Exspartakovec Erik Ježík: Operované koleno mu nedovolí spraviť ani drep

ŠPORT - Futbal - Spartak | 15.2.2014, 08.30, Ján Král

Futbalovo vyrástol na trnavskej Lokomotíve, cez Topoľčany sa dostal do Slovana Bratislava, slovenskej reprezentácie. Obkľukou prišiel do Spartaka Trnava, kde mu však sľubne sa vyvíjajúcu kariéru zastavilo opakujúce sa zranenie kolena.

Manželia Erika a Erik Ježíkovci sa spolu nedávno zabávali na plese. Foto: Patrik Mečír

reklama

Erik Ježík to mohol vo futbale dotiahnuť ďaleko, na bránu klopali už aj skauti z Belgicka, osud však rodenému Trnavčanovi napísal iný futbalový príbeh.

Ako sa chalan, ktorý hrá za Topoľčany, dostane do Slovana Bratislava?
- V Topoľčanoch bolo skvele. Hrali sme o postup do druhej ligy, na zápasy chodilo aj tritisíc ľudí. Dvakrát v rade ma vyhlásili za futbalistu roka v tretej lige, nikto po mne ale ani neštekol.

Občas som hrával za starých pánov Lokomotívy Trnava, kam ma vždy zavolal Palo Čechovič, mimochodom, tréner, ktorý ma vytiahol z dorastu. Keď sme zviedli duel s internacionálmi Spartaka, všimol si ma Stanislav Jarábek.

reklama

Vtedy trénoval druholigovú Šaľu a ponúkol mi možnosť prestupu. Týždeň na to tam však ako tréner skončil. Po polroku nastúpil do Slovana Bratislava, dostal som telefonát a po prvom prípravnom zápase sa hneď podpisovala zmluva.

Ako prijalo vaše okolie, že ste ako rodený Trnavčan obliekli farby úhlavného rivala?
- Veru, nečakal som, že sa to otočí tak proti mne. Pred chalanmi, s ktorými som dovtedy chodil na tribúnu a fandil plece pri pleci Trnave, som občas musel aj utekať na ulici.

Neskôr ste sa vrátili do Trnavy, už ale nie do Lokomotívy, lež do Spartaka. Kto bol vtedy za vaším návratom?
- Opäť Stano Jarábek. Robil vtedy v klube športového riaditeľa. No a trénerom bol Laco Molnár a po ňom Jozef Adamec, ktorý ma viedol v reprezentácii.

V drese Spartaka v súboji proti Ružomberku. Foto: Foto 4F

Z futbalových kruhov ste sa časom úplne vytratili...
- Sledujem ho v médiách a sem-tam si zájdem na ligu či nižšie súťaže. Viac ma bavia, popravde, momentálne dedinské ligy.

Do ktorej obce vás najčastejšie zavedú kroky?
- Najmä tam, kde sa hrá nejaký šláger. Občas zájdem do Šúroviec, občas do Malženíc. Vyhľadávam stretnutia Lokomotívy Trnava, klubu kde som vyrastal a roky pôsobil.

Po skončení hráčskej kariéry ste robili trénera v Šúrovciach. Odvtedy sme o vás nepočuli. Úplne ste odišli z futbalu?
- Áno a už sa ani vrátiť nechcem. Znechutili ma niektoré veci. Teraz podnikám v oblasti financií, práca ma baví a napĺňa. Som pán svojho času, zarobím koľko potrebujem a som spokojný. Povedal som si, že futbal budem sledovať a baviť sa ním ako záľubou a možno niekedy neskôr sa ešte vrátim k trénovaniu.

A keby sa ozvala s trénerskou ponukou taká srdcová záležitosť, ako je pre vás trnavská Lokomotíva, aj tak by ste odmietli?
- Tak to už by bolo na zváženie! Myslím si ale, že by som teraz na to nemal možnosti. Veľa času venujem biznisu a nemal by som dostatok priestoru venovať sa manželke Erike, synovi Andreasovi a dcére Nicol. Mal som aj doteraz nejaké ponuky, no odmietol som a zrejme by som sa tak teraz postavil aj k iným.

Športový odev vymenil za pracovnú eleganciu. Foto: archív ej

A čo futsal? V drese Olympicu vás už neuvidíme?
- S vrcholovým futbalom som skončil osem rokov dozadu, keď som podstúpil sedem operácii kolena za dva roky. Hrával som ešte sálovku za Olympic, ale zistil som, že nemám ani na to, pretože koleno sa ozývalo do takých rozmerov, že som rád, že dnes chodím.

Neurobím drep, nekľaknem si, som čakateľ na umelý kĺb. Tým pádom priberám a cítim sa zle. Zápasy Olympicu ale pravidelne navštevujem, vypíšem zápis, som rád, že som s chalanmi v kontakte a oni ma berú medzi seba. Stále som ale členom klubu.

Bolo to ťažké rozhodnutie skončiť s vrcholovým futbalom?
- To rozhodnutie sa urobilo vlastne samo. Hrával som v Trnave a prvýkrát v živote som sa vážnejšie zranil, pričom som hneď musel podstúpiť operačný zákrok kolena. Po preliečení som odohral dva zápasy, ale znova sa to ozvalo. Operácií pribúdalo, až som pochopil, že to je chronické, lekári to nevedia dať dokopy a tak som musel prestať s vrcholovým športom.

