Dekan Lackovič z Modranky sobášil Kopúnka, krstil syna Hanzelovi a odprevádzal Popluhára

ŠPORT - Futbal - Spartak | 12.4.2011, 00.00, Ján Král

Robí kňaza, hrá na harmonike, obľubuje zabíjačky a miluje futbal. Dekan farnosti v Modranke Alojz Lackovič dokonca presunul niektoré obrady, aby nekolidovali so zápasmi.

Pestrá zbierka dresov. Trnavský mu venoval Peter Doležaj. Foto: Ján Král

reklama

Futbalisti z majstrovskej éry Spartaka mali v Modranke svojho pátra Kamila (Michal Chovan), ktorý v nich upevňoval kresťanskú vieru. Súčasníci hľadajú útočisko v tej istej mestskej časti, ale už u dekana Alojza Lackoviča. Oddával Kamila Kopúnka, krstil syna Ľuboša Hanzela a pred pár dňami viedol v Bernolákove zádušnú omšu a kázeň pri poslednej ceste Jána Popluhára. „Pohreb bol nielen poctou veľkému športovcovi, ale aj ľudskému rozmeru jeho osobnosti,“ rozhovoril sa Alojz Lackovič.
Rodák z Trakovíc prešiel za svojho 37-ročného pôsobenia v cirkvi veľa obcí a miest Slovenska. Už rok a pol pôsobí v Modranke. Pri našej návšteve nás vítal pohľad do krásne upravenej záhradky. „Keď som prišiel, bola tu vysoká burina. Teraz tu máme zasadenú kukuričku. Príďte v lete, ochutnáte,“ ukazuje na precízne upravené políčko.

Miništrant Masaryk
Vstupujeme do útrob farnosti a na stenách už visia futbalové dresy. „Žiaden z nich som nekupoval, to by nemalo hodnotu. Všetky mi niekto venoval,“ vraví. V prvej línii má corgoňligové trikoty. „Chýbajú mi do zbierky len košický a dunajskostredský. Trnavský mi venoval Peter Doležaj, keď hral posledný zápas za Trnavu. Z Grécka mi poslal aj dres Panathinaikosu Atény. Slovanistický mám od Paľka Masaryka, ten u mňa kedysi miništroval,“ vraví inak dušou spartakovec. „Za mlada som študoval v Bratislave, chodil som aj na zápasy Slovana. Samozrejme, som fanúšik Spartaka. Nepatrím ale medzi fanatických fanúšikov, dobrý futbal sa dá vychutnávať aj bez zosmiešňovanie súpera. Treba vedieť uznať aj kvality protivníka,“ hovorí. Mimochodom, jeho miesto na Štadióne Antona Malatinského je vo VIP-ke.
To už sa dostáva k ďalším vzácnym kusom svojej zbierky. Ukazuje na dresy Ľuboša Hanzela zo Schalke 04, Kamila Kopúnka zo Saturnu Moskovská oblasť či reprezentačný dres tohto súčasného hráča Bari. „Kamil ma občas príde pozrieť, nedávno som ho presvedčil, aby sa s manželkou zúčastnili na omši v Modranke. Najmä pre mladých chlapcov bola jeho prítomnosť zážitkom.“ Do zbierky onedlho pribudne aj dres od Miroslava Karhana. Rozhodne najcennejší artikel však pochádza od Jozefa Adamca. Zápasové tričko s tradičnou desiatkou na chrbte už má svoje roky, vyvoláva však krásnu majstrovskú nostalgiu.

Zabíjačky a stavby
Dekana Lackoviča dobre poznajú aj športovci z Topolčian. Keď slúžil u Žochárov, spoznal sa s viacerými hokejistami. Neskôr celebroval svadbu napríklad Radovi Heclovi i Ľubomírovi Višňovskému. Pozvali ho aj na exhibičný duel. „Chlapcom som urobil potom zabíjačku. To je jedna z mojich ďalších záľub,“ prezrádza netradičné hobby. „Okrem toho ma bavia aj stavby, počas svojich pobytov som sa podieľal na realizácii viacerých kostolov v rôznych kútoch Slovenska,“ dopĺňa.
Futbal síce Alojz Lackovič súťažne nehrával, v Radošovciach na Záhorí sa však nechal nahovoriť na trénovanie. „Chlapcom museli na môj popud funkcionári preložiť stretnutia z nedele predpoludnia na sobotné popoludnie. Miništranti predsa nemohli chýbať na hlavnej omši celého týždňa,“ usmeje sa. „Futbal je obrovský fenomén, má veľký zmysel a je to typická hra mužov,“ podotkol a pri záverečnej otázke debaty o duchovnom posolstve naháňania lopty dodal: „Človek musí práci rozumieť, mať ju rád a musí sa mu v nej dariť. A keď nie, nech ide od toho.“
 

reklama