Exreprezentant Hadviger: Pomery v slovenskom futbale sú katastrofálne

ŠPORT - Futbal - Futbalové ligy | 13.4.2012, 12.16, Ján Král

Futbalovo vyrástol a ligu okúsil v trnavskom Spartaku. Hrával za Prešov, Dubnicu, Rimavskú Sobotu, Dunajskú Stredu, legionársky chlebík zažil v Rusku. Na konte má aj štarty za slovenskú reprezentáciu. František Hadviger dnes oblieka farby účastníka oblastných majstrovstiev z Horných Orešian.

František Hadviger momentálne oblieka dres Horných Orešian. Foto: Michal Hlavatovič

reklama

Ako sa vlastne zrodil váš príchod do klubu spod Malých Karpát?
- Ešte na základnej škole som hrával s terajším stredopoliarom Iskry Jurajom Krchnárom. V lete sme sa stretli na káve v Rakúsku a dohodli sa, že pomôžem Horným Orešanom. Tréner Denis Marton s tým súhlasil. Teraz hrávame s Jurajom spolu v strede poľa. Tvoríme dvojičku na tréningoch, v zápasoch i mimo futbalu.
Aké to je pre bývalého reprezentanta hrať v oblastnej súťaži?
- Nechcem tvrdiť, že lepšie ako najvyššia súťaž, ale človeka to viac baví. Niekedy som nevedel pochopiť tvrdenie, že niekto si ide zahrať za pivečko. Teraz si túto situáciu užívam. Teším sa na každý zápas. Samozrejme, že chcem vždy vyhrať, no ide hlavne o zábavu.
Nevytočia vás ufrflaní mudrci z hľadiska?
- Na takéto veci som zvyknutí, nevnímam to. Niečo podobné zažívajú aj ligoví hráči v najvyššej súťaži. Priznám sa však, že občas ma vytočia rozhodcovia, za čo sa ospravedlňujem. Keď cítim krivdu, rozčertím sa.
Horné Orešany bojujú o postup. Prežívate to intenzívne s obcou alebo beriete futbal s nadhľadom?
- V obci som spoznal ľudí, prezidenta klubu, starostu. Chcem dedine pomôcť, aby postúpila vyššie. Máme vynikajúcu partiu, po každom tréningu i zápase ešte posedíme a debatujeme. Aj keď hráme na pôde súpera, vrátime sa do Horných Orešian a spoločne si rozoberieme zápas. S chalanmi si vychádzame, no keď im niečo poviem na zápase, majú rešpekt a snažia sa moje pokyny dodržať. Pochváliť musím aj našich divákov. Podporujú nás aj na zápasoch u súpera a doma sú k nám tolerantní.
Aké máte plány po kariére? Zostanete pri futbale?
- Trénerstvo ma neláka. Chcem však zostať pri futbale tak dlho, ako sa bude dať.
Spomeniete si ešte na svoj ligový debut?
- Bolo to pod trénerom Ladislavom Jurkemikom. Na ihrisku Interu som za Spartak nastúpil v základnej zostave. V závere sa na plochu dostal aj ďalší debutant Miro Karhan.
Miro Karhan dodnes hrá za Spartak. Vás to nelákalo znova do vyšších súťaží po návrate na Slovensko?
- Už ani nie. Dá sa povedať, že pomery v slovenskom futbale sú katastrofálne. Tri–štyri mužstvá sú finančne stabilizované, mám však aj skúsenosť, že som čakal na výplatu celé mesiace. Rodina musí z niečoho žiť. Preto som to radšej zabalil.
Čomu sa venujete okrem futbalu?
- Už päť rokov podnikám v autodoprave. Rozvážame tovar po celej Európskej únii. Zvyšok času venujem rodine a hlavne šesťročnému synčekovi Filipovi, ktorý začal hrať vo futbalovej školičke Spartaka. Mám ešte dve dcérky Ninu a Katku, tie ale šport nechytil.
Chcete mať zo syna futbalistu?
- Bude to mať pri mne veľmi ťažké. Majú už za sebou dva turnaje. Hoci je ešte mladučký, vyžadujem od neho určité veci, som na neho prísny. Samozrejme, nejde mi o to, či bude futbalistom, alebo ho pochytí niečo iné. Lopta ho však zatiaľ baví. Kope si doma, v lete so mnou zájde na ihrisko do Horných Orešian. Nebudem ho do ničoho nútiť, podporím ho vo futbale, pokým ho bude lákať.
Aký to bol pocit, keď ste nastúpili v národnom drese za Slovensko?
- Určite išlo o veľkú poctu, aj keď to neboli kvalifikačné zápasy. Mám dvanásť štartov, iba polovicu však oficiálne uznali. Nezarátali nám medzinárodný turnaj v Južnej Amerike, kde sme boli pod hlavičkou ligového výberu. Najviac mi zostal v pamäti prípravný duel v Prešove s Nemeckom. Vtedy sa s reprezentačnou kariérou lúčil Ľuboš Moravčík a ja som ho v závere striedal.
Akým smerom sa posúva úroveň slovenského futbalu?
- Veľa hráčov hrá v cudzine, čo je len na prospech. Už v mladom veku sa mnohí presadzujú aj v zahraničných ligách. Myslím si, že z tohto pohľadu náš futbal napreduje.
V Trnave ste zažili dve éry. Prvú za trénera Peczeho, a druhú menej slávnu, súvisiacu s pobytom v druhej lige.
- Za Peczeho éry všetko žilo futbalom, na štadión chodilo množstvo ľudí. Potom však prišla kríza na dva - tri roky aj do Spartaka a vypadlo sa do druhej ligy. Hneď po roku sme sa však vrátili znova do najvyššej súťaže.
Za Peczeho éry ste bojovali o miesto v zostave, na trávnik ste sa však dostávali málokedy. Neboli ste z toho nervózny?
- Čiastočne áno. V tých časoch som však bol mladé ucho a Trnava robila veľké nákupy. Prišli hráči ako Ďuso Šimon či Jano Kapko, ktorým som len ťažko konkuroval. Bral som to skôr tak, že sa od nich učím. Najväčším vzorom z tímu mi boli Jano Gabriel a Ďuso Šimon. Dodnes sa stretávam s Igorom Bališom a Marekom Ujlakym, v kabíne sme si dobre rozumeli.
V nešťastnom zápase v Rimavskej Sobote ste sedeli na lavičke. Ako ste prežívali momenty, keď Spartak prišiel o titul?
- Nechápal som, čo sa deje. Bol to pre mňa šok. Keď sme išli do Rimavskej Soboty, bol som v tom, že už máme titul v kapse. Jednoducho, nikto sa ani nebavil o tom, že by sa mohlo niečo pokaziť. Sklamanie bolo obrovské.
Aký je váš pohľad na súčasný Spartak? Môže dosiahnuť na majstrovský primát?
- Trnava má šancu. Chodím na futbal pravidelne, káder je momentálne dobrý. Keď by aj nevyšiel titul, verím aspoň v druhé miesto zaručujúce pohárovú Európu. Kapitán tímu Miro Karhan mi ako človek veľmi imponuje. Ako hráč dosiahol veľmi veľa. Mohol zostať v Nemecku a pokračovať pri futbale ako tréner, prípadne manažér. Vrátil sa však do klubu, kde začínal, aby pomohol Trnave. A to je skvelé.
 

