Spartak oldschool: Takto sa fandilo v deväťdesiatych rokoch

ŠPORT - Futbal - Spartak | 15.3.2012, 13.32, Ján Král

Vek im píše na chrbte štvrtý krížik. To už si bežný človek povie, že by mali mať rozum. Kdeže... Stále trpia diagnózou Spartak. Tvrdia, že je to nevyliečiteľná choroba a bez zápalu pre futbal a svoj klub si nevedia život predstaviť.

Prvá veľkorozmerná sektorovka v Československu išla nad hlavy v Trnave. Foto: archív

reklama

Ostrieľaní vyznávači mentality ultras. Určite niekoho takého zo svojho okolia poznáte. My sme debatovali s dvojicou Rastislav Jánoš – Miloš Černý. Obaja chodia do kotla od tínedžerského veku. Vývoj trnavskej fans scény majú v malíčku. Koniec koncov, sami ju pomáhali dotvárať.

Rybári bez udíc
„Sú ľudia, čo roky chodia na ryby a vrátia sa bez úlovku. My chodíme na futbal, aj keď sa tiež občas vraciame domov s porážkami. Spartaku sa ale nikdy nevzdáme. Ani si neviem predstaviť, čo by som bez toho cez víkend robil. Všetci moji kamaráti by práve boli na futbale,“ vraví Miloš.

„Ako sa postupne menili trnavskí fanúšikovia?“ otvárame úvodnou otázkou brány Spartak oldschool z prelomu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov.

reklama

„Tak ako móda, aj imidž fanúšika prechádzal zmenami. Pred dvadsiatimi rokmi mal správny fanatik na sebe rifľovú bundu alebo aspoň vestu so spartakovskými nášivkami. Do kotla chodili metalisti, depešáci alebo pankáči,“ spomína s úsmevom na časy nie tak dávne Gasťo, ako Jánoša prezývajú.

Keď vznikalo samostatné Slovensko, v hľadisku sa začali objavovať prvé prvky pripomínajúce súčasných ultras. Pletené červeno-čierne šály sa menili na strojom robené, už aj s nápismi Spartak Trnava.

Známe tváre z trnavského kotla za mlada. Zľava so zdvihnutými rukami Gasťo, Fišo a nad nimi v čiernej bunde Miloš Černý. Pred nimi fanúšik prezývaný Maska. Foto: Juraj Varga

Smerovanie k rowdies
„Neexistoval žiaden fanshop, pamätám si, že naša partia si sama vytvorila dresy, ktoré sme zostavili pozošívaním červených a čiernych prúžkov. Pri vlakových výjazdoch na futbal sme si neraz pomaľovali tvár na červeno-čierno s kotúčmi do písacích strojov,“ pridáva veselú story Miloš Černý.

Ploty trnavských tribún sa hemžili vlajkami. Fans Spartaka odmietali nemecké prvky a inklinovali najmä k talianskym tiffosi, južanskému štýlu a hlavne k anglickému hnutiu rowdies. Preto neraz na vlajkách figuroval aj motív zástavy britského kráľovstva.

„Fanúšikovia Spartaka boli prvými v Československu, ktorí vytiahli veľkorozmernú sektorovku nad hlavy. Neskôr nás nasledovali Košičania, ktorým to ale zaplatil Rezeš. Mala rozmery 16-krát 11 metrov a pozostávala z jedenástich červených a čiernych pásov. Vlajku nám ušili v Jednote za minimálnu cenu z dederónu, teda materiálu, ktorý sa len tak ľahko neroztrhá. V kotle sa na ňu do čapice ľudia vyzbierali po 50 až 100 korún. Celkovo stála okolo 17-tisíc. Na nultom plese nám na ňu prispeli aj futbalisti sumou asi 1100 korún,“ spomína Černý, ktorý má na svedomí aj ďalšiu legendárnu vlajku Rossoneri.

Lístky zo zápasov, na ktorých bol Miloš Černý (na fotografii s dcérkou Eliškou) osobne. Radšej ich celkovú hodnotu neráta, pretože by možno zistil, že by za tú cenu dnes kúpil nové auto. Foto: Ján Král

Inčan čule, vystrč...
„Viem, že za bývalého režimu veľa vlajok vzniklo zo sovietskych zástav, ku ktorým fanúšikovia popridávali čierne pásy, neraz aj zo smútočných zástav. Žilo sa všetkým, čo bolo vo farbách klubu. Neskôr vlajky pribúdali, vyrábali sa z čoraz kvalitnejších a odolnejších materiálov. Dnes som presvedčený, že keby sme na štadión priniesli všetky klubové zástavy, ktoré majú ľudia doma, tak nimi obmotáme štadión štyrikrát dookola,“ pokračuje Miloš.

