Kostolanský na trnavských brankárov nezabudne, v Jemene bude spolupracovať aj s Martinom Stanom

ŠPORT - Futbal - Spartak | 15.5.2014, 15.37, Ján Král

Keď si zobral pod patronát mladých chlapcov z dorastu Dobrivoja Rusova a Mateja Strapáka, málokto čakal, aké brankárske diamanty z nich vybrúsi.

Momentka spred rozhodujúceho zápasu o záchranu, ktorý sa hral v poslednom kole predošlej sezóny v Prešove. Andrej Kostolanský (vpravo) počas predzápasovej rozcvičky s brankárom Dobrivojom Rusovom. Foto: Štefan Horváth

Poctivou a systematickou prácou však z neznámych mladíkov urobil gólmanov, o ktorých sa baví nielen futbalová Trnava ale už aj Slovensko.

Jeden z nich už chytá za reprezentáciu do 21 rokov, druhý je v širšej nominácii a čaká na výraznejšiu šancu, no keď bol v bráne, Spartak v lige ešte neprehral.

Andrej Kostolanský ako tréner brankárov, či ostatný rok ako asistent Juraja Jarábka, odviedol kvalitnú prácu. Teraz sa rozhodol prijať novú výzvu, skúsiť legionársky chlebík v arabskom svete a prikývol na ponuku z reprezentácie Jemenu.

reklama

Ako sa vlastne zrodil váš angažmán?
- Miroslav Soukup, ktorý doposiaľ viedol českú osemnástku, dostal ponuku viesť národné mužstvo Jemenu a možnosť priviesť si vlastný realizačný tím. Mal svoju predstavu a zmienil sa Pavlovi Hoftychovi, že hľadá trénera brankárov s istým profilom, pre prácu pri zahraničnej reprezentácii. Pavel mu dal odporúčania na moju osobu. Slovo dalo slovo. Návrh ma zaujal už len tým, že sa vrátim k priamej práci s brankármi, nehovoriac o tom, že ide o reprezentačný výber. To je pre každého trénera obrovská výzva. Samozrejme, jemenská reprezentácia nepatrí medzi špičkové tímy, to je fakt, no o to viac môžeme ukázať niečo z nášho kumštu a posunúť tím dopredu. To ma láka.

Nebudete jediným Trnavčanom, ktorý mieri do Jemenu. Ďalším článkom trénerského triumvirátu bude spartakovcom dobre známy Martin Stano.
- Trénerovi Soukupovi dala jemenská federácia možnosť vytvoriť si vlastný tím a predbežne mal vytipovaných ľudí, s ktorými by chcel spolupracovať. Vypadol mu však zo zoznamu kondičný tréner, ktorý sa nedokázal vyviazať z klubu, kde pôsobil. Do pozornosti na túto pozíciu som mu dal Martina Stana. Bál som sa, či bude schopný vyviazať sa zo svojej zmluvy v Malajzii. Napokon ale prišlo k dohode. Teším sa na našu opätovnú spoluprácu.

S Martinom Stanom nie ste len kolegovia ale dobrí priatelia ešte z čias, keď ste spolu robili v Spartaku. To v ďalekej cudzine určite pridá na pohode.
- Samozrejme! Ideme do krajiny, kde majú ľudia inú mentalitu ako u nás, o to viac sa teším, že tam budem s človekom, ktorého poznám nielen profesionálne ale aj osobne. Ak budeme schopní namiešať do tímu pozitívnu chémiu, celé to môže veľmi dobre fungovať.

Ako sa poznáte s trénerom Soukupom?
- Ešte sme spolu nepracovali. Tak ako si on zisťoval detaily o mojej práci, rovnako aj ja som sa snažil zistiť, akým typom trénera je. Už z krátkej, no intenzívnej komunikácie, ktorú sme doposiaľ spolu viedli, som zistil, že ide o progresívneho kouča, ktorý chce pracovať tímovo s využitím čo možno najširšieho spektra moderných metód a dostupnej techniky. Práve táto skutočnosť ma naozaj veľmi teší. Rád spolupracujem s ľuďmi, ktorí vedia, čo chcú a kadiaľ vedie ich cesta.