Faja nie je Fajova
Františka Hadvigera prezývajú Faja. Ako k tomu prišiel? „Keď Opálek otvoril v meste mäsiarstvo Faja, oproti bola pizzeria a mne tam často stálo auto. Ľudia si mysleli, že mäsiarstvo patrí mojim rodičom. Podľa toho mi zostala prezývka. Inú som už počas kariéry nemal.“

Rusko – škola života
Legionársky chlebík si vyskúšal František Hadviger v tíme Volgar Gasprom Astrachan, ktorý hral druhú najvyššiu ruskú súťaž. „Išlo o finančne zaujímavé pôsobisko. Zo začiatku to bolo paráda, po trištvrte roku však klubu došli peniaze. Mal som platnú zmluvu na tri roky, no po trištvrte roku sme sa dohodli na mojom odchode. Sledujem ich dodnes, hrajú druhú ligu. Darí sa im striedavo,“ spomína na bývalé pôsobisko.

reklama

Rusko bolo pre neho školou života. „Človek sa tam však naučí svoje. My sme si ako futbalisti žili na vysokej úrovni. V krajine však vládla veľká chudoba. Hotely, v akých sme bývali, boli ohraničené trojmetrovým plotom, za ktorý sa domáci nedostali.“

Nezabudne ani na útrapy s nekonečným cestovaním na zápasy. „Neraz sme leteli aj dvanásť hodín a prekonávali sme časové pásma či teplotné rozdiely. Nezabudnem na prvý zraz. Hrali sme v Omsku. U nás bolo dvadsať stupňov, tak som prišiel na letisko vyletnený v kraťasoch. Spoluhráči oblečení v zimných vetrovkách sa na mne dobre pobavili. V Omsku bolo vtedy mínus desať. Niekedy boli tie rozdiely na nevydržanie.“