V drese andelov. Foto: archív ej

Futbal ste potom ale ešte hrávali na nižšej úrovni...
- Angažovala ma Dolná Strehová, obec pri Veľkom Krtíši. Chod klubu financoval podnikateľ, ktorý vlastnil veľkú firmu. Tešil sa z toho, že má v kádri známe meno a do hľadiska chodí množstvo ľudí. Keď som nastúpil, takmer vždy som strelil gól. Strávil som tam dva roky počas, ktorých som aj trénoval miestnych dorastencov. Neskôr však zranenie prišlo do fázy, že som nemohol nastúpiť pre bolesti už ani na pár minút.

Ktorý zápas bol váš úplne posledný?
- Bývalý spoluhráč z Topoľčian Miroslav Gluch ma stiahol do Sklabinej, ktorú trénoval. Povedal, že im ide o to, aby mohli do kroniky klubu zapísať, že za nich nastúpil aspoň na jeden zápas reprezentant.

Hrali práve derby v Neninciach, kde už tridsať rokov nezískali ani bod. Posadil ma na lavičku s tým, že by som v závere naskočil do hry. Na ihrisko ma poslal päť minút pred koncom.

Pôvodne ma chcel dať na ľavého obrancu, aby sme ubránili bod, no opýtal som sa ho, či nechce vyhrať, že chcem ísť do útoku a dám gól. Aj tak bolo! V 88. minúte som prvú loptu poslal zo šestnástky obstreľovačkou do siete na 2:1 a v nadstavenom čase som utiekol popri čiare a zvýšil na konečných 3:1.

Bol to môj posledný súťažný futbalový zápas v živote. Ukončil som ju, ako sa patrí! V Sklabinej bola z výsledku veľká sláva, hrala tam muzika, vyhadzovali ma na rukách. Dodnes tam mám svoju registračku a vždy, keď sa tam objavím, nabaľujú ma klobáskami.

Počas dovolenky s manželkou Erikou, dcérou Nicol a synom Andreasom. Foto: archív ej

Do koľko rokov by ste si za iných okolností trúfli hrať futbal?
- Ak by som bol zdravý, tak aj do štyridsiatky. Mal som dobrú fyziognómiu, darilo sa mi udržiavať štíhlu postavu, pohyb mi nerobil problémy. Pre koleno som to však musel zabaliť ako 28-ročný v najlepšom futbalovom veku.

Na Slovensku ste hrali najvyššiu súťaž za Slovan Bratislava a Spartak Trnava. Šanca skúsiť zahraničný angažmán nebola?
- Práveže bola. Trénoval nás Vlado Ekhardt a hrali sme vtedy so Spartakom v Ružomberku. Manažér Juraj Vengloš mi pred zápasom zatelefonoval, že majú o mňa záujem Cercle Bruggy a pôjdu sa na mňa pozrieť priamo na stretnutie, tak nech sa snažím. V 25. minúte ale bum, prásk, koniec! Ruplo mi koleno a vznikli problémy. V zápase, kde som sa mal ukázať, to všetko skončilo.

To je na šľaktrafenie!
- Neuvedomoval som si vtedy vážnosť situácie, veril som, že ma zoperujú a budem pokračovať ďalej, ako všetci ostatní hráči. Nešlo to ale, hoci som absolvoval operácie u renomovaných doktorov ako sú Delej, Sivík či Kuchta. Vrazil som do toho mnoho peňazí, no nič z toho. Každý jeden doktor vravel, že všetko bude v poriadku, pri väčšej záťaži koleno ale vždy zlyhalo.

Čo hovoríte na súčasný Spartak?
- Ťažko mi hodnotiť, či bol niekedy futbal lepší alebo nie. Zdá sa mi, že úroveň hry na Slovensku za ostatné roky klesla. Nechcem zhadzovať súčasných hráčov. Kvalita však uteká do zahraničia a na lige to niekedy vyzerá horšie ako v nižších súťažiach. Možno to podobne pred desiatimi rokmi hovorili ľudia aj na moju generáciu, neviem, ale mám z toho súčasného stavu skrátka taký pocit.

V reprezentácii nastúpil aj proti Japonsku. Foto: archív ej

A keď vytiahneme niečo pozitívne? Čo bol váš najkrajší zážitok z kariéry?
- Jednoznačne, keď som dostal pozvánku do reprezentácie na zápas v Rusku. Na zraze ma privítal Peter Dubovský. Hrával som vtedy za Slovan a prišiel som ako mladý chlapec. Bola to pre mňa veľká vec.

Pamätám si, že vtedajší prezident zväzu František Laurinec nám zakázal vymeniť si dresy so súperom. Dostal som sa na ihrisko v 90. minúte namiesto Atillu Pinteho a nenechal si ujsť príležitosť získať dres Besčastnycha. Urobil som tak ako jediný z mužstva.

Laurinec po stretnutí prišiel do šatne a vyčítavo sa ma opýtal, čo som si to dovolil? Dubovský sa ma vtedy zastal. Postavil sa, zobral ostatné dresy a išiel ich do ruskej kabíny vymeniť aj ostatným.

Pre mňa bol nielen pre tento moment obrovskou osobnosťou. Išlo skutočne o famózneho futbalistu. Už len to, že hral za Real Madrid, bolo niečo neskutočné! Paradoxne, pár týždňov po tejto príhode Peter Dubovský zomrel po tragickom páde v Thajsku.

Spomeniete si aj na svoju gólovú parádu do siete Slovana?
- Samozrejme. To bol druhý silný zážitok a napokon ho vyhlásilo za gól roka. Strela z diaľky, čo skončila v šibenici.