Rozhovor s Miroslavom Karhanom: Do práce v obleku chodiť nebudem

ŠPORT - Futbal - Spartak | 13.8.2013, 21.44, Ján Král

Hral za Betis Sevila, Besiktas Istanbul, Vfl Wolfsburg či FSV Mainz. V závere kariéry ukázal, že srdce mu bije pre Trnavu. Vrátil sa do Spartaka, aby klubu pomohol a odovzdal skúsenosti.

Miroslav Karhan ukončil aktívnu hráčsku kariéru. Foto: Lukáš Grinaj

Miroslav Karhan ako 37-ročný mení svoju pozíciu v trnavskom futbale. Z hráča sa stáva funkcionár. Po zverejnení správy o ukončení jeho kariéry, sme debatovali o budúcnosti ale i o slávnej minulosti. Muž, ktorý preskákal futbalovú Európu má o čom rozprávať.

Fanúšikovia na sociálnej sieti facebook píšu statusy, v ktorých vám ďakujú za váš prínos pre trnavský futbal. Aké máte odozvy od známych na správu o ukončení vašej kariéry vy?
- Bavíme sa krátko po zverejnení informácie, zatiaľ som sa s nikým nestretol. Platí ale, že sú ľudia, ktorí mi fandili a potom takí, ktorí ma nenávideli. Vždy to tak bolo. Jedna strana človeka má rada, druhá hromží. Som vďačný za všetky ďakovné príspevky. Uvidíme, čo bude ďalej. Svoju robotu pri futbale si chcem robiť čo najlepšie.

Myslíme, že by ste si zaslúžili rozlúčkový zápas. Čo vy na to?
- Nie som veľmi na takéto veci. Nemám to v pláne.

reklama

Post športového riaditeľa je funkcionárska práca. Budeme vás teraz vídať v oblekoch?
- To si nemyslím. Netvrdím, že obleky nenosím, dá sa však chodiť do práce slušne oblečený aj bez toho, aby som bol v gala.

Plánujete ešte hrať futbal v nižších súťažiach?
- Určite nie. Už si asi zahrám iba doma s deťmi. Neplánujem pokračovať ani v tréningovom procese s A-mužstvom.

Figurujete v občianskom združení, ktoré sa snaží o vybudovanie ihriska s umelou trávou v areáli Slávie. Budete sa teraz v tejto veci angažovať ešte intenzívnejšie?
- Budem sa snažiť, aby to vyšlo a začali sme umelú trávu reálne robiť.

Vieme si predstaviť, že ak by ste si zobrali pod patronát jednu z prípraviek, deti by sa už kvôli vám do tejto vekovej kategórie Spartaka priam hrnuli. Išli by ste do toho?
- Nebránim sa ani takejto myšlienke. Možno popri funkcii športového riaditeľa budem pomáhať aj jednej z týchto kategórií. Uvidíme, ako sa to všetko bude dať zladiť.

Kedy by sa mala náplň vašej práce v klube definitívne utriasť?
- Nemáme presný termín. Na budúci týždeň mám ešte sedieť so spolumajiteľom klubu Vladimírom Poórom a dohodneme sa, ako ďalej. S trénerom Jurajom Jarábkom sme si už čo-to povedali. Určite ale ešte príde k nejakým ďalším rozhovorom.

Pred začiatkom jarnej časti predminulej sezóny Miroslav Karhan spolu s Romanom Procházkom a Ľubošom Hanzelom pózovali pred objektívmi fotografov Trnavského hlasu v gala oblečení. Onedlho budeme možno pri funkcionárskych rokovaniach vidieť trnavskú ikonu v gala opäť. Do práce však chce chodiť oblečený vo vychádzkovom. Foto: Vladimír Kampf

Mali ste krásnu a úspešnú kariéru. Zaspomínajme si. Čo sa vám vybaví pri pomyslení na prvú Peczeho éru?
- Bolo to asi najkrajšie obdobie v trnavskom futbale, ktoré som zažil. Začali chodiť ľudia, štadión býval plný, dvadsaťtisícové návštevy neboli ničím výnimočné. To hovorí samo za seba.

