Pedagóg odsúdených: Vo väzení musíte mať čisté ruky

AKTUALITY - Región | 24.5.2012, 10.22, Darina Kvetanová

Od stredoškolákov ho osud zavial medzi odsúdených do ústavu v Hrnčiarovciach nad Parnou. Ako pedagóg im organizoval voľný čas, no rozhodoval tiež o disciplinárnych trestoch. Hovorí, že väzni ponúkajú úplatky zamestnancom ústavu bežne, on si však v tomto smere vždy vedel urobiť poriadok. Trnavčan Jozef Rosina.

Táto práca Jozefa naučila vážiť si pohodu, pokoj a teplú vodu. Momentálne je už dva roky na dôchodku, do hrnčiarovského ústavu sa vrátil v našom rozhovore v spomienkach. Foto: Darina Kvetanová

reklama

Za pätnásť rokov práce na pozícii pedagóga oddelenia výkonu trestu prešlo cez jeho ruky množstvo väzňov. Mnohých dnes stretáva na ulici. Tým, čo na neho nespomínajú v dobrom, sa radšej vyhýba.

V čom sa líšila táto práca od tej predchádzajúcej?

- Vo všetkom. Už samotný rozvrh dňa je iný, ako v bežnom živote. Väzni ho začínajú budíčkom o šiestej, upratovaním, sčítacím nástupom a raňajkami. Potom tí, čo sú pracovne zaradení, odchádzajú do práce. Ostatní sa vracajú na oddiel a robia rajóny.

reklama

Trest odňatia slobody má na odsúdeného všemožne vplývať, aby v budúcnosti viedol riadny život. K tomu prispievajú aj voľnočasové aktivity. Odsúdení sa môžu dobrovoľne vzdelávať, cudzinci sa napríklad môžu prihlásiť do kurzu slovenského jazyka. Negramotní muži, najčastejšie Rómovia z osád, však nemajú záujem naučiť sa ani čítať a písať.

Dá sa s väzňami časom spriateliť?

- Pedagóg prichádza s mužmi vo svojom oddiele do kontaktu denne. Nie je však dobré vytvárať si veľmi blízke vzťahy ani udržiavať následné kontakty. Najdôležitejšie je postupovať v súlade so zákonom. Mať čisté ruky, nebrať úplatky, neumožňovať nikomu výhody. Potom môžete pokojne spávať a dožijete sa zaslúženého dôchodku.

Viac k téme väzníc

Väznice sú preplnené, odsúdení si trest budú odpykávať možno aj doma

Odsúdení z Hrnčiaroviec: Pracujú a chodia na päťdňové vychádzky

Sú úplatky vo väzniciach bežné?

- Áno. Viacerí kolegovia boli za ne trestne stíhaní, jedného aj odsúdili, a strávil určitý čas vo výkone väzby. V Ilave a Leopoldove boli tiež takéto prípady. Odsúdení začínajú od začiatku skúmať pedagóga, hľadať možnosti. Keď idú z nákupov, ponúknu mu čokoládu.

Zobrať nesmiete nič. Snažili sa podplatiť aj mňa. Ihneď som to však zavrhol. Je to trestný čin a pokiaľ by som pokus, ktorý spravil odsúdený, oznámil, mohol by dostať ďalší trest.

Trestanie patrí k práci pedagóga. Od pokarhania po umiestnenie do uzavretého oddelenia až na desať dní, čo je pomerne tvrdé. Disciplinárne som musel odsúdených trestať takmer denne, omnoho viac som ich ale odmeňoval. Tí, ktorým som uložil trest, na mňa asi nespomínajú v dobrom. Rovnako ako muži, ktorým som v hodnotení neodporučil podmienečné prepustenie.

Keď stretnem na ulici takéhoto bývalého odsúdeného, radšej sa mu vyhnem, aby nedošlo k výmene názorov. Aj iných vídavam bežne. Správam sa k nim úplne normálne. Beriem ich ako ľudí, ktorí si odpykali svoj trest odňatia slobody, a ich život teraz pokračuje ďalej.

Čo bolo na tejto práci najťažšie?

- Asi to, že z roka na rok odsúdených v ústave pribúdalo. Zhoršovala sa aj ich skladba. Odsúdených za závažný trestný čin súd po čase preradili k nám, do najnižšieho stupňa stráženia. S takými bola práca ťažšia. Mali skúsenosti. Vedeli, čo si môžu dovoliť. Práca s nimi sa dala zvládnuť len s veľkou trpezlivosťou.

Musel som však riešiť aj nepríjemné situácie, napríklad keď sa väzni pobili alebo sa naschvál dorezali či priotrávili liekmi. Chcelo to pevné nervy, aby som sa nezosypal. Ak ale takéto vypätie trvá dlho a pedagógovi pribúdajú roky, je napokon rád, že odchádza do dôchodku.

Dajú sa filmy z väzenského prostredia porovnať s realitou?

- Ani nie. V slovenských väzniciach to nie je až také dramatické ako v rôznych seriáloch. Aj u nás ale dochádza k potýčkam. Cez deň je väčšinou pokoj, odsúdení majú vyplnený čas. Po večierke sa však začína iný život. Dozorcovia odídu, odsúdení zostanú na cele sami. Vtedy dochádza ku konfrontáciám. Napríklad sa hrajú karty o tabak, príde konflikt, pobijú sa.

Spomínate si na najťažšiu situáciu, ktorú ste museli ako pedagóg riešiť?

- Áno. Odsúdeného, ktorý zranil spoluväzňa, som príkázal umiestniť do uzavretého oddelenia. Na druhý deň prišiel telegram, že mu umrel otec. Musel som mu to oznámiť a zároveň vysvetliť, že nemôže ísť na po-
hreb, pretože je vo výkone disciplinárneho trestu. Bol značne nervózny, ale nechal si vysvetliť, že bude lepšie, ak na pohreb nepôjde. Ani jeho rodina nemala záujem, aby sa doma objavil.

Zmenil sa za tých pätnásť rokov váš pohľad na odsúdených?

- Určite. Boli medzi nimi veľké rozdiely. V Hrnčiarovciach sedeli ľahké i ťažké prípady. Keď prišiel prvý narkoman, všetci sme sa išli na neho pozrieť, ako vyzerá. Potom ich zrazu bolo dvadsať. Pracovalo sa s nimi veľmi ťažko, boli to narušené osobnosti.

Čo ste vďaka tejto práci získali?

- Naučil som sa vážiť si veci ako zdravie, pohodu, pokoj, teplú vodu. V base je to ako na vojne, teplá voda môže byť a nemusí.