Muži s perom a humorom

RELAX - Reportáže | 20.4.2011, 00.00, Katarína Rosinová

Spisovateľstvo sa nedá vyštudovať. Písať začne človek spravidla popri svojom povolaní, viac či menej blízkom literatúre. Aké dôvody ho k tomu vedú, aké pocity má pri tom a kde berie inšpiráciu?

Rasťo Piško a Erik Ondrejička zaplavili knižnicu dobrou náladou. FOTO: Michal Hlavatovič

Najvhodnejším časom pre hľadanie odpovedí na tieto otázky je Mesiac knihy – marec. Do krajskej knižnice v Trnave zavítalo počas Týždňa slovenských knižníc niekoľko spisovateľov. Posledný marcový utorok to boli vyštudovaný ekonóm Jozef Banáš, vyučený inštalatér-kúrenár Rasťo Piško a geodet Erik Ondrejička. Každý z nich sa od svojho pôvodného povolania dostal k písaniu iným spôsobom.

Jozef Banáš. FOTO: mh

Banáš kradol cibuľu
„Začal som písať z núdze, v sedemdesiatych rokoch. V tom čase som pracoval v Chirane Piešťany a zarábal som 1600 korún, manželka musela ostať doma so staršou dcérou, ktorá bola chorľavá. Boli sme na tom chvíľami až tak, že som chodieval kradnúť na družstvo cibuľu,“ preriekol sa spisovateľ a politik Jozef Banáš. Chceli si prilepšiť, a tak sa rozhodol zapojiť sa do súťaže denníka Smena o pôvodný televízny scenár. „Vyhral som hlavnú cenu dvanásť tisíc korún, ďalších dvadsaťdva tisíc som dostal za samotný scenár, a tak som si kúpil Trabant kombi.“ Aj toto obdobie svojho života opísal v románe Zóna nadšenia, ktorý má výrazné autobiografické prvky.
Rasťo Piško má talent v rodine. Jeho ujom bol známy spisovateľ Rudo Moric. Písať vraj nezačal z núdze, ale, naopak, preto, že sa mu darilo. „Ako inštalatér som zarábal vyše 2000 korún a navyše som robil fušky, takže vo voľnom čase som sa mohol venovať tomu, čo ma bavilo – divadlu. To ma priviedlo k tvorbe humoristických relácií, a keď som s tým v roku 2004 skončil, mal som čas napísať svoj prvý román Hačava. Vtipné je, že som debutoval ako takmer päťdesiatročný.“ Román Hačava zachytáva to, čo sám prežil ako vojak, strážiaci česko-slovenské hranice. Pri písaní mu výdatne pomáhali vlastné denníky. Erik Ondrejička sa dnes ako jediný z trojice živí svojím pôvodným povolaním, no popri tom už vydal päť zbierok. „Básnici sa neuživia len písaním, ani u nás, ani v zahraničí. Ja píšem až vtedy, keď musím. Keď mi ide bok vyvaliť. Inak som lenivý človek.“

Feldek a Trnava
Do Trnavy spisovatelia v tomto zložení neprišli náhodou. Knižnica ich pozvala v rámci Fóra humoristov, keďže humor je to, čo ich spája. Objavuje sa vo viacerých dielach Jozefa Banáša, najmä v jeho úspešnom debute Idioti v politike. Kniha (E)pigramy, teda epigramy o pití z pera Erika Ondrejičku je humorom pretkaná a Rasťo Piško na humore vybudoval svoju kariéru. Hoci sa už pár rokov poznajú, v tomto zložení sa pracovne stretli prvýkrát. „Zoznámili sme sa vďaka nášmu spoločnému priateľovi Ľubovi Feldekovi,“ prezradil Rasťo Piško, ktorému vraj Trnava veľa nehovorí. Jednu spojitosť však predsa len našiel. V hlavnom meste boli kedysi jeho susedmi Juraj Nvota s Annou Šiškovou. Bratislavčan Erik Ondrejička má v Trnave korene – pochádza odtiaľto jeho mama. „Keď hrala Trnava v Bratislave a pýtal som peniaze na lístky, povedala mi: Dobre, ale musíš fandiť Spartaku. Samozrejme, ako zarytý Slovanista som to nedodržal,“ usmieva sa autor, ktorý je zaťom nebohého výtvarníka Albína Brunovského.
Azda najviac spoločného s naším regiónom má Jozef Banáš. „V Piešťanoch som kedysi pracoval, vo Vrbovom sme mali do revolúcie chalupu. No najsilnejšie spomienky sa mi viažu k Trnave. V novembri 1989 sme spolu s Vladom Oktávcom rečnili z balkóna divadla pred pätnástimi tisíckami ľudí. Pamätám si, ako som volal na celé námestie: Dubček na hrad! V tom istom divadle mala premiéru moja prvá divadelná hra, komédia Tréning na štátnika.“ Jozefa Banáša momentálne zamestnáva dokončovanie novej knihy Sezóna potkanov. Jeho doteraz posledný román Kód 9 sa stále úspešne predáva.

