Používaním stránok trnavskyhlas.sk súhlasíte s používaním cookies. Viac info OK

Trnavské rybníky
reklama

Spieva na poslednú rozlúčku

RELAX - Tí sú naši | 27.12.2010, 00.00, Katarína Rosinová

Trnavčan Stanislav Veselský (64) má v kontraste so svojím priezviskom smutné poslanie – zosnulých odprevádza na večný odpočinok svojím spevom. On sám to však vníma tak, že im po ceste na druhý svet odovzdáva to najlepšie, čo dokáže.

Spieva na poslednú rozlúčku

S manželkou Máriou majú dodnes šťastné manželstvo. Foto: Album Stanislava Veselského

reklama

 

Na pohreboch spieva dvadsaťštyri rokov, z toho asi desať so súčasným kolegom Jozefom Blesákom. Popri dôchodku tiež hráva na organ v Bazilike sv. Mikuláša. „Od roku 1985 som tu bol organistom na plný úväzok. Mám skončenú železničiarsku priemyslovku a roky som pracoval v ŽOS-ke. K organu ma to však vždy ťahalo. V duchu som sníval o tom, že keď budem na dôchodku, pôjdem sa ponúknuť niekde za organistu.“ Príležitosť ho nakoniec zastihla oveľa skôr. Mal štyridsať, keď jeho predchodca dostal mozgovú porážku a dekan Slamka zaňho súrne potreboval náhradu. „Oslovil ma, že sa mu páči, ako hrám, či to nechcem vziať. Chvíľu som to zvažoval, ale nakoniec som ponuku prijal.“ Dodnes svoje rozhodnutie neľutuje.


Spieval mame aj svokre
Ako organistovi mu automaticky prischla aj ďalšia úloha – spievať na pohreboch. V Trnave to tak býva zvykom. Začiatky boli ťažké. Jednak si hneď presilil hlasivky a niekoľko mesiacov nemohol spievať. Po hlasovej rehabilitácii to našťastie prešlo. Horšie to bolo so psychikou. „Trvalo mi niekoľko rokov prekonať pohľad na plačúcich pozostalých. Prežívať to s nimi a zároveň zo seba vylúdiť spev. V takýchto situáciách človeku stisne hrdlo a nedá sa dobre spievať. Musel som sa naučiť pozerať ponad ľudí. Ale, ako sa hovorí, zvyknúť sa dá aj na šibenicu.“ Po rokoch je už voči emóciám obrnený. Najťažšie je, keď sa lúči s blízkymi ľuďmi. „Spieval som na pohrebe aj vlastnej mame. No najhoršie to bolo, keď pochovávali svokru, ktorá umierala dlho a bolestivo. Bolo to ešte v mojich začiatkoch. Záverečnú pieseň nad jej hrobom som ani nedokončil,“ spomína s leskom v očiach.

reklama

Stanislav Veselský spieva na pohreboch už 24 rokov. Foto: Katarína Rosinová


Zažil už všelijaké pohreby. Keď zomrie vážený človek, napríklad lekár, ľudí je tam neúrekom. Poľovníci, vojaci aj policajti svojho zosnulého kolegu sprevádzajú výstrelmi. „Železničiari trúbili pri cintoríne lokomotívou. Pochovávali sme aj letca, vtedy ostatní letci robili nad cintorínom prelety.“
Zvládať smutnú atmosféru na pohreboch mu pomáha silná viera v Boha aj to, že sa na svet pozerá realisticky. „Verím, že človek ide do lepšieho, ale zase to neznamená, že sa nebojím smrti,“ dodáva. Napriek všetkému je verný svojmu priezvisku. „Som optimista a mám rád humor. Aj ľudia okolo mňa ma tak berú.“


Už ma obkľúčili...

Stanislav Veselský spieva len na katolíckych pohreboch. Odkedy začal, pribúda ich. Denne má aj dva-tri pohreby, len málokedy sa stane, že nie je žiaden. Spev chce väčšinou každý, no nie všetci nechajú výber na nich. V repertoári majú niekoľko žalmov, ktoré sa väčšinou opakujú. „Niektorí si zaželajú, čo by chceli zahrať, ale povedia aj to, čo nechcú. V minulosti bol jeden žalm, v ktorom sa spievalo: Už ma obkľúčili smrteľné stony úzkosti záhrobia. Ten niektorí vyslovene nechceli. Asi im to prišlo až príliš depresívne. Teraz je však obnovená liturgia a tento text vymenili za iný, ktorý už nikomu neprekáža.“
Stanislav má na tejto práci rád aj to, že ju ľudia vedia oceniť. „Často nám po pohrebe podávajú ruky a ďakujú, že to bolo pekné. Verím, že my dvaja nie sme poslední, kto spieva zosnulým, že príde niekto aj po nás. No viem, že iného speváka do partie by som dnes našiel len veľmi ťažko.“

