Hlas v nás

BLOG - Za dverami | 26.3.2011, 12.22, Katarína Rosinová

V pondelok sa zobudím, uvarím si kávu a...zrazu je piatok. Cez víkend nejaké to pivo s kamošmi, návštevy, upratovanie, možno film. A je po ňom. Mnohí žijú podobne, každý vo svojom vlastnom začarovanom kruhu.

Stres riešime cigaretou, relaxujeme s alkoholom. Tušíme, že takto sa žiť nedá, že to nie je v poriadku. Chceme viac oddychovať a užívať si. Ale nevieme sa k tomu dokopať. To, že kariéra a peniaze nie sú všetko a že ich aj tak zarábame, aby sme ich neskôr dali doktorom, si uvedomíme, až keď to príde. Zdravotné problémy. Mnohí ľudia s vážnou chorobou zmenili život, prehodili priority, začali veriť v Boha, Alaha, Budhu, utiekli sa k ľudovému liečiteľstvu, astrológii a podobne. Odporúčajú to aj tým, ktorí sa ešte neocitli v podobnej situácii. Radšej skôr ako neskoro. No nikto ich neposlúchne. Veď nás sa to predsa netýka.
Stretnúť sa s niekým, komu možno ostáva len zopár týždňov života, je zvláštne. Čakala by som, že taký človek sa bude vyvaľovať pri mori niekde na Kanárskych ostrovoch a doháňať, čo zameškal. Čo ak už nebude mať šancu? No takí ľudia paradoxne naďalej žijú svoje životy, v ktorých figuruje rakovina či iná choroba ako ich bežná súčasť. Len sa ich možno snažia žiť inak.
Jeden známy je klavirista. Vlastne bol, kým nedostal mozgovú porážku a na pol tela neochrnul. Hrával po nociach v zahraničí, mal peniaze, darilo sa mu. No človek nie je robot. Na klavíri už nikdy nebude hrať tak, ako kedysi.
Naše telo si rozumie najlepšie a samo vysiela signály, keď niečo nie je v poriadku. Skúsme ich počúvať. Ak už nie kvôli sebe, tak kvôli blízkym. Tým totiž môžeme pomôcť a byť oporou, len keď budeme sami v poriadku.
Keď dopíšem tieto riadky, chcela by som sa ísť prejsť do hôr a nadýchnuť sa prvého jarného vzduchu. Namiesto toho sadnem do auta, odveziem sa do najbližšieho supermarketu a nakúpim kopec v konečnom dôsledku zbytočných vecí. Raz hádam dokážem vodu nielen kázať, ale aj piť...