikty nepáčia. Na trávniku však nemôžete rozmýšľať, o aké mužstvo ide a aké má vzťahy s Trnavou. Treba konať v zmysle pravidiel. Najlepšie zápasy sú také, po ktorých sú všetci spokojní. Býva ich však málo. Väčšinou sa niekto cíti ukrivdený.
V najvyššej súťaži sa pohybujete už viac ako desať rokov. Akým smerom sa zatiaľ pohol futbal na Slovensku?
- Zažil som ligu ešte ako hráč. Prvá slovenská liga mala za mojich čias oveľa vyššiu hráčsku úroveň, ako súčasná Corgoň liga. Prišlo k veľkému prepadu. Zavinil ho odliv skúsených hráčov do zahraničia, kde našli lepšie podmienky napríklad aj v nižších súťažiach. Nie som skeptik, optimisticky verím, že sa to zlepší. Bolo určité obdobie, keď sa mi zdalo, že veci sa hýbu dopredu. Niektoré kluby začali pracovať na veľmi dobrej úrovni. Futbal podľa mňa stojí a padá na tom, ako sa kluby vysporiadajú s výchovou vlastných hráčov. Ak dostanú šancu odchovanci, časom dosiahnu pre klub viac ako tí, čo prichádzajú za nemalé peniaze ako kvázi hotoví futbalisti.
Ktorí hráči sú pre vás ako rozhodcu na ihrisku partnermi a ktorí rebelantmi?
- Veľmi dobre sa mi spolupracovalo s Jakubkom z Banskej Bystrice alebo Nitranom Hodúrom. V Ružomberku je takým futbalistom Pavol Masaryk. Pre rozhodcu ide o problematického hráča, pretože má kontaktný štýl hry. Často si pomáha telom, rukami. Niekedy je veľmi ťažko posúdiť, či sa priestupku dopúšťa obranc,a alebo on. Pavol však vždy vystupuje voči verdiktom korektne. Poznáme sa dlhšie a rešpektujeme sa. Kamarátsku debatu s hráčmi si môže dovoliť skôr starší, skúsenejší rozhodca, nie nováčik. Vždy si treba vybrať lídra mužstva, začať s ním komunikovať. Pokiaľ si vytvoríte dobrý vzťah, stačí mu povedať, aby si spravil poriadok so spoluhráčmi. Väčšinou to funguje.
A čo tí rebeli?
- Nemám vyslovene problematického hráča, s ktorým by som mal ťažkosti. Zastávam filozofiu minimálneho udeľovania kariet. Snažím sa vplývať iným spôsobom.
Čo je ťažšie? Rozhodovať pred publikom, kde počuť každý jeden výkrik, alebo rozhnevanou masou, ktorá vytvára vriaci kotol?
- Ťažšie je to pred poloprázdnymi tribúnami. Neviem, či ide o fenomén Slovenska, ale do hľadiska často chodia ľudia, ktorí sú frustrovaní a na štadión sa idú vykričať nevyberaným spôsobom. Spomínam si, že keď v Trenčíne prišlo 12-tisíc ľudí na zápas s majstrovským Interom, pískalo sa mi v búrlivej kulise veľmi dobre. Keď máte okolo seba veľký hluk, nevnímate detaily.
Prerástli slovné útoky voči vám niekedy aj do fyzických?
- Nie. Inzultáciu som nezažil. Ani som nemal nejaký spor so zástupcami klubov, ktorý by vybočoval z profesionálnej úrovne. Kto robí, robí aj chyby. Žiaľ, ani ja som sa im nevyhol. Prijal som za ne opatrenia a snažil sa ich opakovaniu vyvarovať.
Máte rozhodcovský vzor?
- Páčil sa mi štýl Švéda Andersa Friska. Každú situáciu, nech bola akokoľvek náročná, riešil s úsmevom. Bral futbal ako hru.
O čom sníva rozhodca Hracho?
- Som najstarším rozhodcom v lige. Mám pred sebou ešte dve a pol sezóny. Chcem so cťou dokončiť rozhodcovskú kariéru. To si vyžaduje, aby som bol fyzicky schopný, prešiel testmi a nerobil závažné chyby.
Čo potom?
- To je veľká dilema. Ešte nie som plne rozhodnutý. Ako delegát by som mohol pomáhať mladším kolegom. Rozhodcovia sú podľa mňa najfundovanejší ľudia, čo sa týka ovládania noriem, pravidiel a futbalovej etikety. Rád by som zostal pri futbale, nebránim sa ničomu.
 

