Rotundu stále ukrýva zem

RELAX - Na ulici | 16.4.2011, 00.00, prispievatelia

Odbočka z trasy, ktorou sa ulicami starého centra vydali priatelia dejín Trnavy po stopách dávnych vyberačov daní, zaviedla túto skupinku do prístrešku za farským kostolom. Ten pred snehom i dažďom chráni pozostatky doteraz najstaršej murovanej stavby, objavenej na území nášho mesta.

Cenné nálezy z archeologického výskumu z roku 2008: krížiky, spony, pracky, mince...

Stojíme s lakťami opretými o oceľové zábradlie. Hľadíme do jamy so zvyškami kruhového karnera s tisíckami naukladaných kostí našich predkov. Tucet poslucháčov pozorne načúva slovám svojho sprievodcu, františkánskeho mnícha Georgia.

Devätnásta je naša
„Túlali ste sa niekedy po Považskom Inovci? Je tam vrch Marhát, ktorého názov súvisí s Veľkou Moravou, v dobových prameňoch nazývanou Merhária alebo Merehari. Cestou z neho smerom do Nitrianskej Blatnice by ste natrafili na veľkomoravské hradisko s kruhovou rotundou s polkruhovou apsidou. Múry rotundy, zasvätenej sv. Jurajovi, sú zväčša pôvodné - z prvej polovice 9. storočia. Podobnú, ale už mladšiu stavbu, zasvätenú rovnakému patrónovi, má aj Skalica. Takýchto stavieb, hoci len ich základov, ako napríklad na Trenčianskom hrade, je na Slovensku zatiaľ zdokumentovaných len devätnásť. Tou devätnástou je práve táto trnavská. Jej nadzemnú časť, ktorá zanikla zrejme už pred šiestimi storočiami, si môžeme predstaviť ako typ kresťanskej sakrálnej stavby, nadväzujúcej na svoje veľkomoravské vzory - valcová loď s apsidou, obrátenou na východ, v ktorej bol umiestnený oltár, s kužeľovou strechou. Možno tiež s patrocíniom sv. Juraja, ktorý podľa legendy so znamením kríža a kopijou zvíťazil nad drakom a zachránil tak obyvateľov líbyjského mesta Sileme. Prítomnosť rotundy z čias Veľkej Moravy na vyvýšenine nad osadou pri Trnávke predpokladá aj nález neďalekých hrobov z 9. storočia na začiatku Jeruzalemskej ulice. Ďalšou indíciou pre toto tvrdenie je existencia vodnou priekopou chráneného kniežacieho hrádku medzi Hornopotočnou a Hviezdoslavovou ulicou, neskoršej kúrie uhorských kráľov. No musím vás sklamať.“

Jamy na kosti
Prekvapene sme sa pozreli na nášho sprievodcu, ktorý vzápätí pokračoval: „Rotunda, vybudovaná pravdepodobne z vypálenej zmesi hliny a pliev, nie je totožná s touto. Možno práve na jej mieste vybudovali románsky kostol, spomínaný v liste arcibiskupa Jána Merániaiho už v roku 1211, a na jej základy zrejme nikdy nenatrafíme. Pri stredovekých kostoloch s priľahlým cintorínom, obohnaných múrom, zvyčajne postavili aj kostnicu – karner. Rovnako to urobili v čase prvej vlny nemeckých prisťahovalcov aj obyvatelia Trnavy. Do podzemnej miestnosti, vysokej najmenej osem metrov, boli starostlivo ukladané kosti zo starých zrušených hrobov, aby vo vysvätenej pôde uvoľnili miesto novým. Tuná dolu je vrstva naukladaných kostí až tri metre vysoká. Celý priestor kostnice teda nestihli využiť, Kostol sv. Mikuláša v 14. storočí zanikol a na jeho mieste stojí dnešný gotický dóm. Spolu s románskym kostolom zanikla aj kruhová kaplnka, slúžiaca na zádušné omše. Jej podzemnú časť s karnerom zasypali. V ďalších storočiach na odkladanie kostí zo spustnutých hrobov slúžili jamy, v okolí kostola sa našli tri.“

V hornej časti snímky z augusta 2009 vidíme do kruhového karnera zahryznutý jeden z operákov presbytéria farského kostola, druhý sa dotýka jeho vonkajšieho oblúka. V ľavom dolnom rohu sú základy neskoršej prístavby už zaniknutého Kostola sv. Michala archanjela, ktorým karner takisto stál v ceste.

Slovenský kostolík
„Vedľa nového, väčšieho Kostola sv. Mikuláša, ktorého jeden z východných podperákov zabieha pod zemou až do karnera, postavili kaplnku. Ako som vám už vravel minule, na konci 15. storočia ju zeman Pavol Holý dal prestavať na kostolík, zasvätený archanjelovi Michalovi. Dnes už nik nevie, či nový kostolík pre slovenských veriacich a s kryptou pre Holého potomkov, prebudovaný z cintorínskej kaplnky, dostal nového patróna – sv. Michala, alebo patrocínium prevzal po zrušenom karnere. Archanjel Michal je, podobne ako rímsky vojak Juraj, zobrazovaný s kopijou a zabitým drakom-satanom pod svojimi nohami. Je teda nielen záchrancom duší jedného mesta, ale všetkých kresťanov. Ich kosti môžu v pokoji odpočívať pod ochranou jeho kopije a čakať na deň zmŕtvychvstania. Karner s kaplnkou bol pravdepodobne zasvätený tomuto patrónovi a po jeho zrušení patrocínium prešlo na novú gotickú kaplnku, neskorší slovenský kostolík. No je veľmi pravdepodobné, že tu zároveň jestvovalo aj oltárnictvo sv. Juraja. To sa zrejme v čase Holého prebudovávania gotickej kaplnky na slovenský kostolík sťahovalo do novej prístavby na severnej strane presbytéria dómu. Tým by sa dali vysvetliť aj stopäťdesiat rokov staré slová kanonika Nemečkaja o existencii rotundy sv. Juraja v blízkosti dómu. Zrejme nie je náhoda, že pamätná doska s Holého menom a erbom je datovaná rokom 1498 a Andrej, prvý známy oltárnik Kaplnky sv. Juraja, sa spomína už v roku 1503. Jej história sa končí rokom 1626, keď bola zbúraná v rámci veľkej Pázmaňovej prestavby dómu a stopy po nej zakryla nová, priestranná sakristia.“

Smer Jeruzalemská
Georgiovo náhle odmlčanie sme správne pochopili ako ukončenie prednášky na tému rotundy a Kaplnky sv. Juraja. Po jednom sme vyšli malými dvierkami na denné svetlo, začuli sme už len šťuknutie vypínača a štrngot kľúčov. „Je načase, aby sme sa znovu napojili na trasu dávnych vyberačov mestskej dane,“ povedal Georgius a my sme mlčky súhlasili. Viedol nás opäť do Jeruzalemskej ulice. Pokračovanie nabudúce

TEXT A FOTO: LACO ŠEBÁK