Futbalová glosa: Ako koktavý k hrbu prišiel

ŠPORT - Futbal - Futbalové ligy | 6.10.2014, 15.51, prispievatelia

Futbal na nižších úrovniach treba brať niekedy s nadhľadom. O to sa snaží vo svojich glosách aj futbalista Hrnčiaroviec Peter Vozár.

Ilustračné foto: jkr

reklama

Tentoraz písal odľahčene o piatkovej dohrávke Veľké Orvište - Hrnčiarovce 2:1 (1:0) (Klikni pre bližší kontext).

Milí priatelia,
a tento poznáte?

Sedí hrbatý s koktavým, hrbatý sa vyberie domov, na ráczcestí ho stretne smrtka.

reklama

"Hrbatý, čo to máš?"

"Hrb."

"Daj sem."

Čávo sa vráti, vyrovnaný jak rozpočet republiky, koktavý ho zbadá, kámo reku čo je a tak, a on že víš smrtka hentam na ráczcestí, šak opýtala sa ma a zebrala mi ho, super, idem tam aj já, porád veter, ani dvere nezavrel, dojde tam, tam smrtka a že koktavý máš hrb?

"NE."

"No tak tu máš."

No a takto nejak sme to dobojovali aj my. Oveľa ľahšie by sa písalo napríklad o učebnicových akciách, príkladnej bojovnosti a chladnokrvných zakončeniach, pravdou však je, že je asi najvyšší čas zložiť si ružové okuliare, lebo nám ich realita s kopačkou z otočky vrazí do hlavy.

Od úvodu zápasu to bol z našej strany v príjemnom futbalovom areáli kŕč. V zápase dvoch namočených tímov to boli domáci, ktorí v prvom dejstve udávali tón, v čom sme im my nepresnou rozohrávkou a nekoncentrovanosťou výdatne pomáhali.

Ako by povedali slovutný Ladislav, absencia stredovej medzihry a wariorskej spirituality hosťujúcich rezultovala pre ich fortunu iba do jediného gólu v sieti somnabulických Hrnčiarovanov, keď po šupovici Orvišťanov v 25.minúte chytil loptu na solar náš nesmrteľný brankáris a kým rozmýšlal, či si neprehltol polovicu chrupu, tak domáci útočník pohodlne z hranice päťky skóroval.

Keď to ináč nejde, treba zatiahnuť aj ručnú, ako napríklad Dancúl, ktorý asi v 40. minúte vykoľajil jeden stredový vagón domácich, načo sa domáci vehementne dožadovali, aby strojvodca ihneď ukončil jazdu už spomínaného zadáka Hrnčiarovanov.

Ten nakoniec aj cez poločas vystúpil, toho nahradil Vozo, ktorému to však v poslednom čase sype už len za klávesnicou.

V 49. minúte si aj dobre nabehol na pretiahnutý center z ľavej strane, polovysokú loptu však netrafil ideálne, alebo ako by skonštatovali tréner aj spoluhráči že: typicky, a tak sa vyrovnanie nekonalo.

O pár minút na to sa ekvilibristicky tri minúty pokúšal poskladat staré kosti do efektných nožničiek, domáci však stihli dofajčiť a vložiť sa do trajektórie gólu roka. Banda jedna!

Filozoficky povedané, v týchto chvíľach mala naša existencia nejaký zmysel a ani ten benzín nevyzeral byť spálený nadarmo.

Domáci zverenci nám síce naďalej podkurovali pod kotol, najviac urastený strojvodca s číslom 10, o ktorom sa hovorí, že spravil z terminátora tamagoči a na to, že si odbehol z Mr. Olympia, nám pripravil nejednú horúcu chvíľu.

Najmä však Dudkovi, ktorý pri ňom aj oľutoval, že začal držať diétu.

Odolávali sme jak vychcaná osemnástka, častokrát aj za cenu nedovolených zákrokov, naopak boli sme to my, ktorí z čista-jasna v 74. minúte udreli, keď si Šeďo prebral v šestnástke loptu, potiahol k čiare a spätnou prihrávkou ponúkol Paťovi Patkolóovi gól ako na podnose.

Ten sa nepatkól a loptu umiestnil medzi dvoch dobiehajúcich obrancov do sita.

Domáci znervózneli a najmä diváci začali mať chuť bližšie spoznávať hlavného arbitra, ten si však držal svoju líniu a správne nenaskočil na niektoré barandovské triky domácich, drobné chyby si ukorigovali sami hráči, keď sa v rámci fair play priznali, aj k čomu nemuseli.

Atmosféra správne gradovala, taká pravá juhoamerická, domáci sa v posledných minútach snažili búšiť do súpera, ale buď nesprávne obutie, alebo náš nesmrteľný Džánlujdží boli proti.

Ten sa však v 75. minúte zranil a zápas odchytal na jednej nohe a s polovicou chrupu. Jeho bolesťou skrivený úsmev však neveštil nič dobrého.

Aj tak bolo.

Aj keď chytala len jeho polovica, stále nás držal nad vodou až do 91. minúty, keď sme netakticky pri priamom kope nechali odkrytú prednú časť bránky a nie že sme boli len koktaví, ale domáci nám na cestu pribalili hrb, čo nás mrzelo o to viac, že po zápase sme šli vinšovať k šesťdesiatinám nášmu skvelému hospodárovi, ktorý sa celé roky s láskou stará o naše, hlavne jeho zásluhou krásne, hriščo.

Touto cestou mu chceme aj zablahoželať v mene nás veľa zdravia, šťastia a hodne trpezlivosti s nami.

P.S.: Do stredy napíšem aj o domácom zápas so Sajfr sity, ak ma dovtedy neumlátia v kabíne.
 

PETER VOZÁR