Jemen je pre našinca neznáma krajina. Čo ste si už o tomto štáte zistili?
- Stále ju študujem, zisťujem čo sa dá. Teoreticky viem do čoho idem. Pôjde o absolútne odlišnú krajinu, ktorá má svoje krásy i nástrahy. Situácia v nej nie je úplne stabilná. Pri neopatrnosti hrozia isté bezpečnostné riziká, no dodržiavaním tamojších pravidiel a správania sa, máme šancu na prežitie (smiech). Ale teraz vážne. Ideme do krajiny, kde ľudia futbal a všetko s ním spojené milujú. Je mu venovaná obrovská pozornosť vo všetkých médiách. Ľudia pozorne sledujú svoje kluby a patria k pozitívnym futbalovým fanatikom. Takže idem len do trošku rozľahlejšej Trnavy (smiech).

Čo viete o jemenskom futbale?
- Za krátky čas som zistil toho pomerne dosť. Kvantum informácií a materiálov som dostal od trénera Soukupa, ďalšie som čerpal z webu a médií. Viem, aký materiál ma čaká po športovej stránke, kľúčové však bude spoznať a vžiť sa do odlišnej mentality a myslenia.

Aké úlohy pred vás postavila jemenská federácia?
- Primárnym cieľom jemenskej asociácie je pozdvihnúť úroveň práce s reprezentačnými družstvami. Národný tím dávajú na piedestál pozornosti, čo proklamujú aj tým, že sú nám ochotní vychádzať v ústrety tak, že s hráčmi budeme môcť pracovať takmer v takej podobe a frekvencii ako na klubovej úrovni. Myslím, že ich cieľom je priniesť európsky vietor metodiky. Na starosti budeme mať aj skvalitňovanie práce pri mladších národných výberoch.

Majú aj v Jemene hráči status profesionálov, tak ako na Slovensku?
- Áno, živia sa futbalom. Zaujímavosťou je, že aj napriek veľkosti krajiny veľká časť klubov sídli priamo v hlavnom meste Saná, čo je pre reprezentačného trénera dobré, pretože má hráčov koncentrovaných v jednej lokalite. Za úvodné dvojmesačné obdobie si ich budeme mať možnosť pohodlne prehliadnuť.

Komunikujete po anglicky, učíte sa už aj jemenské slovíčka?
- Budem komunikovať v angličtine, ktorú si verím, počas anabázy ešte viac vypilujem. Stále je na čom pracovať. Zároveň sa, samozrejme, budem snažiť pochytiť čo najviac z miestneho jazyka. Nie je nič krajšie, ako keď sa Vám Peter Nworah prihovorí slovenčinou (smiech).

Počas štúdia UEFA Pro licencie ste sa zúčastnili na viacerých školeniach pod hlavičkou FIFA a UEFA na Britských Ostrovoch, v Srbsku, nedávno ste boli na stáži v Borussi Dortmund. Čo z týchto zahraničných škôl ste si zobrali do svojej metodiky?
- Myslím, že nástáva chvíľa, keď naplno využijem širšie spektrum týchto školení. Najhoršie je, ak si človek myslí, že všetko už vie, vtedy začne zákonite stagnovať. Tak ako vravieva Milan Ivanka: Ak nepádlujete, prúd vás berie späť. Treba sa stále vzdelávať a mať oči otvorené. Veci, ktoré človek vidí v krajinách, ktoré sú futbalovo pred nami, musí vstrebávať. Dôležité je však analyzovať, čo z toho pomôže hráčskemu materiálu, s ktorým pracujete. Myslím si, že my Slováci a Česi sa nemáme, čo sa brankárskej školy týka, za čo hanbiť, no máme sa stále kam posúvať.

