Jubilujúca legenda Spartaka Majerník: Cruyff na mňa určite nezabudne

ŠPORT - Futbal - Spartak | 29.10.2013, 09.51, Ján Král

Na konte má so Spartakom štyri majstrovské tituly. Dovedna odohral 249 ligových stretnutí a strelil v nich 14 gólov. Patril k nekompromisným a razantným stopérom, brankárov strašil tvrdou strelou.

Kamil Majerník sa netají otvorenými futbalovými názormi. Foto: Ján Král

V Spartaku neskôr pôsobil aj na trénerskom poste, svojho času viedol v klube mládežnícky úsek. Legendárny stopér z majstrovskej éry veľkej Trnavy Kamil Majerník oslávil v piatok 25. októbra 70. narodeniny.

Ako sa vám žije?
- Ďakujem pánu Bohu, že mi dožičili v takmer dobrom zdraví dožiť sa tohto veku a zaspomínať si.

So Spartakom ste získali štyri tituly, ale chýba vám úplne prvý. Neškrie vás to?
- Prvý som prepásol vlastnou tvrdohlavosťou. Bol som členom reprezentácie Československa a povedal som si, že tým pádom budem hrávať v slávnej Dukle Praha. Bohužiaľ, situácia bola iná. Tušil som, že titul do Trnavy príde, ale nečakal som, že tak skoro. Dal som prednosť Dukle, kde bol pán Musil, ktorý mi ponúkol, aby som v klube absolvoval vojenčinu. Mal som po vysokej škole, nuž som nerozvážne prikývol.

reklama

Čo bolo pre vás z majstrovskej éry Spartaka to úplne naj?
- To je veľmi ťažká otázka. Pre nás bol krásny každý titul, posledný sa rodil najťažšie. Zišla sa skvelá partia hráčov i funkcionárov. Neviem vypichnúť iba jeden moment. Určite však úplne prvý titul, pri ktorom som nebol, vyburcoval Spartak, aby išiel ešte vyššie.

Voľakedy dávno som debatoval s Antonom Malatinským ako trénerom. Ja som bol vtedy kouč Spartaka, on Slovana Bratislava. Sám sa mi priznal, že nebol presvedčený, že Trnava dokáže byť prvá a hlavne, že tak výrazne prerazí v Európe.

Ako ľudia žili zápasmi?
- To je úplne iná doba. Začínal som na jar v roku 1962, prišiel som zo Serede. Odohral som všetky stretnutia, ale obmena kádra bola tak veľká, že ako mladí hráči sme to neutiahli a vypadli sme zo súťaže. Postupom času sme išli vyššie a vyššie.

Keď sme sa zachraňovali, povzbudzovalo nás množstvo ľudí. Ako sme však vypadli, mierne to ochladlo. K tímu sa vrátil Anton Malatinský a bariéry sa hneď z polovice zaplnili na osem - desať tisíc divákov. A to sme hrali druhú ligu... Hlavným konkurentom bola Nitra a cez ňu sme sa dostali do prvej ligy.

Tréner Anton Malatinský je opradený mnohými legendami, bez debát je to najúspešnejší tréner v histórii Spartaka. V čom bolo jeho tajomstvo úspechu?
- Vtedy sem prichádzalo obrovské množstvo hráčov a málo ich tu zostávalo. Nie všetci však vydržali a prichádzali stále ďalší a ďalší. Postupom času svoju predstavu prebudoval do mužstva snov. Časom angažoval do klubu nielen hráčov z blízkeho okolia, ale aj zo vzdialenejších miest ako napr. Hrušeckého. Mal prehľad o celom slovenskom futbale a vedel stiahnuť ľudí, ktorí mu pasovali do taktiky a futbalovej filozofie.

Boli ste známy tým, že ste mali neskutočne tvrdú strelu, priam ekrazit v nohe. Súperovým hráčom v múre pri priamom kope Trnavy vraj nebolo všetko jedno...
- Veľa gólov som nedal, skôr som však zabával divákov tým, že som sem-tam vystrašil brankára. Poväčšine išlo o rany z väčšej vzdialenosti, diváci sa na to často tešili. Aj keď, musím povedať, že Toni báči mi často vyčítavo vravel: "Kamil, rozmýšľaj! Odtiaľ druhí ani nedokopnú!"

Mali ste prezývku Bubukin. Kto vám ju vymyslel?
- Pátral som potom a dostal som sa k reprezentantovi sovietskeho zväzu Bubukinovi, ktorý bol podobnej postavy ako ja. Hral agresívny, pôsobil ctižiadostivo. Ale prečo mi to reálne prischlo, to veru dodnes netuším.

Sám o sebe hovoríte, že ste mali takpovediac podrezaný jazyk. V knihe Zlatý vek trnavského futbalu je k tomuto uvedená krásna historka zo zápasu v Marseille, kde domáci fanúšikovia po vašom geste zúrili a ostatných spoluhráčov musela vyprevadiť z hracej plochy až polícia.
- Doma sme vyhrali 2:0 a v odvete sme prehrávali rovnakým výsledkom. Za súpera hral útočník Couécou, ktorý nám už v domácom zápase robil problémy. A to som ja nikdy nemal rád.

Po prestriedaní Stana Jarábka som zostal zo skúsených hráčov vzadu sám. Couécou neustále provokoval, tak som si ho počkal pri postrannej čiare a zložil som ho. Samozrejme, bolo tam 40-tisíc divákov - námorníkov a tí sa búrili. Couécou sa neudržal a napadol ma, tak nás rozhodca vylúčil oboch.

