Country nie je len to, čo sa hrá pri táborákoch

RELAX - Rozhovory | 9.7.2012, 09.50, Katarína Rosinová

Ešte ako dieťa prepadla hudbe, ktorá je v našich končinách menšinovým žánrom. Láska ku country ju neopustila v puberte, ani po nej. Naopak, Natália Mikušková (23) svojím spevom prispieva k propagácii tohto žánru.

Kedysi sa hanbila vystupovať pred publikom, dnes to zvláda v pohode. FOTO: Michal Hlavatovič

Najväčší vplyv mal na ňu jej otec Allan Mikušek, s ktorým naspievala duet už ako päťročná. No inak má svoju vlastnú hlavu a ide za tým, čomu verí. Krok za krokom.

Otec sa ťa viedol k hudbe už odmalička...
- Strašne zo mňa chcel mať speváčku. Keď som mala päť rokov, naspievala som s ním duet na CD Stále hrám. Keď som mala šesť, vystupovala som prvýkrát na jeho koncerte a ako osemročná som sa objavila v televízii. Veľmi sa mi to páčilo. Trvalo to až do mojich jedenástich rokov.

Čo stalo potom? Asi sa to muselo niekde zastaviť, inak by si dnes už bola minimálne celoslovensky známa.
- Hanbila som sa vystupovať pred publikom. Spev bol pre mňa skôr hobby ako niečo, čo by som chcela robiť profesionálne. Tak som si dala pauzu a znova som sa do toho pustila, až keď som mala sedemnásť rokov. Až vtedy som sa na to cítila pripravená.

Ocino ťa do toho nenútil?
- Čoby nie. :) Práveže veľmi. Hovoril, že čím mladšia začnem, tým lepšie. Mal pravdu, ale je to na zvážení človeka, ako sa cíti.

Čo sa zmenilo v sedemnástke?
- Otec mal hudobný projekt Allan Mikušek a Grasscountry. Potrebovali vokalistku, tak ma zavolali. Keď sa o rok neskôr projekt rozpadol, chalani ma oslovili, či s nimi nechcem ostať ako speváčka - líderka skupiny. Prijala som to.

To obdobie trvalo niekoľko rokov. Spomínam naň veľmi rada. Koncertovali sme doma aj v zahraničí - vo Francúzsku, Švajčiarsku, Maďarsku, Poľsku, Nemecku... V súčasnosti mám svoj vlastný projekt so skupinou, v ktorej hrajú moji dlhoroční kamaráti.

Máš aj brata Petra, prečo sa otec videl práve v tebe?
- Asi preto, že mám bližšie k hudbe, ktorú robí a že hoci vyzerám ako mama, spievam ako on. :) Peťo je bubeník, to je niečo celkom iné.

Zaujímavé je, že hoci je tvoj brat o dva roky mladší, narodili ste sa v rovnaký deň.
- Je to tak, medzi mnou a bráškom je rozdiel presne dva roky a pätnásť minút. Neviem, ako sa to našim podarilo takto presne načasovať. Máme veľmi dobrý vzťah. Nie sme úplne rovnakí, ale sme si dosť podobní. Obaja sme veľmi impulzívni, húževnatí a občas cholerickí.

Peťo ale hrá trošku iný žáner – bubnuje v rockovej skupiny The Downhill. Ešte jedna pikoška – ich basák Bohdan je tvoj priateľ. :) Takže hudobný pár?
- Otec mi vždy hovorieval, že ak si nájdem partnera, musí byť buď mimoriadne tolerantný alebo hudobník, aby chápal veci ako menej voľného času, nočný život, fanúšikovia a komunikácia s nimi... Myslím, že je to pravda a že preto nám to funguje. :)

Country je skôr menšinový žáner, s ktorým je ťažké preraziť, aspoň v našich končinách.
- Z toho dôvodu nehrám čistú country, ale primiešavam do nej rock a pop. Snažím sa byť komerčnejšia, aby som oslovila čo najviac mladých ľudí. V našich končinách je totiž zaužívané, že country je určená pre starých, že je to niečo, čo sa hrá na gitare pri táborákoch. V Amerike je situácia úplne iná, tam túto hudbu počúva veľa mladých.

Tebe je country blízka. Čím ťa tak zaujala?
- Vyrastala som na nej, učila som sa pri nej spievať.
Na jednej strane som už odmalička mala zakorenené, že túto hudbu robí ocino a že je to pekné. Doma mal pásky s videoklipmi country spevákov, ktoré sme si púšťali. Páči sa mi, že country spev je úplne iný ako ostatné. Má iné prevedenie a patrí medzi tie ťažšie.

Pred tromi rokmi si navštívila aj kolísku country hudby - Nashville. Čo si tam robila?
- Išla som tam súkromne na jeden festival. Popritom som navštívila jedného známeho, producenta Marka Traila, s ktorým sme nahrali skladbu It´s breaking my heart. Podieľal sa na nej aj spevák skupiny Veslári Peter Dula.

Bol tam jeden zaujímavý moment. Gitaru mi nahrával bývalý člen legendárnej skupiny Beach Boys Johny Foster. Ja som o tom vôbec nevedela, lebo som sa s ním nestretla. Spravili podklady dopredu, takže keď som tam prišla, nahrávka už bola hotová. Ale aj tak je to fascinujúce.

Dobre tam bolo?
- Úžasne! To mesto je doslova nabité hudbou, praská vo švoch. Dáva človeku pocit, aký je malý ako spevák, že je jeden z mnohých. Niekoho to môže deprimovať a odradiť, ale mňa to skôr inšpiruje k tomu, aby som sa snažila byť lepšia a niečo dokázať.

Študuješ na filozofickej fakulte. Kde vidíš svoju budúcnosť?
- Chcela by som sa živiť hudbou, škola je u mňa skôr záujem. Mám rada istoty. Filozofia ma naozaj baví, pretože rada píšem a čítam.

Zvolila si si trochu zdĺhavú cestu. Nechcela by si si to uľahčiť a preraziť s pomocou nejakej speváckej súťaže?
- Priznávam sa, premýšľam nad tým, že by som to skúsila. Zatiaľ len zvažujem klady a zápory, podľa toho, čo preváži, sa rozhodnem.

Pomáha ti priezvisko, ktoré predsa len na country scéne niečo znamená?
- Musím povedať, že áno. Ľudia ho poznajú, každopádne by som na mene nechcela ryžovať a bola by som rada, aby ma posudzovali podľa toho, čo dokážem. V konečnom dôsledku to tak aj je, pretože ak sa ľuďom nebudem páčiť, už na môj koncert viac neprídu.

Zdá sa mi to alebo naozaj spievaš výlučne po anglicky?
- Mám problém, že odmietam spievať po slovensky a u nás často ľudia slovenčinu vyžadujú, aby mohli spievať na koncertoch spolu so spevákom. Dúfam, že aj angličtinu časom strávia.

Prečo nie slovenčina?
- Hlavne kvôli žánru hudby. Americká country sa musí spievať po anglicky. Tak ako naše ľudovky musia byť v slovenčine. Okrem toho angličtina je tvárnejšia, spevavejšia a voľnejšia na frázovanie. Je to slobodnejší jazyk na spev. Slovenčina má mantinely, ktoré mi prekážajú.