Veríte, že sa podobná eufória ešte môže do Trnavy vrátiť?
- Áno. Ak sa začne hrať kvalitný futbal, pôjde to. Trnavskí diváci už neraz dokázali, že tento šport majú radi a prídu, ak vidia na ihrisku jazdu na plný plyn. Vtedy dokážu odpustiť aj nelichotivý výsledok.

Z Trnavy ste odchádzali do zahraničia v pomerne mladý, mali ste len 23 rokov. V takom veku vie prestup nielen do cudziny futbalistom zamávať. Aké boli vaše začiatky v Betise Sevilla?
- Nebolo to ľahké najmä preto, že som žil v Španielsku sám. Išlo o prvú zahraničnú stanicu, človek si zvyká na iné fungovanie vecí, ako bol zvyknutý doma. Nevedel som dobre po španielsky, o to to bolo komplikovanejšie. Mal som ale šťastie na dobrých spoluhráčov, s ktorými som sa vždy nejako dohodol. Pomáhali mi, ako sa dalo.

Za Betis ste strelili gól aj slávnej Barcelone. Na Nou Campe proti vám vtedy nastúpili aj také esá ako Pepe Guardiola či Rivaldo. Spomínate si ešte na tento zásah?
- Spomínam si veľmi dobre, na taký gól sa nedá zabudnúť, obzvlášť keď padol na Nou Campe. Zahrávali sme z vnútra šestnástky nepriamy kop. Všetci čakali, že k strele sa odhodlá Filipescu alebo niekto iný z mojich spoluhráčov. Filipescu mi napokon loptu posunul na hranicu šestnástky a pravačkou som prestrelil všetko, čo mi stálo v ceste. Viedli sme 1:0, napokon sme však prehrali 1:4.

Spomínaný gól ste oslávili saltom. Tak sme vás nezvykli vídať. Zopakovali ste si takúto oslavu ešte niekedy?
- Nie. V danom momente išlo o nával pozitívnych emócií z gólu.

Gól Miroslava Karhana do siete Barcelony (od 1:40):

Nou Camp nebol jediný slávny štadión, na ktorom ste si zahrali. Ktorý bol ten top?
- Jestvujú aj krajšie štadióny ako Nou Camp, hoci ten má špičkovú kapacitu. Osobne sa mi veľmi páči stánok v Cardiffe, kde som nastúpil za reprezentáciu proti Walesu. Veľmi mi imponuje aj milánske San Siro. V Nemecku vybudovali mnoho krásnych nových štadiónov, vybrať ten najlepší nie je jednoduché.

Stretli ste sa s mnohými svetovými hráčmi – či už boli vašimi spoluhráčmi alebo protihráčmi. Ktorý z nich bola najväčšia osobnosť?
- Povedať jediné meno sa nedá. Svojho času však bol vynikajúcim hráčom Hagi, proti ktorému som hrával v Turecku. Stretli sme sa aj na úrovni národných mužstiev. Famózny bol v Barcelone Rivaldo. Menovať by som mohol ďalej.

V tejto súvislosti do vás opäť trochu zarypneme. Po dobudovaní City Areny by bolo krásne, ak by otvárací zápas odohrali európske esá, nech aj bývalí hráči, ktorí patria k vašim priateľom. Čo poviete na takúto exhibíciu na novom štadióne Spartaka?
- Možno by to bolo pekné, ale neuvažujem nad tým. Nepotrpím si na takéto veci.