V Trnave za sebou zanechávate dobrú prácu. Hoci ste od leta 2013 pôsobili vo funkcii manažéra A-tímu, predtým ste za tri roky dostali do ligy dvoch mladých odchovancov - Dobrivoja Rusova a Mateja Strapáka. Odchádza sa vám od nich ťažko?
- Určite, rozhodnutie pre túto zmenu nebolo ľahké aj z tohto pohľadu. S tými chalanmi mám špecifický vzťah, strávili sme spolu veľa času. Niektoré okamihy boli ťažké, iné krásne, no krok po krôčiku dokázali svojou húževnatosťou, že patria tam, kde sú! Neraz sme riešili spoločne témy mimo futbalu, ktoré ho však priamo či nepriamo ovplyvňujú. Každý to pozná... Puberta, viera, škola, ženy, autá (smiech). Myslím si však, že kľúčom úspechu bola vzájomná dôvera a podpora. Presvedčiť trnavskú futbalovú spoločnosť o kvalitách nie je ľahká úloha. Chytať v Trnave je psychicky náročné, nepodarilo sa to presvedčivo každému brankárovi. No ak títo dvaja aj naďalej budú pracovať s nasadením, pokorou im vlastnou a budú načúvať radám trénera, budeme o nich ešte často počuť. Je neodškriepiteľné, že chlapci sa aj naďalej pod vedením nového trénera brankárov Rolanda Praja posúvajú vpred. Bolo by krásne mať v klube znova brankára akými boli Keketi, či Opálek, avšak doba sa zmenila a ja im prajem po dobre odvedenej práci pre Spartak zahraničné angažmá!

Tento vzťah dokumentuje aj fotografia, ktorá vznikla po víťaznom zápase v Prešove, kde sa veľkým pričinením Dobrivoja Rusova podarilo zachrániť ligu. Kotúľate sa tam v radostnom objatí po trávniku.
- Mám ju doma vystavenú... Naozaj silných momentov sme spolu zažili strašne veľa. Keď hovoríme o Dobovi, utkvel mi v pamäti jeho prvý zápas proti Žiline, kedy mi pri nástupe mužstva na ihrisko stiekla po líci slza, prvé derby so Slovanom, úvodná nominácia do reprezentácie do 21 rokov. Ak vložíte do práce srdce prežívate každý jeden krok, no nesmiete to dať príliš najavo. S Dobom aj Strapom sa reflektujeme ešte od čias, keď som ako študent Fakulty telesnej výchovy a športu trénoval v Spartaku brankárov pri mladších kategóriách. Dodnes si pamätám ako som Strapa na základnej škole ako malého špunta učil robiť kotúľ vpred pri tréningu Milana Malatinského. Hreje to pri srdci.

Keď sa budete lúčiť s hráčmi, čo poviete spomínanej brankárskej dvojici?
- Niečo si nechám iba pre nich, no určite im zaželám najmä pevné zdravie, čo najmenej zranení a v neposlednej rade, aby im vydržal ten zaujímavý vzťah založený na rivalite a priateľstve, ktorý ich ženie vpred. Futbalový svet je ťažký, no život ma naučil, že ak niečo veľmi chceš a robíš pre to maximum, zväčša to dosiahneš. Platí to aj vo futbale. Nádherné by bolo, keby sme sa znova raz zišli v slovenskej mužskej reprezentácii (smiech).

V Spartaku ste toho zažili veľa. Vrátite sa raz do služieb svojho materského klubu?
- Bez Spartaka by som nebol tým, kým som. Moja vďaka patrí ľuďom, ktorí mi dali dôveru, či už ide o majiteľov klubu alebo ľudí, ktorí mi verili v realizačnom tíme a dali mi priestor. Všetkým patrí moje poďakovanie, že môžem robiť prácu, ktorá je mojím hobby. Vždy sa do Trnavy, môjho rodného mesta a klubu, ktorý mám rád, budem chcieť vrátiť. Je to podľa mňa jediný klub na Slovensku, ktorý má šancu stať sa významným v strednej Európe.

Ktoré obdobie bolo pre vás to naj, ktoré ste zažili v Trnave?
- Každý tréner, s ktorým som spolupracoval, ma niečím obohatil. Vždy som sa snažil byť vnímavý na všetky vlastnosti, schopnosti a spôsoby riešenia krízových situácií u ľudí, s ktorými som pracoval a snažil sa vziať si to, čo som považoval za dobré. Takisto to bolo aj s kolegami, s ktorými som robil. Najkrajšie časy som však zažil v Trnave asi počas pôsobenia Pavla Hoftycha. Myslím, že na niečo podobné sa schyľuje aj v týchto chvíľach.

