Nigel McNeil oslavuje päťdesiatku: Fanúšikov Spartaka som miloval

ŠPORT - Futbal - Spartak | 23.8.2013, 08.04, Ján Král

Bubo oslavuje päťdesiatku! Prvý futbalista tmavej pleti, ktorý si zahral slovenskú ligu Nigel Angus McNeil sa práve dnes dožíva významného životného jubilea.

Nigel sa dnes ako tréner teší z každého úspechu mladých futbalistov v jeho akadémii. Foto: archív nm

reklama

Bývalý útočník Spartaka Trnava, ktorému vymysleli spomínanú prezývku fanúšikovia andelov, oslávi narodeniny s najbližšími na Cypre, ktorý je pre tohto Angličana momentálne domovom.

Dopátrať sa ku kontaktu na Nigela, nebolo ani v dnešných komunikačných prostriedkoch úplne jednoduché. Napokon sa podarilo a na linke Trnava - Larnaka sme s Nigelom zviedli zaujímavú debatu. Mal veľkú radosť, že sa na neho nezabudlo, pôsobil veľmi pozitívne a priateľsky.

Koniec koncov, hoci jeho éra v Spartaku bola krátka, odchádzal s vizitkou muža, ktorý pre Trnavu zachránil na jar 1994 príslušnosť v najvyššej slovenskej súťaži. Za červeno-čierne farby odohral počas polroka 11 zápasov a strelil dva góly.

reklama

Jeho zásahy prišli v pravom čase - v posledných dvoch kolách. Najprv doma rozhodol akrobatickým gólom do siete Lokomotívy Košice o víťazstve 1:0 a v Humennom vyrovnal na konečných 1:1.

Zimný zahraničný import vtedajšieho trénera Justína Javoreka, ktorý bol zároveň Nigelovým manažérom, sa už len pre tieto dva výsledky vyplatil.

Čo dnes robíte?
- Stále žijem na Cypre v Larnake. Mám vlastnú futbalovú akadémiu Larnaka Lions football academy (larnacké levy, pozn. autora), kde hrajú chlapci od štyroch do sedemnástich rokov. Na polovičný úväzok pracujem na letisku a starám sa o svojho sedemnásťročného syna. Popritom trénujem jeden mužský amatérsky tím. Futbal som nikdy neprestal milovať.

Takže máte tri džoby?
- Napriek tomu nezarobím veľa. Želal by som si to, ale nie je to tak. Mojim primárnym záujmom je akadémia. Milujem prácu s deťmi. Keď vidím ich progres, napĺňa ma to.

Máte vôbec nejaký voľný čas?
- Možno raz alebo dvakrát týždenne, aj to si idem pozrieť futbal. Som dosť zaneprázdnený. Štyrikrát týždenne trénujeme, zvyšok času venujem ďalším povinnostiam.

Kedy ste skončili s futbalovou kariérou?
- Bolo to v sezóne 1997/1998. Po Spartaku som hral ešte za Steyr v Rakúsku, kam ma vzal môj agent - Justín Javorek. Neskôr som pôsobil na Cypre a kariéru som zakončil v Škótsku.

Zahráte si ešte občas futbal?
- Väčšinou už len modelovane päť na päť. Občas nastúpim za miestnych starých pánov nad 40 rokov. Venujem sa však najmä trénerčine.

Ste ešte v kontakte s Justínom Javorkom?
- Zhruba raz za rok si zavoláme, udržujeme čiastočný kontakt, ale priznám sa, že presne neviem, ako sa mu momentálne darí.

Ako sa darí vašej rodine?
- Môj syn má sedemnásť, bude končiť školu a chcel by ísť na univerzitu. Hrá futbal, je veľmi dobrý obranca. Pracuje v mojej akadémii, venuje sa najmladším deťom. Čo sa týka rodiny, náš život nevybočuje z radu. Starám sa o deti, domáce zviera nemáme.

V drese Spartaka. Foto: archív Spartaka

Boli ste niekedy na Slovensku, odkedy ste skončili v Spartaku?
- Veru nie. A trochu sa za to hanbím. Pri mojom pracovnom vyťažení to však mám s časovými možnosťami ťažké. Návšteva Slovenska je však jedna z vecí, ktoré chcem v budúcnosti urobiť. Zostali mi spomienky na mnoho mojich skvelých priateľov ako sú Boris Kitka, Jozef Juriga či Milan Malatinský.

Prejdime ku kapitole Spartak Trnava. Aké sú vaše spomienky na Spartak?
- Och bože, je toho tak veľa, čo by som rád povedal.

Nech sa páči, máte slovo.
- Nezabudnem na štadión - bol úžasný, v anglickom štýle, tribúny v tesnom dotyku ihriska. Do klubu som prišiel v zime. Trénovali sme v ranných hodinách, neraz na snehu, vonku bolo snáď mínus dvadsať stupňov. Hrozná zima!

Pre mňa to bolo náročné obdobie. Už len slovenský jazyk je pre cudzinca veľmi komplikovaný. Pomaličky som sa učil nové slová. Spoluhráči však boli ku mne skvelí a pomáhali mi. Veľa času som strávil s Borisom Kitkom či Jozefom Jurigom.

