Používaním stránok trnavskyhlas.sk súhlasíte s používaním cookies. Viac info OK

Trnavské rybníky
reklama

Prázdne pamiatky, plno suvenírov. V Egypte ma nezjedli

RELAX - Reportáže | 13.4.2011, 00.00, prispievatelia

Opustiť bezpečie hotelového rezortu a vybrať sa na vlastnú päsť do porevolučného Egypta? Delegátka cestovnej kancelárie sa tvári, akoby ma tam vonku mali ľudia rozpárať. Najprv jej musím podpísať papier, že z ležadla na pláži odchádzam na vlastnú zodpovednosť, a to aj napriek tomu, že ma varovala pred úskaliami takého cestovania.

Prázdne pamiatky, plno suvenírov. V Egypte ma nezjedli

Predavač na trhu v Luxore.

reklama

 

Zhrozil sa aj jej egyptský kolega. Zatváril sa preľaknuto a ponúkol mi lepšiu alternatívu: Namiesto cestovania po Egypte mi urobí prehliadku Hurghady. Cenovo by ma to vyšlo približne rovnako. Pochopiteľne, odmietla som. Vyzbrojená povzbudivou informáciou, že ako cudzinke mi nedovolia nastúpiť ani do linkového autobusu, nakoniec predsa len odchádzam.

 

Turisti sa zatiaľ do Egypta nevrátili, pamiatky sú prázdne.

reklama


Prázdne pamiatky
Údolie kráľov, Údolie kráľovien, Hatšepsutin chrám, chrámy v Luxore a Karnaku zívajú prázdnotou. Turisti nie sú. Tých pár skupín, ktoré predsa len dorazili, nestíha uživiť všetkých dotieravých predavačov suvenírov. Ledva sa pomedzi nich predieram. Niektorí vykrikujú dokonca po slovensky! Vešajú na mňa šatky a šály a dúfajú, že tak ma prinútia niečo si kúpiť. Malé hlavy kráľovnej Nefertiti a sošky skarabeov ponúkajú za jednu egyptskú libru, čo je jedna osmina eura.
Radšej idem do hotela. Na streche má slušný podnik s výhľadom na Níl. Podávajú tu pivo. Egyptské. Je nad očakávania výborné. Egypťania dorábajú aj víno. Medzi miestnymi však najviac fičia vodné fajky. Pochopiteľne. Väčšinou sú moslimovia. Ale hlavne mladí si pivo dajú celkom radi, islam neislam.

 

Pred stajňou arabských koní.


Dvadsaťnásobok
Egypt má jednu železničnú trať, vedie naprieč krajinou popri Níle z Alexandrie cez Káhiru do Asuánu. Ak vám niekto povie, že cudzincom sú prístupné iba niektoré vlaky, verte mu. Ale cestovať môžete aj v ostatných. Ibaže lístok vám nepredajú na stanici. Do vlaku nastúpite bez lístka a kúpite si ho priamo u sprievodcu.
S autobusmi je to podobné. Starší pán v predajni lístkov krúti hlavou: „Nie, lístok sa dopredu nedá kúpiť. Nevieme, či autobus naozaj príde, a ak príde, či bude schopný pokračovať v jazde alebo sa pokazí. Lístky sa kupujú až po príchode autobusu.“
Po mestách obvykle premávajú minibusy, dolmuše. V Luxore sú označené farebnými pruhmi podľa trás, ktorými idú. Dobroprajní vodiči sa nehanbili vypýtať si odo mňa aj dvadsaťnásobok bežnej ceny. Najlepšie je opýtať sa cestujúcich na smer, sadnúť si do príslušného vozidla a s platením počkať na ostatných. Mince si medzi sebou vyzbierajú cestujúci. Jedna jazda stojí v Luxore päťdesiat piastrov.
Pri Níle sa netreba nechať zlákať nadháňačmi, ktorí ponúkajú prevoz na druhú stranu na svojej loďke. Hoci by to bolo „len“ za päť, desať či dvadsať egyptských libier. Za libru tam premáva veľká kompa. Jazdí neustále, aj v noci, a len čo sa naplní, odrazí sa od brehu a pristavia ďalšiu.

 

Najstaršia obyvateľka Dediny, vraj má stošesť rokov.