 

Na organe sa naučil hrať sám, išlo mu to samé. Foto: Album Stanislava Veselského


Traja organisti
Na organe sa naučil hrať celkom sám. „Ako dieťa som chodil do hudobnej školy na violončelo. To som zanechal, ale aspoň som sa naučil poznať noty. Mladšia sestra chodila na klavír, od nej som sluchovo pochytil to, čo sa učila hrať. Doma som potom cvičil na klavíri ruky a nohy mi k tomu išli samé. Najťažšie je zosúladiť to,“ konštatuje. Hra na organe mu išla sama od seba. Hoci si na ňom nemôže zahrať kedy sa mu zachce, lebo ho nemá doma, nedá naň dopustiť. Má rád pocit, keď sa hudba rozlieha celým priestorom baziliky. „Je to kráľovský nástroj. Ale ja sa kráľom necítim byť. Sú tu iní majstri, študovaní - Peter Reifers, Stanislav Šurin, Marek Cepko, Peter Vymazal...“ dodáva skromne. Študovaným organistom je aj jeho najstarší syn, tiež Stanislav. Hoci je veľmi talentovaný, hre sa naplno nevenuje. Len občas zastúpi otca.
Aby toho nebolo málo, organistkou je aj jeho manželka Mária. Od pätnástich rokov hráva v Kostole sv. Heleny a už niekoľko rokov aj v Paulínskom kostole. Vďaka tomuto nástroju sa manželia zoznámili a zblížili. Stanislav bol organistom v Kostole sv. Heleny ešte ako študent. Skončil, keď narukoval na vojnu. Po návrate z vojny sa išiel do kostolíka pozrieť a našiel tam hrať mladé, sympatické dievča. Onedlho bola ruka v rukáve.


Hudobnícka rodina
Pochádza zo siedmich detí, má dvoch bratov a štyri sestry. Rovnako sa mu to podarilo zariadiť aj vo vlastnej rodine. S manželkou vychoval štyri dcéry a troch synov. V dnešnej dobe je to už rarita. Všetky po rodičoch zdedili hudobný talent. „Najstarší syn hrá na klavíri a organe, druhý na trúbke, gitare, klavíri, tretia je dcéra, tá hrá na husle, ďalšia na klavír a tiež pekne spieva, ďalšie dve dcéry sú huslistky, ale tiež vedia hrať na klavíri. Najmladší sedemnásťročný syn začal klavírom, ale prešiel na gitaru. Má svoju rockovú kapelu a neuveriteľne rýchlo napreduje,“ hovorí hrdý otec.


Takmer celá rodina pokope. Foto: Album Stanislava Veselského


Hoci vychovať sedem detí nebolo najjednoduchšie, nemenil by za nič na svete. „Deti sa majú veľmi rady, pomáhajú si a tešia sa na seba. Manželka je fantastická mamina, od začiatku sme si povedali, že prijmeme každé dieťa, ktoré nám Pán Boh dá. Vo veľkých rodinách je to tak, že staršie deti pomáhajú vychovávať mladšie.“ Keď sa narodil najmladší syn Jozef, druhý najstarší syn už nebýval doma. No i tak nebolo jednoduché pomestiť sa do panelákového bytu. Napríklad zdieľať jednu kúpeľňu v panelákovom byte by nešlo bez poradovníka.
Stanislav s manželkou sa dnes tešia už z piatich vnúčat. Ich vzťah je vraj čím ďalej krajší. Ako si udržať šťastné manželstvo v dnešnej dobe? „Vernosť sa nakoniec vždy vyplatí, všetky problémy sa dajú prekonať. Dôležitá je viera a tiež nikdy ani nepomýšľať na rozvod. Kto si ho na začiatku pripustí, ľahko k nemu skĺzne,“ dodáva.

reklama

Podeľte sa s nami o váš názor!

Aktuálne správy
TRNAVSKÝ HLAS je registrovaná ochranná známka spoločnosti WebHouse, s.r.o. Právne informácie | Etický kódex | Reklama | RSS | Kontakty
Copyright © 2010-2022 WebHouse, s. r. o. Všetky práva vyhradené
Tento web beží na serveroch webhouse.sk

Pocitadlo.sk

Mazda bonus 1200
reklama