VIDEO: Príbeh Samka, ktorý je takmer ako každé iné dieťa

AKTUALITY - Trnava | 16.3.2011, 15.31, Darina Kvetanová

DOLNÉ DUBOVÉ – Samko je takmer ako iný šesťročný chlapec. Usmieva sa, rád kreslí, miluje sladkosti a  svojich rodičov. V detskej izbe má však okrem hračiek aj pomôcky na špeciálne cviky, ktorým sa bude venovať do konca svojho života. Preto to takmer.

Hrdinom tohto príbehu je Samko Sloboda a jeho rodičia. Foto: Darina Kvetanová

reklama

Rodičia Dagmar a Peter Slobodovci berú dnes postihnutie svojho syna prirodzene. Nepozastavujú sa nad ním. „Je náš poklad, za nič na svete ho nevymeníme,“ pozrie sa mama milo na Samka. „Nehovor o tóóm,“ reaguje chlapec, keď mama rozpráva o jeho sile a bojovnosti. Z tejto rodiny cítiť neobvyklé duševné prepojenie a schopnosť nazbierať všetky sily pre dosiahnutie jediného cieľa. Aby raz Samko dokázal chodiť.

Všetko išlo bokom

Pri pôrode totiž došlo k chlapcovmu priduseniu a lekári ho museli oživovať. Diagnózu syna počuli rodičia prvýkrát po roku. Detská mozgová obrna. „Problém je v Samkovej hlave. Mozog nevysiela impulzy. Pohyby, ktoré sú pre zdravého človeka bežné, sa on musí učiť,“ rozhovorí sa Dagmar. Stále dokola tie isté cviky, rovnaké pohyby. Hlavou, rukou, nohou, prstami. Tisíckrát a opäť „Ak by sme necvičili, sám by ich nikdy
neurobil,“ pozerá na syna Peter. „Ukáž, ako si sa najskôr plazil,“ prihovára sa mu. Na každú vetu opätuje Samko rodičom úsmev. „Moja práca musela ísť bokom. Robila som vychovávateľku v základnej škole.   Samko bol prvý mesiac v inkubátore, priberal potrebné kilá, potom sme začali chodiť na vyšetrenia. Hlavy, očí, uší, k neurológovi. Cvičili sme Vojtovu metódu v Dunajskej Lužnej. Doktori mu pritláčali body na tele, a tak do jeho mozgu prichádzal signál, ktorý spätne vrátil. „Tieto deti majú patologické pohyby, ľahšie je pre
ne plaziť sa, ako sústrediť sa na správny pohyb.“

reklama

Pomalé, no vzácne úspechy

Vďaka nekonečným cvičeniam sa dnes Samko pohybuje štvornožky. Sem-tam ignoruje prísne stanovené pravidlá, je to pre neho väčšia zábava. „Samko, neskackaj. Poviem to Vladkovi. Skutočne,“ kýva ukazovákom mama. Vladko je ruský fyzioterapeut z piešťanského Adeli centra. Za to, čo dnes Samko dokáže, vďačí práve tejto inštitúcii. Liečia sa tu deti z celej Európy, ale ajz Kuvajtu. Vďaka špeciálnym cvičeniam dosahujú pacienti po pravidelnej liečbe veľké pokroky. Metódu vyvinuli pre kozmonautov,
ktorí sa pripravovali na beztiažový stav vo vesmíre. Potom zistili, že by mohla pomôcť aj takto postihnutým deťom a ľuďom po autonehodách.

Samko strávi väčšinu dňa v piešťanskom Adeli centre. Na fyzioterapeutov aj liečbu si zvykol, znáša ju obdivuhodne. Foto: Archív Slobodovcov

Samko kozmonautom

Samka v Adeli centre navlečú do obleku, akejsi konštrukcie, ktorá spevňuje jeho telo. Pohybuje sa v nej desaťkrát ťažšie ako normálne, a práve takto si jeho mozog zapamätá pohyby. „Od ôsmej rána prechádzame z dverí do dverí. Skončíme niekedy až o štvrtej popoludní. Pre syna je to náročné, no nedáva to najavo,“ skladá mu obdiv mama. „Je neskutočne húževnatý a ctižiadostivý. Liečbu berie takmer ako dospelý človek. Plakal len prvýkrát, keď sám nevedel, čo ho čaká,“ pritakáva otec. Rodičia sa zhodujú, že je skvelé zveriť Samka do správnych rúk a vidieť, ako robí pokroky. Najťažšie je však zohnať na liečbu peniaze. Trojtýždňový pobyt v Adeli centre totiž stojí takmer štyritisíc eur. „Naše úspory kompletne padli. Na začiatku prispievali na liečbu aj rodinní príslušníci. Keď sme videli účinok, zobrali sme úver. Potom sme začali oslovovať rôzne nadácie, veľmi nám pomohol samosprávny kraj, Mesto Trnava aj súkromné nadácie. Sme im veľmi vďační, iná cesta totiž pre nás neexistuje.“ Oproti zahraničným pacientom, ktorým liečbu čiastočne alebo kompletne preplácajú poisťovne, majú slovenskí pacienti nevýhodu. „Naše sa akosi nechytajú,“ krúti hlavou Dagmar. Pre túto rodinu je vzácny každý príspevok od sponzora či nadácie. Otázka rodičom, či si myslia, že ich syn raz bude chodiť, sa nekladie ľahko. Nezostáva nič iné, len veriť v to. „Lekári nás od začiatku nabádali k pravidelnému cvičeniu. Hovoria, že Samko má šancu, samozrejme, nie je to stopercentné. Pokroky prichádzajú pomaly. No keď vidíme, ako teraz dokáže stáť, veríme, že o niekoľko rokov dokáže sám spraviť prvé kroky,“ hovorí Peter. „Stopercentná chôdza to nebude nikdy. Naším cieľom je dosiahnuť pohyb bez vozíčka a bariel,“ dopĺňa Dagmar. Rodičia sa v ťažkom boji podporujú navzájom.
Dagmar skladá obdiv plný lásky svojmu manželovi. „Som mu nesmierne vďačná. Mnohí muži by zutekali, on
nie. Stojí pri nás a nenecháva všetko len na mňa, obetuje sa rovnako.“ Ďalej kráčajú aj vďaka odhodlanosti svojho syna. Keď vidí, ako sa chlapci naháňajú po ihrisku, povie, tatino, ideme bežkať. On ho zdvihne, drží na rukách a Samko pohybuje nôžkami. „Je ako také mačiatko, rád sa túli, potrebuje cítiť našu prítomnosť. Veď stále spí medzi nami,“ usmieva sa mama. „Samozrejme, že nás jeho ochorenie trápilo. Plakali sme. Dnes nás dobíja, ako spolupracuje a liečbu perfektne zvláda. Bojíme sa akurát toho, čo by sa s ním stalo, ak by sme tu raz neboli,“ hovoria rodičia. Práve preto sú odhodlaní obetovať všetko, aby svojmu synovi pomohli najviac, ako sa dá. „A keď príde čas a Samkovi sa začnú páčiť dievčatá, budeme za nimi behať spolu,“ dodáva s úsmevom otec Peter.

Milí čitatelia,
ak vás príbeh Samka Slobodu zaujal, môžete pomôcť Slobodovcom v odhodlaní, za ktoré bojujú. V tomto prípade je doslova každé euro dobré.

Prispieť môžete na konto Občianskeho združenia APPA (Asociácia pomoci postihnutým Adeli) na číslo účtu 2929826898/1100.

Do správy pre prijímateľa nezabudnite napísať Samko Sloboda.