Používaním stránok trnavskyhlas.sk súhlasíte s používaním cookies. Viac info OK

Trnavské rybníky
reklama

VIDEO: Farebný svet pod Smolenickým zámkom. Bielej už vraj odzvonilo!

RELAX - Reportáže | 15.4.2011, 00.00, Katarína Rosinová

Výroba farieb je hotová veda. Stavím sa, že keď ste si naposledy namočili valček do zelenej farby, aby ste si vynovili izbu, nerozmýšľali ste nad tým, z čoho sa obsah kýblika skladá a ako dlho vôbec vzniká. Snáď budete po prečítaní nasledujúcich riadkov múdrejší.

VIDEO: Farebný svet pod Smolenickým zámkom. Bielej už vraj odzvonilo!

Práškové farby nepotrebujú rozpúšťadlá. Stuhnutá hmota sa naláme na čipsy, a potom zomelie na prach. Foto: Michal Hlavatovič

reklama

 

Do dvadsaťhektárového areálu smolenického závodu Chemolak vchádzame s predstavou, že nám povedia, ako sa vyrába napríklad červená. Lenže ktorá, keď ich je toľko druhov? Viem, čo si mám predstaviť pod akrylovými, olejovými a vodou riediteľnými farbami, ale aké sú to nitrocelulózové, alkydové, epoxidové či polyuretánové? Asi som mala dávať väčší pozor na chémii. V Smoleniciach vyrábajú všetky vymenované druhy.

 


Okrem lodí a lietadiel
Okrem náterových látok – farieb, lakov a riedidiel, tu produkujú aj živice a lepidlá. Zapamätajte si najmä živice. Tie sú totiž veľmi dôležité. Farby sa, samozrejme, delia aj podľa toho, na aký povrch ich chceme natrieť – či na stenu, kov, drevo, plasty alebo betón, a dôležité je aj to, či ich chceme použiť vnútri alebo vonku.
Nehovoriac o farebných odtieňoch. Jednoduchšie by bolo vymenovať, čo najväčší slovenský producent náterových látok nevyrába. „Nevyrábame napríklad farby na spodky lodí či na lietadlá, autá... Nie, že by sme ich nevedeli vyrobiť, ale nemali by sme na ne dostatočný odbyt,“ vysvetľuje generálny riaditeľ Roman Šustek. Najviac ľudia chcú klasické syntetické farby, akými sa natierajú trebárs ploty. Obľúbené sú aj lazúry na drevo. No a, samozrejme, vodou riediteľné farby na steny, s ktorými bežný človek prichádza do kontaktu asi najviac. Z dvanástich základných odtieňov sa dá namiešať niekoľko tisíc iných. V podstate neexistuje farba, ktorú by vám nevedeli pripraviť. Možno kamilkovo-fialková. :-) Hlavne nech je to farba, bielej vždy a všade totiž už odzvonilo. „Kedysi bola práve biela najpoužívanejšia, dnes ju ľudia aplikujú skôr na dotónovanie pastelových odtieňov.“

reklama

 

V Chemolaku varia aj z olejov. Najdôležitejšou zložkou živice je sójový olej. Foto: Michal Hlavatovič


Na začiatku bol gróf
V krásnom prostredí na úpätí Malých Karpát neleží fabrika náhodou. Hoci by sa dalo polemizovať o tom, či je to vhodné miesto. „Závod historicky vznikol najskôr na Majdáne pri Horných Orešanoch, to bolo v 80. rokoch
19. storočia. Založil ho tam gróf Jozef Pálffy. V okolí bol dostatok dreva, z ktorého sa vyrábal predovšetkým drevný lieh, acetón, kyselina octová, decht a ako odpad vzniklo drevené uhlie. S farbami to ešte nemalo veľa spoločného,“ zachádza do minulosti výrobný riaditeľ Chemolaku Ľuboš Obert. Tie začali vyrábať až po rozpade Rakúsko-Uhorska, keďže klesol dopyt po pôvodnom sortimente. Závod sa do neďalekých Smoleníc presťahoval až v roku 1964. Odvtedy ho stále zveľaďujú novými prístrojmi a technológiami. „Škoda, že ste neprišli o pár týždňov neskôr, to už by sme mali namontovanú novú plniacu linku. A o rok by ste videli aj spaľovňu,“ načrtne generálny riaditeľ tému, ktorá sa v poslednom období stala v obciach v okolí závodu kontroverznou. Keď sa kedysi všetok odpad dával na skládku do zeme, neozval sa nik. Problémom zrazu je, že ho chcú zhodnotiť v súlade s modernými trendmi a ochranou životného prostredia. „Všetko to zrejme pramení len z nedostatku informácií,“ domnieva sa.