Tri najväčšie omyly fanúšikov
Pravidlá sa neustále vyvíja, čo radový futbalový divák nemá šancu pozorovať. Potom kriticky reaguje na rozhodcu, hoci nie vždy má pravdu. Aké sú najčastejšie omyly fanúšikov podľa Vladimíra Hracha?
 

- Posúdenia hráča mimo hry a postavenia mimo hry. Hráč mimo hry je vtedy, keď rozhodca odpíska ofsajd. V postavení je vtedy, keď arbiter nepíska. Futbalista musí niečo urobiť, aby sa stal hráčom mimo hry. Je to smutné, ale toto pravidlo neovládajú ani komentátori.
 

reklama

- Nie každá ruka je ruka. Ľudia neovládajú presné pravidlá, myslia si, že všetky kontakty musí rozhodca pískať. Pritom sa posudzuje, či ide lopta k ruke, alebo ruka k lopte, kedy je ruka od tela, kedy pri tele. Inak sa vníma, ak lopta ide od zeme, ruku nastrelí spoluhráč alebo samotný hráč.
 

- Nie každý priestupok musí skončiť osobným trestom. Ani po strete v pokutovom území rozhodca nemusí udeliť kartu za priestupok. Niektoré pravidlá neovládajú ani hráči, funkcionári či tréneri. Diváci sledujú reakciu trénerov a hráčov. Ak zareagujú nesprávnym spôsobom, diváci sa pridávajú. Hoci neoprávnene. Komisia navrhovala futbalovým činovníkom školenia s vysvetľovaním pravidiel. Zatiaľ to nemá odozvu.

Kto je Vladimír Hracho
Narodil sa 2. februára 1968 v Trnave. Od deviatich rokov hral za trnavský Spartak, so žiakmi sa pod vedením trénera Nováka stal majstrom Československa. Neskôr sa dostal do širšieho kádra A-tímu andelov, hrával však za rezervu. Patril mu ľavý kraj obrany, neskôr sa z neho stal stopér. Vojenčinu strávil v Karlových Varoch. V tom čase ho chcela do tímu pražská Slavia, Spartak ho však nepustil. „Na žiadosť Antona Malatinského som sa vrátil späť. Vo federálnej lige som však zaznamenal len dva ligové štarty a po čase som kývol na ponuku zo Šale,“ vraví Hracho. Kariéru zakončil v Rakúsku, kam odišiel pomerne v mladom veku. Mal 26 rokov. V rovnaký rok sa aj oženil. S manželkou Máriou majú dcéru Luciu (17) a syna Michala (8). „Lucka je šéfredaktorkou v gymnaziálnom časopise Blesk. Miško hrá za prípravku Zelenča.“ Do rozhodcovského stavu patrí od 23 rokov. Píšťalku si osvojil po debatách s delegátmi Maštalírom a Kurucom počas angažmánu v Šali. Od tridsiatky píska na vrcholnej slovenskej úrovni. Onedlho dosiahne stovku ligových štartov. Na medzinárodnej úrovni pískal iba priateľské zápasy, vo viacerých pôsobil ako štvrtý rozhodca. Figuruje aj ako člen rady ObFZ Trnava a člen komisie rozhodcov Západoslovenského futbalového zväzu. V civilnom živote je zamestnaný u telekomunikačného operátora na pozícii manažéra pre styk s významnými zákazníkmi.