Vráťme sa k vašej kariére. Po roku v Španielsku ste zamierili na rovnaké obdobie do Besiktasu Istanbul. Zažili ste v Turecku pravú futbalovú divočinu?
- V Turecku neexistuje zlatá stredná cesta. Buď ste hore, alebo úplne dole. Zažil som obe stránky futbalového života v krajine polmesiaca. Po domácej prehre bolo veľmi nepríjemné, keď sme museli čakať dve hodiny na tréningovom centre, aby sme vôbec mohli odísť zo štadióna. A zase na druhej strane, ulahodilo mi len tak tam sedieť a počuť ľudí ako spievajú, keď sme vyhrali nad Barcelonou 3:0.

Ktorá z troch líg – španielska, turecká, nemecká vo vás zanechala najhlbší dojem?
- Nemecká. Táto krajina je nám najbližšie aj kultúrne, navyše, strávil som tam najdlhšie obdobie.

V bundeslige ste začínali vo Wolfsburgu. Napokon z toho bolo šesť rokov v jednom klube. Pamätná etapa...
- Určite to bolo ale krásne obdobie, i keď sa nám nikdy nepodarilo splniť vytýčený cieľ – hrať európske poháre. Špeciálne rád spomínam na ročník 2004/2005, keď nás viedol tréner Eric Gerets. Po ôsmom kole sme mali 21 bodov a viedli sme tabuľku.

S Mainzom ste vybojovali postup do ligy, zažili ste aj krásny prvý polrok vašej poslednej sezóny v Nemecku. Hoci záver nebol podľa vašich predstáv, zrejme aj na tento klub vám zostanú krásne spomienky.
- Mainz je v Nemecku výnimočný famóznymi fanúšikmi. Ľudia sa tam chodili na futbal vyslovene baviť. Aj keď sme doma nevyhrali, neexistovalo, aby nám niekto nadával alebo nás vypískal. Bolo to skutočne výnimočné prostredie.

Do zahraničia sa už vracať neplánuje. S celou rodinou žijú na Slovensku a sú tu spokojní. Syn Patrick patrík k veľkým talentom trnavského Spartaka. Foto: Ján Král

Čisto teoreticky, ak by vás oslovili Nemci s ponukou na prácu v jednom z klubov, viete si predstaviť, že by ste sa tam ešte vrátili?
- Nie. Vrátil som sa domov, pretože ma to ťahalo na rodnú hrudu. Cestovania mám dosť, na toto ma nezlomia.

Fanúšikovia Spartaka si veľmi cenia, že ste dodržali slovo a vrátili ste sa na záver kariéry pomôcť do klubu, kde ste vyrastali. Cítili ste silné puto medzi vami a priaznivcami?
- Už keď som začínal s futbalom, priaznivci vytvárali výbornú atmosféru. To bol jeden z dôvodov, prečo som povedal, že na Slovensku budem hrať len v Trnave. Ďalší dôvod súvisí s tým, že od dvanástich rokov až do odchodu do cudziny som nastupoval len za Spartak. Puto s klubom bolo vždy veľké a aj také zostane.

V prvej sezóne po vašom návrate do Trnavy ste s mužstvom zažili skvelú jazdu Európskou ligou. V lige mančaft obsadil napokon druhé miesto. Asi vás však mrzí, že z toho nebol titul.
- Prichádzal som s tým, že po slabších rokoch by som chcel, aby ľudia znova začali chodiť v hojnom počte na futbal, tak ako to bolo na začiatku mojej kariéry. V Európskej lige sme sa dostali až do play-off a v lige obsadili druhú priečku. To nebolo zlé.

Ako hráčovi vám to nevyšlo, ale asi by bolo skvelé získať s tímom ligový primát aspoň ako funkcionár.
- Určite. Ľudia v Trnave by si titul zaslúžili. Bohužiaľ, naša liga je, aká je. A nie vždy je to len o futbale...

Ešte raz na tému titul. Čo poviete na predstavu, že by Karhan raz priviedol Spartak na piedestál ako tréner?
- Možné je všetko. Nikdy nehovor nikdy. Uvidíme, čo prinesie čas.