V Marseille mali zvyk, že naklusali jazdci na koňoch a delikventov odprevádzali z trávnika, aby neprovokovali. Padali na nás spŕšky nápojov a predmety, neviem, ako sa mi podarilo vyšmyknúť, zohol som sa, zdvihol a otvoril plechovku piva a pripil na zdravie obecenstvu. Nebol to šťastný nápad... Potom už letelo na ihrisko snáď všetko. Policajti nás odvliekli a hodili do schodišťa, až vtedy sme boli v bezpečí.

Ako si spomínate na dvojzápas s Ajaxom Amsterdam v semifinále vtedajšieho Pohára európskych majstrov?
- Dodnes mi je strašne ľúto, že pre zranenie nehral Valér Švec. Hoci už bol starnúcim futbalistom, patril k výnimočným typom. Bol veľmi dobrý v spolupráci s Adamcom, rozumeli si, neraz hrali naslepo. Bola to jedna rozprávka, škoda, že to niekto nenatočil, to by sa dalo na školách premietať!

Valér vtedy vypadol a Adamec zostal osamotený. Naša útočná snaha bola oklieštená a navyše, stálo proti nám 60-tisíc ľudí, boli sme ešte bojazliví, nemal kto zdvihnúť zástavu. Nebol tam ani Anton Malatinský, ktorý vedel mužstvo psychicky vyšpičkovať do maxima. Dopadlo to tak, že sme po ustráchanom výkone prehrali 0:3.

Odveta vyznela famózne, vyhrali ste 2:0 a stačilo málo, aby ste sa dostali do finále. Pamätný je aj váš zákrok na Johana Cruyffa.
- Cruyff na mňa určite nezabudne. Bol to jeden výnimočný futbalista, neskôr dosiahol v Barcelone obrovské úspechy. Bolo nám všetkým jasné, že je rýchly, technicky zdatný a veľmi nebezpečný. Skrátka, alfa a omega útočnej sily Ajaxu.

Súper nás vtedy doslova šachoval pohybom. Zrazu prišla dlhá prihrávka a ocitol sa za mnou. Začal som za ním šprintovať, bol by išiel až do brány. Chytil som ho pred šestnástkou v rýchlosti. Vypichol som mu loptu, nešťastne som mu ale zasiahol aj koleno.

V prvom momente som sa bál, že to bude penalta. Cruyff padol do šestnástky a nedvíhal sa. Pridal som herecké umenie a ležal som aj ja. Našťastie, rozhodca ukázal len na roh. Cruyff sa už do hry nevrátil, nehral potom asi štvrť roka. Mrzelo ma to, ale ešte viac to, že sme neprešli cez Ajax. Mali sme na to!

Neskôr ste sa stali trénerom. Futbal vás zavial na deväť rokov aj do arabského sveta. Teraz o tom pripravujete knihu. Prezraďte detaily.
- S Mikulášom Rožňákom a Annou Varadinovou sme napísali peknú publikáciu o slávnej majstrovskej ére Spartaka pod názvom Zlatý vek trnavského futbalu.

Nabáda ma však aj povedať niečo o arabskom svete. Nepíšem len o tamojšom futbale, pretože to by veľmi nikoho v Európe nezaujímalo, ale najmä o zvláštnom svete, ktorý je zaujímavý turistikou, naturelom, náboženstvom. Je tam množstvo aspektov, ktoré čitateľa uspokoja.

Kedy uzrie svetlo sveta?
- Kniha už je napísaná, trápim sa so sponzorskými príspevkami. Myslím, že sa mi podarí dať dohromady nemalé financie, ktoré vo vydavateľstve žiadajú od autora. Je to čudná doba, aby si autor musel kvantum peňazí zohnať, aby vôbec kniha vyšla.

V súčasnom Spartaku máte svojho vnuka Patrika Banoviča. Vidíte v ňom kus seba?
- Držím mu palce. V doraste pod vedením Milana Malatinského vynikal. Neraz exceloval ale nevedel to stráviť. Venoval som sa mu aj na individuálnych tréningoch, kde sme rozvíjali jeho kopaciu techniku, ktorá je obrovsky dôležitá.

Prečo sa doposiaľ nepresadil? Bol nedisciplinovaný, najmä v tréningovom procese. Viacerí tréneri ho preradili z áčka do béčka. Je to vec kouča, aby hráča podržal, ak si myslí, že na to má. Ak nie, kopnime ho do zadku, nech tu nezavadzia.

Banovič je tu však stále - bojujúci, tvrdohlavý a mysliaci si, že raz sa do kádra prepracuje. Mnoho zápasov, ktoré som videl, svedčia o tom, že áno. Je však pravda, že pre zbytočné chyby, keď spraví penaltu, inde sa nechá vylúčiť, to bude mať veľmi ťažké. Je to však vec trénerov, ktorí s ním narábajú.

Spartak má tento rok 90. výročie. Čo zaželáte klubu do ďalších rokov?
- Všetci na tribúne si želáme, aby to už bolo lepšie. Nikto nečaká zázraky. Hlavne apelujem na to a prajem klubu, aby sa ešte výraznejšie venoval mládežníckemu futbalu.

Keď počúvam, že Ajax Amsterdam či Barcelona majú prevažnú časť hráčov vlastných a len dopĺňajú diamanty z vonku, želám si, aby Spartak Trnava raz išiel tiež touto cestou. Ďaleko viac by sme si mali všímať mladých vyrastajúcich hráčov.

Dnes špičkový klub potrebuje ihriská s umelou trávou, halu, aby v zime nemusel chodiť po okolitých lokalitách. Toto je podľa mňa budúcnosť a lacnejší variant, ako neustále robiť zmeny v kádri áčka. V tomto prajem Spartaku tvorivejšieho ducha. Inej cesty niet.