Osobnosť Štefánika si uctili pri jeho najstaršej soche

AKTUALITY | 3.5.2013, 12.33, prispievatelia

TRNAVA - Osobnosť Milana Rastislava Štefánika si v piatok pri príležitosti 94. výročia od jeho tragickej smrti pripomenuli aj v Trnave.

Ilustračné foto: gak

reklama

Vence k najstaršej Štefánikovej soche na Slovensku položili predstavitelia mesta, samosprávneho kraja, spoločenských organizácií, cirkví a politických strán.

Primátor Vladimír Butko v príhovore povedal, že Štefánik sa stal osobnosťou nie pre presadzovanie vlastnej pravdy, ale preto, že žil vo viere v spoločný život Slovákov, že si ctil skúsenosť predkov a žil život pravých hodnôt.

„Musí nám byť jasné, že ak v dobe prevládajúceho mediálneho videnia sveta a trhového systému nedokážeme uchovať korene a princípy, na ktorých stojí rodina, národ a štát, tak potom nebudeme vedieť rozlíšiť a presadzovať dôležité a podstatné hodnoty.

reklama

Tým nám hrozí, že stratíme i to, o čo sa celým svojim životom snažil Milan Rastislav Štefánik,“ povedal Butko.

Trnava je prvým mestom, kde z iniciatívy Matice slovenskej odhalili sochu Štefánika od akademického sochára Jána Koniarka.

Socha v životnej veľkosti má 167 cm a je považovaná za jednu z jeho najvernejších podôb. Pri prvom odhalení sochy 19. októbra 1924 bola najvzácnejším hosťom slávnosti 71-ročná matka generála Štefánika pani Albertina so synom Ladislavom Štefánikom, jeho manželkou a dvomi deťmi.
 

V roku 1968 sochu premiestnili na iné miesto, v čase tzv. normalizácie putovala do depozitu.

Štefánikovu sochu v Trnave vrátili do blízkosti pôvodného miesta 4. mája 1990. Aj keď historické záznamy neevidujú pobyt Štefánika v Trnave, známy je jeho blízky vzťah k národnému umelcovi Mikulášovi Schneidrovi-Trnavskému a jeho rodine. Slávny hudobný skladateľ vo svojej spomienke opisuje svoj výstup so Štefánikom a s manželkou Idou na vrch Bradlo v roku 1912.

Keď dosiahli vrchol, Štefánik sa po chvíľke pozorovania celého okolia podelil s nimi o svoje vnuknutie. „Keď umriem, tu chcem ležať. Odtiaľto uvidím celé moje drahé Slovensko,“ zaznamenal do svojich spomienok Mikuláš Schneider-Trnavský.

sita