NÁZORY: Ako fair play vo futbale mohlo byť, ale nebolo naplnené

ŠPORT - Futbal - Futbalové ligy | 2.5.2014, 11.21, prispievatelia

Pred časom som pravidelne písal do Trnavského hlasu o najnižšej futbalovej lige - o III.A triede. Naj amatérska súťaž ma lákala najmä tým, že sa z nej nevypadáva a futbal sa tam hrá naozaj v prvom rade pre zábavu.

Hráči Slávie (v modrom) a béčka Jaslovských Bohuníc (v červenom) pred zápasom napriek rivalite ochotne spoločne zapózovali.

Chápem slovo amatér v tom pravom zmysle tohto slova. Francúzštinu síce neovládam, ale viem, že to slovko znamená milovník, teda ten, čo niečo robí z lásky, nie pre peniaze.

reklama

Omieľané frázy dookola ešte nikoho nepresvedčili takou silou ako to dokáže osobný príklad. V dobrom i v zlom. Toľko sa hovorí o fair play, až z toho bolia uši.

Po čase som zašiel na amatérsky futbal opäť, hralo sa dôležité stretnutie prvého s druhým, béčko Jaslovských Bohuníc privítali trnavskú Sláviu. Vyhral domáci favorit a to nečakane vysokým skóre 7:2.

Prvé čo udrelo do očí bol fakt, že na taký dôležitý zápas boli nominovaní len dvaja arbitri. Ako si poradí hlavný rozhodca s ofsajdovými pascami, ako bude stíhať byť čo najbližšie k ťažisku hry, aby spravodlivo a nestranne posúdil nedovolenú hru?

reklama

Ťažko, veľmi ťažko, nezávidel som mu túto úlohu. Nebudem ho kritizovať za žiadne jeho rozhodnutie, takmer vždy sa jedna strana cíti ukrivdená, často obidve, aj rozhodca je tvor omylný ako každý z nás. Nebudem, až na jednu výnimku.

Aj v plnom rozhodcovskom obsadení je dobré, ak sa hrá nielen podľa písaných pravidiel, ale aj v rytierskom športovom duchu, podľa tých nepísaných regulí, skrátka fair-play. Tak sa tento duel aj začal.

Kto zahral loptu za čiaru? Nemusel postrehnúť rozhodca, no hráči to vedeli.

Oba tímy napriek predzápasovej nervozite ochotne a priateľsky zapózovali na spoločnej fotografii. Domáci sa ujali vedenia, hostia sa snažili o vyrovnanie jednogólového náskoku, zápas sľuboval napínavú drámu. A vtedy to prišlo.

Útočiaci nestihol zacentrovať, dobre ho vykryl obranca domácich, lopta skončila pri rohovej zástavke v aute za bránkovou čiarou. Práve na tej polovici, kde nemal rozhodca asistenta. Nebol blízko ako v tej chvíli ja, ukázal na malé vápno, kop od domácej brány.

"Veď mal byť roh, obranca bol posledný, kto mal dotyk s loptou," blyslo mi hlavou. Nie som fanúšik ani jedného tímu, dobre si vychádzam s viacerými z oboch táborov, tak som mlčal.

No ozvali sa hráči poškodenej strany: „Veď sa priznaj, ako to bolo,“ začul som z ihriska. Slušne, no nahlas to hovoril kapitán hostí.

Gentleman s číslom 8: Ja som zahral posledný, je to roh!

Zadák domácich mohol mlčať, veď ani Thierry Henry nepriznal svoju ruku, no zmysel pre spravodlivosť vyhral v zlomku sekundy.

Veľavravným gestom, ktoré vidieť aj z odľahlého kúta štadióna ukázal k rohovej zástavke. Už-už som chcel zatlieskať rytierskemu gestu, no zhorklo mi v ústach.

Prebilo ho iné gesto. Kope sa od bránky, trval na svojom pán ihriska a okolitého vesmíru. A stačilo tak málo, priznať svoj omyl, napraviť chybu.

Veď sa priznal, pán rozhodca!

Vraj to nie je v pravidlách, nemusel meniť svoje rozhodnutie, povedal mi cez prestávku odborník na pravidlá, ktorého vedomosti plne rešpektujem.

No čo budem rozprávať, pozrite si fotografie a spravte si názor sami. Ja som zo zápasu odchádzal smutný z toho, že rozhodca nevyužil šancu naučiť nás správať sa v duchu fair play.

A stačilo tak málo, fúknuť do píšťalky a ukázať rukou kúsok iným smerom...

TEXT A FOTO: ŠTEFAN HORVÁTH