Pod trénerom Karolom Debnárom zažívali hádzanári hotové galeje

ŠPORT - Hádzaná | 26.3.2011, 00.00, Ján Král

Chcem, aby ste s loptou zaspávali aj vstávali! Koľko takýchto viet sa napočúvali zverenci z úst trénera Karola Debnára. Tvrdá ruka muža, ktorý zo zavedených pravidiel nepoľavil, nie vždy mladíkom voňala. Práve koučova prísnosť z nich však vychovala skvelých hádzanárov. Dnes sú mu za to vďační.

Karol Debnár sa dožíva v sobotu 26. marca životného jubilea 75 rokov. Život zasvätil hádzanej, 35 rokov vychovával trnavskú mlaď. „K mužom ma to nikdy nelákalo, to je sizyfovská robota, bez spätnej väzby. Na junioroch som videl svoju prácu. Z chlapca, ktorý nevedel ani poriadne hádzať, vyrástol solídny športovec,“ vysvetľuje Debnár. Gro trénerskej kariéry strávil v Trnave. Len krátko pôsobil pri mužoch v Cíferi a Pezinku a na záver kariéry prebral B-mužov. Predtým aktívne hrával v Prahe, Cíferi a za trnavskú Sláviu.
Za trénerskej éry mu prešli rukami také mená ako Kučera, Teplanský, Dubovský, Brestovanský, Šimek, Hains, Ruman, bratia Nemčekovci, Vajdíkovci, Svitačovci, atď. Pokračovať by sme mohli ďalej. „Vyzdvihovať niekoho sa nedá, to by som iných urazil,“ odmieta našu otázku, koho označiť zo zoznamu za najlepších. S láskou však spomína práve na generáciu okolo Šimeka a Brestovanského, ktorá sa dodnes stretáva počas jarmoku na exhibičnom zápase a spoločnej večeri. „Za štyri spoločné roky zažili podo mnou galeje, som presvedčený, že keby dostali slovo, možno by niektorí povedali, že som bol surovec. Inak to ale nešlo. Nedostali by sa v hádzanej tak ďaleko. Teraz si to uvedomujú. Keď sa schádzame, viacerí mi povedia, že som bol pre nich ako otec. To sú veci, ktoré vo mne spúšťajú silné emócie,“ stiahne sa mu hrdlo. „Zažili sme spolu veľa. Mnohým som pomáhal vybavovať školy, zamestnania, riešil ich úlety. Dokonca som občas musel hasiť aj na súde,“ vraví. „Stojka Šimek ma raz tak nahneval, že som mu zakázal na týždeň trénovať. To bol pre neho asi najtvrdší trest, čo mohol dostať.“
Ako tréner bol tvrdý, náročný, zo svojich pravidiel nepoľavil. Fajčiť si pred ním hráči nedovolili. „Inak by prišli o príspevok na stravu. Kto má na cigarety, má aj na ostatné,“ znelo neoblomné pravidlo. S financiami za minulého režimu nebolo toľko starostí ako teraz. Fungovali tréningové strediská mládeže dotované štátom. „Všetko bolo tvrdo kontrolované zhora, peniaze museli ísť na presne vyhradený účel. Musel som viesť pre bratislavských úradníkov evidenciu o výkonnosti každého hráča. Uživil by som jednu zapisovateľku, toľko s tým bolo roboty,“ smeje sa na úskaliach minulej doby.
Hádzanárske remeslo odložil v roku 2000. „Dali mi vtedy trénovať béčko mužov, ktorých to veľmi nebavilo. Cítil som sa už opotrebovaný, skončil som teda.“ Naďalej však hádzanú sledoval. Napokon, veď s manželkou Darinou býva na trnavskom sídlisku ČSM, len pár minút od mestskej športovej haly. „Či ma bolí, že trnavský klub skrachoval? To je slabé slovo. Je to niečo strašné! Svojho času hrali hádzanú všetky školy v meste, boli tu mládežnícke ligy, mali sme z čoho vyberať talenty. Napriek tomu verím, že by sa mohlo podariť tento šport znova naštartovať. Ľudia, čo by mu pomohli, sa určite nájdu. Možno aj z radov bývalých hádzanárov,“ zamyslel sa Debnár.
 

reklama

Slovník cíferčiny
Karol Debnár sa na dôchodku pustil do písania knihy. Vytvoril Malý slovník cíferčiny, teda najväčšej obce trnavského regiónu. Práve tu sa totiž narodil. „Tri roky som odolával tlaku Cíferčanov, aby som sa do toho pustil. Po konci športovej kariéry som štyri roky sumarizoval informácie, a potom sme uviedli knihu do života. Financie na jej vydanie som si pozháňal od sponzorov v podstate sám,“ vraví. Na osemdesiatich stranách sa venuje prekladu nárečia do spisovnej slovenčiny, okrem slovíčok a vetných konštrukcií prináša veršovaný popis Cífera, zvyky, obyčaje, spomienky na zakáľačky v obci a ďalšie zaujímavosti. Viete napríklad, čo znamenajú slová čugana, dinctuvat, fošus, alebo klapinec? Ak nie, dočítate sa to v knihe, ktorú má autor stále na sklade.