Mesto nadháňačov
Vybrala som sa na druhú stranu Nílu. Miestni ju volajú Dedina, aj keď je to vlastne časť Luxoru. Najprv som sa musela predrať pomedzi taxikárov, kočišov na výletných kočiaroch, predavačov a ďalších ľudí, ktorí mi ponúkali plavbu na feluke po Níle alebo sa chceli len tak rozprávať. Okolo Luxorského chrámu sa ich motá najviac, a prístav kompy je hneď za ním. Občas chce naozaj pevné nervy prebojovať sa k nemu. Na palube je to o niečo lepšie. Na druhej strane čakajú ďalší nadháňači. Hneď za prístavom je autobusová stanica a na Níle kotvia ďalšie feluky.
Keď som sa konečne všetkých striasla, mohla som sa vybrať do stajní arabských koní. Miesto v bočnej uličke je rušné. Pod stromom sedia mladí chalani a čakajú, kto si objedná jazdu na koni, ťave alebo somárovi. „Nemáme teraz veľa roboty, turistov je málo,“ povedal mi jeden z nich. „Inokedy prichádzajú celé skupiny a vozíme ich na ťavách okolo Dediny. Tiav máme dvadsaťšesť!“
To sa mi už prihovoril nejaký Ali. Tvrdí, stajňa patrí jemu. A že ak si kúpim jazdu na koni, somárovi alebo ťave, tak ma vezme aj k najstaršej žene z Dediny, ktorá má až 106 rokov. Potom sa objavil ďalší muž v elegantnej galabei s veľmi serióznym výzorom. Dal priviesť pre mňa koňa, pre môjho sprievodcu somára, zaplatila som a šli sme.

 

Chlapec so somárom. Trpezlivé zvieratá v Egypte využívajú na každom kroku.


Egyptská party
Natriasam sa na koni vedľa Mohamedovho somára. Mohamed má dvadsaťpäť rokov a rozpráva mi o rodinnom biznise. S koňmi pracuje od detstva. Každý deň vstáva o šiestej ráno. Má niekedy voľno? „Kone potrebujú jesť každý deň,“ smeje sa. Potom sa ukáže, že Ali nemá s koňmi nič spoločné. Len sa práve náhodou motal okolo. „Nedávno sme šli s klientmi na koňoch cez púšť do Asuánu. Cesta trvala sedem dní,“ rozpráva Mohamed. Potom sa ma potichu opýta, či pijem pivo. Akoby to bolo obrovské tajomstvo, povie, že aj on. Už som si všimla, že moslimovia sa tu niektorých zásad nedržia veľmi prísne. Pijú pivo, balia cudzinky a chodia na diskotéky. Klasické egyptské diskotéky sú zábavy s brušnými tanečnicami. Pri tanci sa treba pohupovať a lúskať prstami. Takéto párty sa končia nadránom. Ale týkajú sa len mužov. Správna egyptská žena tam nevkročí. Jej povinnosťou je čakať muža doma a len čo príde, naservírovať mu na stôl jedlo. Lebo po párty si Egypťania radi niečo zahryznú.
S Mohamedom, koňom a somárom pokračujeme popri Níle. Mohamed mi ukazuje záplavové územie. „Tu všade bude cez leto voda.“ Obrovská priehrada v Asuáne zmenila nielen životy ľudí, ale ovplyvnila aj podnebie v Egypte. Níl sa správa inak, ako predtým. Vraj keby sa priehrada pretrhla, záplavovú vlnu by cítili až v Káhire.

 

Obchodík s koreninami.


V bočných uličkách
Pri stajni ma už čaká Ali so slovami, že ma vezme k najstaršej obyvateľke Dediny. Je to cestou na kompu, tak teda súhlasím. Stará pani sa vyhrieva na slniečku. Na stošesť rokov teda nevyzerá. Mračí sa a na Aliho nahlas kričí v arabčine. Ali mi to prekladá ako srdečné privítanie.
Cestou na kompu mi Ali ešte neodbytne ponúka nejakú marihuanu a nechce pochopiť, prečo o ňu nemám záujem. Ďakujem nebesiam, že som už na kompe. Tam ma však okamžite vymákne Núbijec, ktorý mi neodbytne vnucoval plavbu na svojej feluke už cestou sem.
Cudzinec je pred takýmito ľuďmi v bezpečí naozaj len vo svojom hoteli. Alebo v úzkych prašných uličkách egyptských rezidenčných štvrtí. Tam sa odohráva skutočný život. V maličkých obchodíkoch ponúkajú predavači tovar, džús z cukrovej trstiny, ale napríklad aj žehliace služby, mäsiari podrezávajú a porcujú zvieratá, deti sa hrajú, ženy rozprávajú. Život tu plynie pri čiernom čaji a vodných fajkách. Pokojne, ako vždy. Ako keby revolúcia nikdy nebola.

 

TEXT A FOTO: MARIANNA WOLFOVÁ

reklama

Podeľte sa s nami o váš názor!

Aktuálne správy
TRNAVSKÝ HLAS je registrovaná ochranná známka spoločnosti WebHouse, s.r.o. Právne informácie | Etický kódex | Reklama | RSS | Kontakty
Copyright © 2010-2022 WebHouse, s. r. o. Všetky práva vyhradené
Tento web beží na serveroch webhouse.sk

Pocitadlo.sk

Mazda plug in hybrid
reklama