Spisovatelia zavítali aj medzi odsúdených. FOTO: Katarína Rosinová

Synovec Ruda Morica má písanie v krvi. FOTO: Michal Hlavatovič

Išli za mreže
Trojica spisovateľov zavítala aj do Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Hrnčiarovciach nad Parnou, kde sa stretli na besede s asi tromi desiatkami spomedzi 1450 odsúdených. Prihlásiť sa mohol ktokoľvek bez ohľadu na výšku trestu, no prišli len tí, ktorí mali naozaj záujem. Odsúdených zaujímali najmä historky Rasťa Piška z nakrúcania seriálu Horný Výplach, a Jozef Banáš sa nevyhol otázkam o dcére Adele. Svojou troškou do mlyna prispel aj odsúdený Kamil, ktorý prítomným prečítal niečo z vlastnej tvorby. Publikoval vo viacerých periodikách, no k tomu, že píše za mrežami, sa nepriznáva. Obáva sa predsudkov. „Na vás vidím, že je jedno, kde sa človek nachádza, keď tvorí. Sloboda je pocit v duši, ktorý nám nik nevezme,“ povedal mu Erik Ondrejička. „Väzenské publikum je také ako každé iné, len možno počúvajú s väčším záujmom. Takúto besedu vnímajú ako pomerne významnú udalosť, ktorá im spestrí všedný deň,“ zhodli sa na záver.

Bestsellery pod čiernou zemou
Najpredávanejší súčasný český autor Michal Viewegh sa v trnavskej knižnici zastavil na ceste z Viedne do Bratislavy. Bývalý učiteľ češtiny dnes patrí medzi tých šťastných, ktorí sa písaním uživia. Každý rok vydá aspoň jeden román.
Viaceré z nich už boli sfilmované. Píše ako na bežiacom páse, hoci na to vraj nie je odkázaný a niekoľkoročnú pauzu by si mohol dovoliť. Ako to robí? „Vždy mám viac tém, ako stihnem spracovať. Knihu nepíšem celý rok, ale len tri mesiace, a zvyšok času si zháňam informácie a podklady na ďalšiu. Inak som v podstate lenivec – to, do čoho sa mi nechce, odkladám. Pri písaní knižiek nepotrebujem sebadisciplínu, lebo sa vyslovene teším na to, ako so šálkou kávy zaleziem do pracovne a budem písať.“

Český spisovateľ Michal Viewegh je vraj lenivec. Do písania sa však nútiť nemusí. Foto: Michal Hlavatovič

Témy si ho hľadajú

Po autobiografických románoch Báječná léta pod psa a Báječný rok, cestovateľskom počine Účastníci zájezdu, Románe pro muže a Románe pro ženy a ďalších chystá na jeseň niečo z celkom iného súdka – detektívku o mafii v Prahe. „Nové témy a žánre sú pre mňa výzvou. Uvažujem o napísaní dievčenského románu pre svoje dcérky. Jediné, čo by som nikdy nenapísal, je historický román. Moje znalosti dejín sú totiž veľmi chabé.“ Nedávno napísal aj scenár k filmu, ktorý v knižnej podobe vôbec nevyjde. Zaujímala ho totiž reakcia na film, ktorého dej a zápletku diváci vopred nepoznajú. V deväťdesiatich percentách jeho tvorby však podľa neho platí staré známe: Nie autor si hľadá tému, ale ona si nájde jeho.
 

Manželka nebola nadšená
Autor, ktorý v posledný marcový deň oslávil 49 rokov, začal s písaním koketovať už na gymnáziu. „Keď nám učiteľ zadal klasické rozprávanie alebo úvahu, zmenil som si to a napísal vlastné veci, hoci ešte to neboli regulárne poviedky. Mojou najvyššou ambíciou bolo, aby sa objavili v časopise. Michala Viewegha čitatelia milujú, no už menej kritici. Tí ho najmä za jeho prvé knihy zvozili pod čiernu zem. „Na kritiky neberiem ohľad. Celý život píšem stále rovnako, idem si tvrdohlavo vlastnou cestou. Na posledné tri – štyri knižky mám aj dobré recenzie. Sám mám talent pochybovať o sebe, ale nechcem si sebakritiku nechať vnútiť.“ Michal Viewegh je v Česku známy tým, že súkromie si pred médiami stráži a bulváru vôbec neposkytuje rozhovory. Napriek tomu už dvakrát vydal svoje vlastné denníky. Čo na to hovoria jeho blízki, ktorí sa v nich objavili? „Je to daň za moje povolanie. Chcieť od spisovateľa, aby si nepísal denník, je ťažké. Je pravda, že sú tam pasáže, z ktorých manželka nebola nadšená, ale, na druhej strane, je tam viac takých, ktoré sú vyznaním lásky k nej. Vydanie denníka je pre mňa niečo ako spoveď, comming out.“