 

Staré ustupuje. Skúška nového riadenia výroby živíc. Foto: Michal Hlavatovič

 

Priemyselný mix uľahčí miešanie farieb. Foto: Michal Hlavatovič


Hasiči bez práce
Najdôležitejšou zložkou farby je živica. Bez nej by to bola prakticky len zafarbená voda. Kedysi, za čias grófa, boli živice prírodné. No keďže ich zdroje sú limitované, dnes sa musia vyrábať synteticky. Chemolak má v tomto výhodu oproti konkurencii. „Sme sebestační, živice vyrábame ako jediní na Slovensku,“ chváli sa Roman Šustek. Živice vznikajú vo varniach pri 260 stupňoch, ich výroba aj obsluha sú riadené automaticky. Z čoho sa skladajú? Ich najvýznamnejšou zložkou je sójový olej, veľmi podobný tomu kuchynskému. „V prípade núdze by sa na ňom dalo aj vyprážať,“ zažartuje generálny riaditeľ.
So syntetickými živicami sa experimentovalo už pred prvou svetovou. Po nej sa zistilo, že muničné fabriky nemajú kam predávať nitrocelulózu, ktorú dávali do granátov. Preto vymysleli nitrocelulózové farby, ktoré sa vyrábajú dodnes. No netreba sa vraj obávať. Tieto farby určite nevybuchujú. A ak by náhodou?
V areáli závodu sídlia požiarnici a majú tu aj elektronický protipožiarny systém. Hasičská jednotka dvadsaťštyri hodín všetko monitoruje. Pôsobia tu skôr preventívne, keďže v závode nehorelo už dobrých tridsať rokov. Pre Smoleničanov a obyvateľov okolitých dedín to má výhodu. Ak v dedine horí, hasiči z Chemolaku sú vždy poruke.

 

V reaktoroch sa udržiava teplota 260 stupňov Celzia. Foto: Michal Hlavatovič


Všetko skryté
A ako sa teda vyrába farba? Tu je recept: Syntetická živica sa zmieša s plnivami a pigmentmi, zmes sa následne zomelie v mlynoch. Odtiaľ prejde do zásobnej nádrže, do ktorej sa pridajú ďalšie živice, rozpúšťadlo a iné látky. Farba sa zamieša, vyskúša, zistí sa, či parametre vyhovujú norme. Podľa toho sa buď doladí, alebo vypustí do obalov. No výrobu väčšiny farieb vidieť nemôžeme. „Na mletie sa kedysi používali trojvalcové stroje. Tam bolo vidno všetko. Teraz ich nahradili mlyny, takže proces je uzavretý,“ dozvedáme sa od Ľuboša Oberta. Škoda. Mrzí to najmä fotografa Michala. Snahou je, aby boli technológie čo najmenej otvorené kvôli emisiám rozpúšťadiel. Inak je v celom závode inštalovaná vzduchotechnika, takže nehrozí, aby pracovníci cítili zápach alebo sa nedajbože nafetovali.
Takýmto spôsobom v Chemolaku vyrobia niekoľko tisíc ton produktov ročne. Najsilnejší bol rok 2008, keď to bolo 15 ton. Po kríze v roku 2009 sa znovu stabilizovali a snažia sa dostať na hodnotu spred troch rokov. Doma ostáva len asi 40 percent toho, čo vyrobia – zvyšok vyvážajú.
Najviac sa vyrába v letných mesiacoch, hlavná sezóna sa začína zhruba v apríli. Vývoj a výroba nového typu farby trvá niekoľko mesiacov, v niektorých prípadoch aj rok. Ak ide už o známy typ, je to niekoľko dní, v ideálnom prípade 24 hodín. Z hotových odtieňov vám tú vašu vysnenú namiešajú v predajni na počkanie.

 

Takto vyzerá svet farieb zo strechy. Foto: Michal Hlavatovič


Nielen Šeherezáda
Na exkurzii po závode stretávame len zopár pracovníkov. Jedni montujú nový výrobný mix na miešanie farieb, druhí kontrolujú vzorky v laboratóriu, ďalší plnia syntetické farby do plechoviek. Ľudské ruky sú postupne nahrádzané strojmi, no úplne bez nich to nejde. Vo výrobe pracuje dokopy okolo sto ľudí. Asi najdlhšie sa pristavujeme pri modrých čipsoch. Je to vlastne stuhnutá tavenina, ktorú lámu na kúsky a potom melú na prach. A prášková farba je na svete! Tieto netekuté farby vyrába Iba Chemolak. Iba v tomto prípade nie je častica. Iba Chemolak je názov dcérskej spoločnosti, ktorá vznikla spojením slovenského Chemolaku a tureckej firmy Iba Kimya. Nové spojenie si vedenie smolenického závodu nevie vynachváliť. Zdá sa, že Turkom sa na Slovensku darí a úspešné sú nielen ich telenovely.
 

reklama

Podeľte sa s nami o váš názor!

Aktuálne správy
TRNAVSKÝ HLAS je registrovaná ochranná známka spoločnosti WebHouse, s.r.o. Právne informácie | Etický kódex | Reklama | RSS | Kontakty
Copyright © 2010-2022 WebHouse, s. r. o. Všetky práva vyhradené
Tento web beží na serveroch webhouse.sk

Pocitadlo.sk

Mazda plug in hybrid
reklama