Fiakristi boli nielen zdatnými bitkármi, ale aj komediantmi. Prevážať sa Viedňou ako pán

RELAX - Tipy na výlet | 17.4.2011, 00.00, prispievatelia

Niektoré vraj majú aj dvesto rokov! A stále sa rovnako elegantne premávajú ulicami Viedne. Iba jedna zmena: Koníky majú pod chvostmi upevnené vaky na spôsobné zachytávanie trusu. Nešpinia tak cesty.

Väčšina fiakristov pracuje v štýlovom oblečení.

reklama

Fiaker je suverénne najdrahší viedenský dopravný prostriedok. Ale len v ňom zažijete pocit, aký mala kedysi Mária Terézia, keď sa prevážala po meste. Fiakristi so svojimi vyleštenými vozmi a elegantnými koňmi postávajú najčastejšie pred Stephansdomom a Hoffburgom. Ktovie, či počas čakania na zákazníkov popíjajú kávu fiaker, espresso v skle s rumom alebo koňakom a štedrou porciou šľahačky. Keď majú dobrú náladu, žartujú s okoloidúcimi a pozývajú ich na jazdu svojím vozidlom. Keď sú unavení, mrzutí alebo premrznutí, radšej debatujú medzi sebou.

Už sa nebijú
Po viedenských uliciach premáva stopäťdesiat fiakrov. Prvú licenciu vydal cisár Leopold I. ešte v roku 1693. Móda fiakrov prišla do Viedne z Paríža. Práve tam sa v roku 1662 po prvýkrát postavil Nicolas Souvage so svojím vozom a koňmi na Rue de Saint Fiacre, ulicu svätého Fiakra. Onedlho upravili fungovanie fiakrov v cisárskej Viedni predpisy. Každý voz musel byť očíslovaný a fiakrista musel mať pevne stanovené ceny. Fiakre mohli pomaly jazdiť po uliciach alebo im pridelili stanovištia. Viedeň brázdilo v 19. storočí až tisíc fiakrov! Vládla tvrdá konkurencia. Pästné súboje o zákazníka či výhodný štand neboli pred dvesto rokmi ničím výnimočným. Okrem zdatných bitkárov boli fiakristi obyčajne aj dobrými spevákmi a pouličnými komediantmi. Tých najlepších poznalo po mene celé mesto. Vážené povolanie fiakristu nebolo vyhradené iba mužom. Ak fiakrista zomrel, mohla jeho miesto na kozlíku zaujať jeho vdova.
Dnes sa už fiakristi nebijú. Pravidlá sú jasne stanovené: Stoja v rade a zákazníkov berie ten, ktorý je práve na začiatku. Ak máte záujem, z kočiša sa stane aj turistický sprievodca a podá vám výklad o všetkom, čo naokolo vidíte a čo vás zaujíma.

Fiakre majú niekoľko stanovíšť.

Peniaze na drink
V 60. rokoch 19. storočia žilo vo Viedni približne 700-tisíc ľudí. Na zjednodušenie ich prepravy začala premávať električka. Ťahali ju kone a bola lacnejšia ako fiaker. Onedlho pokryla 60 percent dennej osobnej dopravy. O niekoľko desaťročí ju vystriedali elektrifikované trate a osobné automobily. Hrdé povolanie fiakristu bolo zrazu nepotrebným. Po 2. svetovej vojne zostalo vo Viedni už len niekoľko koní. Chudobní sa vozili električkami a bohatí rýchlymi taxíkmi. Fiakre pred definitívnym zánikom zachránili americkí vojaci. Len tak zo špásu sa v nich vyvážali. Neskôr ich vystriedali turisti. Dnes je vydaných stopäťdesiat koncesií. Po meste sa teda pohybuje tristo koní. Fiakristi sa však musia striedať: v uliciach môže byť naraz maximálne 58 fiakrov. Nie viac.
Dvadsaťminútová romantická prechádzka starým mestom stojí štyridsať eur, trochu dlhšia, štyridsaťminútová jazda vyjde na šesťdesiat. Vraj sa oplatí zjednávať. A tringelt? Aj ten je spojený s touto atrakciou. Pochádza ešte z dôb Márie Terézie. Keďže fiakrista musel často čakať zákazníka, ktorého doviezol na určené miesto za vybavením nejakej záležitosti, ustálilo sa takzvané pozvanie na drink, trinkgeld. Zákazník dal svojmu dopravcovi pár drobných, aby si spríjemnil čakanie a ovlažil hrdlo v nejakej putike. Za dobrý tringelt sa fiakristi vedeli revanšovať: Na zlých a nekvalitných cestách jazdili jemnejšie a dbali tak na pohodlie cestujúceho.

Každý deň je v uliciach Viedne až 116 koní.

Ako sa tam dostať?
Autom jednoducho po diaľnici D1 do Bratislavy a potom cez Rakúsko po diaľnici alebo po ceste číslo 9 až do Viedne. Pohodlná je aj cesta vlakom, len sa zas treba najprv dopraviť do Bratislavy. Vlaky do Viedne odchádzajú z hlavnej železničnej stanice alebo zo železničnej stanice Petržalka a spiatočný lístok spolu s celodenným lístkom na viedenskú mestskú dopravu stojí 14 eur. Okrem fiakrov! Kompletný lístok si kupujte pri okienku železníc ešte na Slovensku.
 

TEXT A FOTO: MARIANNA WOLFOVÁ