Trnavské rybníky
reklama

Irene lekári šancu žiť vzali, dala si ju sama

AKTUALITY - Piešťany | 8.4.2011, 00.00, Rastislav Piovarči

Irene Michnovej sa zrútil celý svet, v tom momente necítila takmer nič. Niekoľkokrát vrazila do sklených dverí, nemohla stisnúť kľučku, no napokon sa jej podarilo nájsť trocha sily a vyjsť z nemocnice na čerstvý vzduch. Cez zaslzené oči nevidela.

Irene lekári šancu žiť vzali, dala si ju sama

Irena Michnová s manželom Alojzom. foto: ras

Cukrovar
reklama

V hlave sa jej neustále prúdil tok myšlienok. Život, smrť, čo ďalej?! Doktorka jej pred minútou oznámila, že má rakovinu prsníka. Slnko ešte ako tak hrialo. No pre ženu v najlepších rokoch mala jeseň 1987 nečakane trpkú príchuť. „Plakala som, nepretržite, dlho, s hlavou na stole. Nedokázala som zo seba dostať to slovo,“ spomína a aj dnes ju pri tej spomienke mrazí. Keď sa so správou ako-tak vyrovnala a upokojila sa, začala konať. „Neter mi povedala, že všetko bude dobré. Šla som na vyšetrenie do Trnavy, no doktor mi povedal, že mi musia vziať prsník.“ Bola to pre ňu ďalšia rana. Ale povedala si, že keď to musí byť, tak sa podriadi. Operovali ju v Trnave. Išla tam s vierou, že jej to pomôže. Na chodbe onkológie začula kohosi zašepkať: taká pekná žena.
Irena Michnová dlhé roky športovala, venovala sa plávaniu aj behaniu, sily mala dosť. Lenže kým iné pacientky po operácii už chodili, ona stále ležala. „Cítila som, že je zle. Po operácii prišiel doktor, pohladkal ma po pleci. Ospravedlnil sa, povedal, že to muselo byť. Stále som nevedela čo je so mnou,“ hovorí. Až po rokoch jej manžel Alojz Michna prezradil, že si ho deň po operácii zavolali do Trnavy, kde mu oznámili krutú správu. „Vaša manželka má len rok života. A on to celý čas dusil v sebe,“ opisuje ťažké obdobie.
V onkologickej izbe bolo na nevydržanie, vo vzduchu viselo čosi ťažké. Túžila odísť do rodných Piešťan a konečne sa postaviť na nohy. Zababušená v kabáte a hrubom župane utekala najskôr na nemocničný dvor, nakoniec ju po neúnavných prosbách primár pustil domov. Teda len o ulicu ďalej, k švagrinej. Odtiaľ denne dochádzala na chemoterapiu a ožarovanie. „U nej som konečne začala jesť, šli sme do divadla, do kina. Stal sa zo mňa opäť človek. Vrátila som sa do Piešťan, začala som robiť domáce práce. Vedela som ale, že mi nie je dobre. To som chodila už do roboty,“ hovorí. Až vtedy, po dlhej dobe, sa opäť objavil prvý úsmev na tvári. A vydržal dodnes. Energiu dáva Irene Michnovej neustály kontakt a práca s ľuďmi. Spoločne s manželom sú srdcom piešťanskej Ligy proti rakovine. V obývačke má každý svoj kancelársky stôl a denne sa tu premelie kopa ľudí. „Niekedy cítim, že sa blíži koniec, ale toto mi dáva silu. Teší ma, keď môžem pomáhať. Keď to má zmysel,“ dodáva. Každý večer prináša to isté, a predsa vždy neočakávané a výnimočné. Pohladenie od manžela. Aj rána sú takisto už roky akoby navlas podobné. Alojz jej pozorne ošetrí ranu po operácii. Hojí sa, bolí, občas berie nádej. „Pomáhať ľuďom, to nás tu drží,“ skonštatujú manželia. Viac ani netreba, na vlastnej koži zistili, že zdravie je nadovšetko.
 

reklama

Podeľte sa s nami o váš názor!

Aktuálne správy

reklama

TRNAVSKÝ HLAS je registrovaná ochranná známka Právne informácie | Ochrana osobných údajov | Etický kódex | Reklama | RSS | Kontakty | Nastavenie cookies | Cookies politika
Copyright © 2010-2024. Všetky práva vyhradené
Tento web beží na serveroch webhouse.sk
Mazda na splátky
reklama