Denná futbalová šichta trvala osem a viac hodín denne. Mali sme dvojfázové tréningy, odchádzal som z hotela o ôsmej a vracal sa o piatej popoludní. V príprave nás neraz vyhnali trénovať do kopcov. Uf!

Škoda len, že som nedostal viac príležitostí v súťažných zápasoch. Nastupoval som len na dvadsať - dvadsať päť minút. Bol som zvyknutý na iný štýl futbalu. Na Slovensku sa hralo veľmi rýchlo. V lige nastupovalo mnoho kvalitných hráčov.

Aké boli vaše vzťahy s hráčmi v kabíne?
- Veľmi dobré. Už si však mená mnohých nepamätám, predsa len, ubehlo už veľa rokov. Boli to však skvelí chlapci, zaujímalo by ma, čo teraz robia.

Napríklad taký Boris Kitka pracuje ako asistent trénera Vladimíra Weissa pri kazašskom tíme Kajrat Almaty.

- V Kazachstane? To vážne?

A Igor Bališ je zamestnaný v Spartaku Trnava ako vedúci mužstva.
- Tak z toho máme veľkú radosť! A čo Milan Malatinský?

Stal sa trénerom reprezentačnej devätnástky.
- Wau! Fakt by som rád videl všetkých týchto chlapcov. Boli ešte veľmi mladí, keď som hrával v Trnave.

Asi ste toho spolu veľa zažili.
- Cha-cha. To áno. Nikdy nezabudnem, ako ma v jednu noc mužstvo zobralo von a pokúsili sa ma opiť. V mojej Coca-cole sa ocitlo víno a ja som nechápal ako. Chalani sa na mne vtedy veľmi dobre bavili. Hovorili: Všetko je ok, len si daj! V ten večer som sa naučil zopár neslušných slovenských výrazov...

Najhoršie bolo, že ráno som prišiel na tréning a nevládal som behať. Cha-cha. Asi by sme o takýchto veciach nemali hovoriť, ale je to už dávna minulosť. Snáď sa nikto na to nenahnevá.

V akadémii počas tréningu s najmladšími. Foto: archív nm

Ako si spomínate na fanúšikov?
- V najlepšom. Dali mi prezývku Bubo. Najprv som nevedel, čo to znamená. Keď mi to vysvetlili, smial som sa. Bol som prvý hráč tmavej pleti v slovenskej lie, možno som niekoho strašil... Každopádne, miloval som tých ľudí, bolo úžasné streliť gól a tešiť sa s fanúšikmi.

Pamätáte si na gól, ktorý ste strelili Lokomotíve Košice pri víťazstve 1:0? I vďaka nemu sa Trnava napokon zachránila v lige.
- Strelil som dva, druhý v Humennom v poslednom kole, keď sme remizovali 1:1. Predtým som mal trojzápasový dištanc, ktorý som dostal za udretie protihráča. Hrali sme na súperovom ihrisku, obrancovia po mne tvrdo išli, neovládol som emócie. Neskôr som to oľutoval. Ten gól Lokomotíve však bol nádherný a dodnes si naň spomínam.

Sledujete ešte ako sa darí Spartaku?
- Z času na čas zájdem na web stránku Spartaka, sledujem hlavne výsledky. Veľmi som sa tešil, keď mančaft dva roky dozadu bojoval o titul. Prekvapilo ma len, že minulý rok hral o záchranu.

Dňa 23. augusta oslavujete päťdesiate narodeniny. Vo vašom prvom rozhovore pre slovenskú tlač ste ste povedali krásnu vetu: Život je sen. Bolo vašich 50 rokov pekným snom?
- Áno! Snažím sa teraz odovzdávať svoje životné skúsenosti mladým hráčom na Cypre. Hoci končím 49. rok života, takmer denne som na ihrisku. Kopem do lopty, behám hoci už nie som tak rýchly ako kedysi. Užívam si to. Trénujem deti a strašne sa teším, keď vidím, ako sa smejú.

Mám však jeden sen - ako som už povedal, chcem sa vrátiť na Slovensko, postretať priateľov, vidieť ako funguje klub, postaviť sa na štadión a znova si vybaviť tie krásne spomienky. Môj život je sen a bude pokračovať, kým nezomriem.

Chystáte veľkú oslavu narodenín?
- Nie. Cha-cha. Ľudia sa ma na to pýtajú a doberajú si ma: Koľko to už máš rokov? Hovorím: Koľko by ste tipovali? Zatiaľ dostávam diplomatické odpovede, vraj vyzerám na 45. Mám však pocit, že som sa vôbec od svojej mladosti nezmenil.

Prijmite gratuláciu aj z Trnavy. A pevné zdravie!
- Ďakujem veľmi pekne. Musím povedať, že ma to dohnalo k slzám dojatia, keď ste sa mi ozvali a zistil som, že sa na mňa na Slovensku ešte nezabudlo. Všetky tie spomienky na spoluhráčov, fanúšikov, prezývku Bubo a čas strávený v Trnave, sú úžasné.