Futbalové Malženice vyradili číslo 11 na počesť hráča storočia

Katrušák: Vo futbale nemôžete nič odfláknuť
Eduard Katrušák bol z ocenenia dojatý. Tešil sa, že si ho mohol prevziať z rúk takých osobností ako sú Adamec či Švec.

Eduard Katrušák počas hráčskej kariéry. Foto: archív Slovana Levice

Ako vnímate ocenenie pre najlepšieho malženického futbalistu 20. storočia?
- Je to pre mňa veľká česť, že si na mňa spomenuli, aj keď som najlepšie roky strávil mimo Malženíc. Vrátil som sa až po tridsiatke, napriek tomu som tu odohral štrnásť rokov. Vážim si, že sú ľudia, ktorí myslia na bývalých hráčov.

Hrávali ste za Spartak Trnava, Dunajskú Stredu, Štúrovo, Prievidzu, Levice, Červenú hviezdu Bratislava. To sú samé zvučné slovenské značky.

- Veru, boli to všetko silné a bohaté kluby, v ktorých hrali dobrí futbalisti a tým pádom sme vždy bojovali o špicu. Vďačím futbalu za veľa, človeka spraví šport serióznejším a zodpovednejším. Pri tomto športe nemôžete nič odfláknuť, to by ste potom nemohli hrávať do 45 rokov ako ja.

Aký moment sa vám vybaví v pamäti z vašej kariéry?
- Asi najviac mi utkvel zápas Slovan Levice – Žilina. Hrali sme spolu o postup, k ašpirantom patril ešte aj Prešov. Levice mali veľmi silný tím, mohli sme postúpiť aj do prvej ligy. Pravdepodobne ale zasiahli príslušné krajské výbory strany, ktoré vtedy rozhodovali o všetkom. Povedali si, že malé dvadsaťtisícové mestečko ako Levice nemôže ísť do ligy na úkor väčších krajských ako Prešov či Žilina. Odstavili nás. Bol veľký komunizmus a takto to fungovalo.

Hrali ste s mnohými kvalitným hráčmi. Ktorí boli pre vás tí top?
- Keď som hral druhú ligu, mal som skvelých spoluhráčov ako boli Vlado Ternény, Jozef Čapkovič či Juraj Novotný. Po návrate do Malženíc som si na ihrisku výborne rozumel s Jozefom Zvolenským, hrali sme spolu aj naslepo. Bol vynikajúcim futbalistom.

Ocenenie pre Eduarda Katrušáka.

Cenu vám odovzdávali Valerián Švec a Jozef Adamec. Ako si spomínate na časy, keď ste to skúšali v ich konkurencii v Spartaku?
- Vážim si, že prišli. Boli to veľkí futbalisti. Keď som v Spartaku robil náhradníka, uvedomil som si, že takých úžasných hráčov, ako boli oni, alebo Kabát s Kunom, sa nedalo zo zostavy vytlačiť. Samí reprezentanti a v plnej sile. Nechcel som sedieť na lavičke a rozhodol som sa pre odchod do Dunajskej Stredy. Nebanujem, naštartovalo ma to. Doteraz si však všetky trnavské legendy vysoko vážim.

Dres s číslom 11 si v Malženiciach už nikto na vašu počesť neoblečie. Zájdete v ňom na jar oblečený na jeden zo zápasov Dynama?
- Nie, tento dres pôjde do skla a bude vystavený na štadióne. Každopádne, veľmi si vážim toto rozhodnutie klubu. Za Malženice som hrával, kým som neodišiel do veľkého futbalu, potom som sa do tímu vrátil, pretože mám vzťah k tejto obci.

V súčasnom tíme Malženíc nastupuje váš syn Ronald Katrušák. Ako ho vnímate ako futbalistu?
- Ronald má už 37 rokov, urobil si vysokú školu, počas štúdia dlhšie nehral. Futbal ho baví, nikam sa ale netlačí. Je to seriózny chlap a po dohode s trénerom je pripravený pomôcť, ak si to situácia vyžiada.

S podpísaným dresom zľava Švec, Katrušák a Adamec.

Aký je váš vzťah s Petrom Machom, prezidentom malženického klubu?
- Vyrastali sme spolu v obci, poznali sme sa už v mladom veku. Peter si neskôr v Nemecku vybudoval silnú pracovnú pozíciu a teraz zamestnáva ľudí. Stretávali sme sa ako spoluhráči v Malženiciach, neskôr ako protihráči, keď chytal za Veľké Kostoľany, ktoré boli našim najväčším rivalom. To bývali zápasy na život a na smrť. S Petrom si vážime jeden druhého.

Vyzerá to tak, že derby Malženice – Veľké Kostoľany bude v nasledujúcej sezóne opäť realitou.
- Predpokladám, že nám postup neutečie, hoci vo futbale sa môže stať čokoľvek. Chalani to majú dobre našliapnuté, súťaž zvládnu.

Oslavujete šesťdesiate narodeniny, čo si želáte do ďalších rokov života?
- Prajem si v prvom rade zdravie, ostatným šťastie a spokojnosť a Malženiciam úspech vo futbale i živote obce.