V realizačných tímoch ste figurovali za éry trénerov Malatinského, Radolského, Hoftycha, Zelenského či naposledy u Jarábka. Čím vás inšpirovali?
- Nemyslím si, že mám právo hodnotiť trénerov, no pár viet dám. Milan Malatinský ukázal, že dokáže jasne rozoznať za krátky čas kvality futbalistu a zaradiť ho do systému, čo dokazuje aj ako reprezentačný kouč. Myslím si, že má pred sebou ešte veľkú budúcnosť. Dušan Radolský je obrovská autorita, perfekcionista, ktorý držal v tíme fantastickú disciplínu. Naučil som sa od neho veľa. Pavel Hoftych je kapitola sama o sebe. Je to motivátor, organizátor a majster slova! Futbal miluje, užíva si ho a čo je pre kouča dôležité, má nadhľad. O jeho ľudskom rozmere hovoriť nemusím. Veľa ľudí zatracuje Petra Zelenského. Musím však na jeho adresu povedať veľké pozitíva. Veľmi ma prekvapilo, keď som ho bližšie spoznal. Je to človek, so svojským prejavom, povie čo má na jazyku, no podrží kolegu, je chápavý, dá sa s ním baviť na rôzne témy a rozumie futbalu! Ľudia sa na neho pozerajú cez negatívnu optiku úplne zbytočne. Príchodom Juraja Jarábka mi bolo umožnené skúsiť si nové, zaujímavé funkcie. Mal som možnosť vidieť problematiku z iného zorného uhla a získal som cenné skúsenosti. Juraj vie čo chce, je energický tréner, ktorý žije s družstvom a niekedy mám pocit, že chce vbehnúť na ihrisko ako dvanásty hráč a minimálne pomôcť nejakou tou šmýkačkou (smiech). Jurajovi patrí moja vďaka za to, že ma vpustil do viacerých tréningových problematík, niekedy až zásadných a počas našej spolupráce často rešpektoval môj názor. Mrzí ma, že odchádzam práve v čase, keď družstvo pod jeho vedením ťahá takú impozantnú víťaznú sériu.

Súčasný tréner brankárov Roland Praj asi tiež nie je pre vás iba obyčajný kolega...
- Rolanda som vždy vnímal viac ako kolegu. Aj napriek tomu, že som po jeho príchode zmenil funkciu v realizačnom tíme, potešil som sa jeho angažovaniu. Tešil som sa na človeka, ktorý mi je aj ľudsky veľmi blízky.

Zmluvu máte v Jemene podpísanú na rok. Za ten čas sa výrazne zmení aj podoba futbalového Štadióna Antona Malatinského. V podstate by ste sa mali dostať na Slovensko opäť až, keď budú finalizovať jeho podobu. Nebudete to šok, keď uvidíte, čo tu vyrástlo?
- Keď majitelia klubu prišli s víziou, že chcú robiť takýto projekt, bolo to niečo úžasné, no akýmsi spôsobom vzdialené. Dnes, keď vidím ako to dielo rastie, napĺňa ma to hrdosťou. Keď to dobudujú, bude to niečo ohromné. Veľmi sa teším, ako po roku uvidím štadión, ktorý nebude mať konkurenciu na dlhé roky na Slovensku. Keď človek vidí ako tohtosezónny majster oslavuje titul na bratislavských Pasienkoch za prítomnosti 1500 divákov a v kontraste sa pozerám na to čo sa tvorí u nás, príde mi to viac ako päť podobných titulov. Klub je na správnej ceste, urobilo sa veľké penzum práce na viacerých poliach a ja mu želám nie hneď titul ,ako to býva zvykom, ale trpezlivé držanie smeru, pretože to je cieľ.

Ako vníma váš odchod do cudziny otec Slávo, tiež veľký futbalový fanúšik Spartaka?
- Viem, že otec mi stále drukuje a podporuje ma v mojich rozhodnutiach, za čo mu patrí moja veľká vďaka. S istotou však viem, že najšťastnejší by určite bol, ak by som ostal verný Spartaku. Je to jeho srdcová záležitosť, na klub nedá dopustiť. On a celá rodina však budú šťastní, keď sa domov vrátim zdravý a šťastný.

Vaša priateľka Veronika pracovne pôsobí v Spojených Arabských Emirátoch ako letuška. Už teraz ste skoro rok riešili vzťah na diaľku, ako budete fungovať teraz?
- Týmto by som sa chcel poďakovať vynálezcovi skypu... (smiech) Práveže teraz budeme mať k sebe bližšie. Z Jemenu do Abu Dhabí to je na skok, let trvá zhruba hodinu a pol. Počas voľných dní si dokážem odbehnúť za ňou. Teším sa z toho, rovnako ako Veronika.