Postupne sa menil aj štýl fandenia. V deväťdesiatych rokoch toľko spevavých chorálov nebolo. „Staršie generácie si isto spomenú na náš pokrik Už sme tady, my trnavskí hadi!, ktorý sme spievali vždy po príchode do cudzieho mesta. Škoda, že sa od toho upustilo. V repertoári sme mali aj kúsky ako Ide furman dolinou, Inčan čule, vystrč gule, alebo My pastrojim žoltyj parachod. Staršia generácia ich zo zábavy spieva dodnes. Neskôr sa v kotle chytil pokrik Let´s go Spartak, let´s go a ďalšie!“ vraví Gasťo.

Pri plnom štadióne sa hľadiskom valili mexické vlny. „To však má význam a efekt iba pri plnom štadióne. Pôvodnou myšlienkou je oslava víťazstva. Opodstatnenie má preto iba v závere zápasu. To veľa ľudí nechápalo, preto sme aj v kotli boli radi, že tento spôsob povzbudzovania napokon išiel do úzadia.“

Gasťo Jánoš. Dnes už má v kotli vymoženosti ako sú mikrofón. To v minulosti neexistovalo. Foto: Lukáš Grinaj

S tebou mě baví svět
Časom pribúdali v hľadisku aj pyrotechnické prvky. Po ťažkých vojenských dymovniciach prišli do módy rímske sviece a po nich bengálske ohne. Vlajky na žrdiach organizátori nechceli povoliť ani vtedy. Báli sa o bezpečnosť.

Štadiónu kraľovala v deväťdesiatych rokoch skupina Alky fans združujúca sa na južnej tribúne. Neskôr sa vyprofilovali Red Black Warriors a po nich rôzne iné menšie grupy. Dnes hrá prím na štadióne Southside Trnava.

Skupina, ktorej súčasťou je aj Gasťo Jánoš, funguje už desať rokov a zameriava sa najmä na support počas zápasu. Starajú sa o vizuálny alebo zvukový rozruch na štadióne.

„Významnú úlohu hrala v ostatných rokoch aj skupina Northside Patriots, ktorá je momentálne neaktívna. To je škoda, pretože dokázala pritiahnuť veľké množstvo najmä mladých ľudí,“ myslí si Miloš.

Ten spoločne s kamarátmi patria do grupy Underclock d(e)ads, ktorá tiež nezostáva pozadu. „Tiež sa zapájame do povzbudzovania, hoci náš prínos pre klub vidíme aj vo výchove nových fanúšikov. Naša sedemnásťčlenná skupina zahŕňa osemnásť detí, ktoré už chodia s nami na futbal. Ďalší nový člen je už na ceste. Decká vedieme k láske k Spartaku od mladého veku, tak ako to robili naši rodičia s nami. Často chodíme na chaty v štýle S tebou mě baví svět. Ženy tam majú vstup zakázaný, pre decká robíme rôzne ale aj futbalové súťaže a najlepší dostanú odmenu. Napríklad aj účastnícke diplomy,“ prezradil Černý.

„So Spartakom sme prežili krásne i ťažké momenty. Vždy sme však stáli na tej strane, ktorá bola dobrá pre budúcnosť klubu,“ dodal na záver Jánoš.
 

Nitra? Nenávidená i prijímaná
Vrcholom každej sezóny sú derby zápasy so Slovanom Bratislava. K rivalom na fans scéne však patrí aj najbližší súper Spartaka FC Nitra. „Mužstvo spod Zobora sme vnímali ako svojho rivala, v čase keď Slovan bol v druhej lige. Neraz prišlo k rôznym konfliktom medzi tábormi fanúšikov. V deväťdesiatych rokoch sme mali priateľské vzťahy s košickým VSS. A tí sa zase priatelili s Nitrou, tak sme aj ich v tichosti rešpektovali. Neskôr upadli do neutrality. Do ligy prišla Dunajská Streda, ktorá sa hneď stala tímom, ktorý bol v pozornosti tvrdých trnavských chlapov. Vo federálnej lige sme mali bez debát najväčšieho rivala pražskú Spartu,“ spomína Gasťo Jánoš.

Masové výjazdy
S príchodom internetu sa menil aj štýl výjazdov. Pokým v deväťdesiatych rokoch až na malé výnimky chodili podporovať tím na súperove ihriská len malé partie, teraz sa v sektore hostí neraz zíde aj niekoľko stovák priaznivcov červeno-čiernej.

„Ľudia sú viac prepojení, rýchlejšie komunikujú a k aktivitám sa tak zapája čoraz viac ľudí. Malé výjazdy sa zmenili na masové. Obľube sa tešia veľké výjazdy na špeciálnych vlakoch, čo si nikto okrem Trnavy nemôže dovoliť. Dokonca sme dospeli až do štádia, že v roku 2008 sme spravili experiment s leteckým výjazdom do Košíc, ktorý zožal veľký úspech,“ doplnil Miloš Černý.