MENU
Za každou kapelou je príbeh
AKTUALITY - Trnava | 24.8.2012, 20.26, Katarína Rosinová
Päť skupín, každá hrá inú hudbu a ma iné ambície. Spájajú ich však spoločné korene. Ich príbehy môžu byť inšpiráciou pre iné kapely alebo sa z nich jednoducho môžu fanúšikovia niečo dozvedieť.
Hash. Foto: Marek Boháček
Sú subjektívne vybranou vzorkou a ak by bol priestor, určite by sme na tomto mieste rozobrali viacerých. :)
Sedem v jednom
Rock´n´roll z rýchlika, dirty, art či progresívny rock alebo jednoducho šialenci z Trnavy. Takéto prívlastky už dostala na koncertoch formácia Hash, ktorá funguje sedem rokov. Vo svojej hudbe sa inšpirujú šesťdesiatymi rokmi, no dávajú jej súčasnú príchuť.
Dnešnú zostavu tvorí spevák a gitarista Majco, jeho brat, klávesák Denis, basgitarista Mišo, bubeník Jožo a vokalistka Linda. Občasným členom je harmonikár Kubo. Kam prídu, tam urobia dobrú šou. Možno preto, že z nich cítiť úprimnosť a nadšenie.
„Snažíme sa podať veci tak ako sú, čo najpravdivejšie. Riadime sa heslom Van Gogha na bilbordoch nenájdeš, preto sa ani netlačíme do komerčných rádií. Necítili by sme sa v takej spoločnosti dobre,“ hovorí líder skupiny Majco. V tom duchu je aj názov ich pripravovaného, v poradí štvrtého CD s názvom First aid, v preklade prvá pomoc. Tú vám poskytne Hash, keď už vás nebaví počúvať odrhovačky v rádiách.
Underground má už asi svoje zlaté časy za sebou.
Najnovšie sa môžu pochváliť tretím miestom na súťaži Radegast líheň 2012, no inak si na ocenenia nepotrpia. „Pre nás je úspechom to, že si vystúpenie užívame. Keď sa zabávame my na pódiu, baví sa aj publikum,“ dodáva basák Mišo.
Hash patrí aj po rokoch medzi mimoriadne aktívne kapely. V priemere členovia odohrajú sto koncertov za rok. Nielen ako Hash, ale aj v rámci svojich ďalších projektov, ako napríklad Powerage, AC/ DC revival, Libido, Wilderness, Twister, Music train... „Niekedy by sme mohli urobiť vlastný festival. Na plagáte by bolo napísaných sedem skupín, ale hrali by viac-menej tí istí muzikanti,“ žartujú chalani.
A čo znamená názov Hash? Má viacero významov. Pôvodne sa inšpirovali skladbou od Deep Purple s názvom Hush, ktorá sa im veľmi páčila. No celkom dobre vystihuje aj to, že muzika je pre nich ako droga.
Úspech vďaka novým technológiám
Rozbehli to hneď na začiatku v roku 1996, keď im vyšiel prvý album Supervýlet. Veľa koncertovali, dostali sa do celoštátnych televízií, rádií aj hitparád. Ich hity Klára a Gogo, Šakalík či Skakamarátka zľudoveli. Napriek tomu, alebo možno práve preto, že vždy hrali svojskú hudbu vzdialenú od komerčného stredného prúdu, sa tešili veľkej obľube. Reč je o skupine Hudba z Marsu. Ako to vôbec dokázali?
„Mladým kapelám by som poradil, aby maximálne využívali nové technológie. V časoch, keď všetci šírili svoje demo nahrávky iba na kazetách, my sme si dali vyrobiť cédečká a hneď sme sa dostali o úroveň vyššie. Keď ešte nikto nemal doma internet, my sme rozosielali tlačové správy z internetovej kaviarne. Do akustických nahrávok sme aj v časoch starodávnych analógových štúdií vkladali naprogramované elektronické stopy,“ radí líder skupiny Štofo.
Hudba z Marsu: Foto: Boris Németh
„Išli sme do toho od začiatku naplno, kým sme ešte boli študenti bez záväzkov. Tým sme dosiahli určitý status, ktorý už bol neskôr udržateľný aj popri iných povinnostiach.“ Ich hudba sa páči starým aj mladým a je plná optimizmu, čo tiež považujú za devízu.
Napriek dosiahnutému úspechu dnes Hudba z Marsu nehrá. „Nedá sa ťahať nonstop, máme pauzu, počas ktorej si dobíjame baterky. Tento rok sme však mali jednu koncertnú výnimku a to festival Colours of Ostrava, na ktorom sme si už dávno chceli zahrať a po rokoch nás konečne pozvali,“ vysvetľuje. Počas prestávky sa členovia venujú svojim sólovým projektom, napríklad Štofo má medzinárodne úspešný projekt Dynamo Team.
Stavili na slovenské texty
Začínali pred pár rokmi ako školská kapela na gymnáziu. Zrazu o nich bolo počuť čoraz viac a boli čoraz žiadanejší. Po piatich sympatických mladých mužoch, navyše talentovaných hudobníkoch, fanúšičky šalejú.
Vlado, Eddy, Bobo, Adam a Peter sú dnes na roztrhanie a majú veľké ambície. Pred rokom zvíťazili v stredoeurópskom kole najväčšej súťaže nezávislých kapiel Emergenza v Budapešti a vzápätí vydali svoje debutové CD s názvom Time to lie. K rovnomennej skladbe nakrútili aj videoklip. V júli si dokonca takmer zahrali ako predkapela legendárnych Guns´N´Roses. Stále postupujú, v kontraste so svojím názvom, hore kopcom.
The Downhill. Foto: Michal Hlavatovič
Zásluhu na tom, že sa im darí, má aj ich šikovný manažér a kamarát Vlasťo. „Za minulý rok kapela odohrala päťdesiatštyri koncertov, to znamená v priemere každý víkend jeden,“ hovorí. Za to, že je o kapelu záujem, môže podľa neho zaujímavá tvorba.
Asi polovicu koncertov tvoria také, na ktoré ich zavolajú organizátori. Ďalej sú to vlastné koncerty a zvyšok akcií je o rozposielaní mailov a kontaktovaní organizátorov. V poslednom období sa The Downhill rozhodli prejsť na slovenskú tvorbu, aby ľudia lepšie rozumeli ich textom.
Čarovanie s dubom
Nový vietor na trnavskej hudobnej znamená experiment s názvom Abraka Dub. Tvoria ho bratia Maťo a Adam, (gitara a basgitara), bubeník Ľudo a vítaným osviežením, ale aj, ako oni hovoria, marketingovým ťahom, je huslistka Dušana. Aby sme boli presný, polovica kapely pochádza z Dolnej Krupej.
Na scéne sú asi rok a pol a už majú za sebou hranie na niekoľkých festivaloch. Nápad na reggae projekt osviežený dubom, ale aj slovenskými ľudovkami, vymyslel líder Maťo. „Veľa kapiel hrá reggae, ktoré odkazuje Jamajku, ale príde mi to zvláštne, keďže nikto z nich nie je Afroameričan. My sa vyhýbame pózam a klišé a radšej do hudby vkladáme naše korene.“
Abraka Dub. Foto: Valentína Nídelová
Ich koncerty možno ešte nie sú úplne technicky dokonalé, no dokážu strhnúť ľudí, lebo je to niečo iné, zaujímavé.
Pútavý je aj názov, ktorý vraj vznikol skôr, ako samotná kapela. Sú v ňom ukryté čary, dubstep, ale aj odkaz na dub ako strom, ktorý zohráva úlohu v ľudovej kultúre. To dokonale vystihuje reggae s príchuťou ľudovej kultúry, ktoré Abraka dub hrajú.
Poslední mohykáni metalu?
Na scéne sú od roku 1995. Dysanchely je najstaršou, a v súčasnosti možno jedinou aktívnou metalovou skupinou v Malom Ríme. Hoci, aj oni už stagnujú. Dôvodom sú údajne personálne zmeny. Z pôvodnej zostavy ostali len basák a gitarista, všetci ostatní sa vymenili. Navyše, členovia sú vo veku, kedy má každý svoju rodinu a iné záujmy. Kapelu dnes tvoria basák Roman, gitarista Mičič, spevák Števo, druhá gitara Robson, bubeník Shushka.
Dysanchely. Foto: Album kapely
Začínali dlhými vlasmi, rifľovými bundami plnými nášiviek, úzkymi nohavicami... Dnes je to inak. Imidž nie je taký dôležitý ani v žánre ako dead-metal švédskeho strihu.
Zlaté časy zažila kapela v rokoch na 1998 až 2003, kedy veľa koncertovali a boli žiadaní. Toto obdobie odštartovalo nahranie albumu Tears, ktorý ozvláštnili aj dve vokalistky. Dokopy vydali niekoľko platní, hrali doma aj v blízkom zahraničí.
Pred sebou majú ešte jeden cieľ – nahrať album s doteraz nevydanými skladbami. Potom sa budú pravdepodobne venovať iným projektom. Veľmi zaujímavým a živým je hardcore-metalová kapela s rockovými závanmi Fish Art Collection, ktorú dali dokopy bývalý spevák Dodo spolu s basákom Romanom.
Vytlačiť
