ROZHOVOR: Tajomstvo Vlaskovho úspechu? Zmena jedálnička, tréningové dávky a meditácie

ŠPORT - Futbal - Spartak | 6.11.2014, 16.27, Ján Král

Asi najskloňovanejším menom zo súčasného kádra Spartaka je Ján Vlasko. Technicky skvele vybavený futbalista je vo forme. Len v tejto sezóne už strelil dva góly mesiaca, ďalšie pripravil a ľudí zabával i skvelými kúskami, aké si nedovolí len tak hociaký futbalista. I preto voľba na rozhovor padla jasne na tohto stredopoliara.

Ján Vlasko patrí momentálne medzi najlepších hráčov Spartaka. Foto: Juraj Cisár

Odmalička vás tak bavilo držať loptu na nohe?
- Určite. Keď bol víkend, už od rána sme hrali futbal. Otec na mňa zakričal, aby som sa prišiel najesť a potom sme znova hrali futbal až do večera. Zostali mi krásne spomienky, celé dni som ako dieťa trávil na ihrisku.

Už v mladom veku ste sa dostali do pražskej Sparty. Aká bola táto kapitola?
- Hrával som v Prievidzi za mladších žiakov, podarilo sa mi dať za polsezóny asi 35 gólov. Siahla po mne Sparta a tak sme s otcom zvolili sťahovanie do Prahy. Futbalovo som tam rástol, no strašne mi chýbalo detstvo. Ráno som vstával o 6.30, hodinu a pol som cestoval do školy, odtiaľ som sa po skončení vyučovania presúval na opačný koniec mesta na tréning. O piatej som sa vracal zase dve hodiny domov. Prišiel som o siedmej večer a celý deň zabitý. Mal som jedenásť rokov, chýbali mi kamaráti, otcovi som po dvoch - troch mesiacoch plakával. Po deviatich mesiacoch som sa vrátil do Prievidze, kde som dohral sezónu a následne sa presunul na tri roky do Dubnice.

Debutoval pred 20-tisícmi divákov

reklama

Prvý ligový štart ste absolvovali v českej lige v drese Slovana Liberec. Ten vtedy patril k českej špičke. Aké pocity ste zažívali?
- Ako šestnásťročný som išiel do skúšku do Liberca. Zapáčil som sa trénerovi Vítězslavovi Lavičkovi, ktorý teraz vedie Spartu Praha. Hneď ma chcel do tímu. Na jeseň som hral za mladší dorast Dubnice a na jar som absolvoval premiéru u mužov v boji o titul. Bol to skutočne veľký skok.

Debut ste mali skutočne netuctový...
- Veru áno! Bolo to na pražskej Sparte, v hľadisku sa tiesnilo dvadsaťtisíc ľudí, hrali sme o titul. V priebehu prvého polčasu sa zranil Ivan Hodúr, naskočil som miesto neho a odkrútil si prvé minúty v lige. Mal som sedemnásť rokov, duel mal skvelú atmosféru. Duel sa skončil 1:1, v nadstavenom čase som mal šancu skórovať, no nepremenil som ju.

Prečo vám to potom v Liberci nevyšlo?
- Trénera Lavička, ktorý ma tam chcel a pod ktorým som začal nastupovať, po sezóne skončil. Mal nezhody s vedením klubu. Prišli noví tréneri, noví hráči, ja som bol mladý a začali ma obchádzať zranenia. Dvakrát som hosťoval na Slovensku - v Dubnici a Senici. Po mojom návrate do Liberca prišiel do klubu Jiří Štajner, veľká ikona, ktorý hral na rovnakej pozícii ako ja. Neskôr sa kopili sa zranenia a vzťahové problémy. Nemám na túto kapitolu dobré spomienky a rád by som ju vymazal z hlavy.

Do Trnavy ste priši za éry trénera Pavla Hoftycha. Ani v Spartaku to pre vás zo začiatku nebolo úplne jednoduché, nehrávali ste pravidelne. Prečo?
- Pavlovi Hoftychovi sa musím vo veľkej miere poďakovať. Príchod do Spartak bol reštart v mojej kariére. Rok a pol nehral ligový zápas, išiel som sem na skúšku a za týždeň som debutoval v zápase na pôde Žiliny. Nebol som ešte po fyzickej stránke pripravený na ligu po dlhej pauze.

Parádičky aké si len tak niekto nedovolí

Postupne ste na seba začali upozorňovať kvalitnými výkonmi. Nezabudnuteľná je vaša penalta v boji o záchranu v Prešove, keď ste brankára prekonali za bezgólového stavu panenkovským lobom...
- Tá sezóna pre nás vôbec nebola dobrá. Som rád, že sme ligu vtedy zachránili, neviem si predstaviť, čo by sa dialo v Trnave, keby sme vypadli. Vtedy sme sa tešili, akoby sme vyhrali titul. Ide o úžasné spomienky. A samotná penalta? Týždeň predtým kopal v Nitre jednu Martin Vyskočil. V týždni sa mu stala smutná udalosť v rodine, zomrel mu otec. Videl som, že si v zápase berie loptu, no nechcel som, aby to na neho padlo, ak by náhodou nepremenil, tak som si ju napokon na biely bod postavil ja. Videl som na brankárovi, že ma chce rozhodiť a v tej chvíli mi napadlo, že sa určite bude niekde hádzať a myslí si, že to kopnem na istotu po zemi k tyči. Bol som si istý tým, že pôjde do strany. Prečítal som ho správne.

Ďalšiu penaltu, ktorá sa len tak nevidí, ste ukázali proti Zlatým Moravciam, keď ste napokon kopli inou nohou, než ktorú ste naznačovali...
- Skúšal som to na tréningu, kde mi to párkrát vyšlo. Proti Zlatým Moravciam sme vtedy už viedli, bola možnosť to skúsiť a padlo to tam. Potom sa gól ešte prepieral v médiách, či mal vôbec platiť. Nakoniec to vraj riešili aj na školení rozhodcov vo Švajčiarsku, kde sa údajne zhodli, že ho arbiter nemal uznať. Ja si ale stále myslím, že to bol regulérny zásah. Pravidlá sú však pravidlá, už to opakovať nebudem.

Z tejto sezóny nám utkvel v pamäti vás lob spoza polovice ihriska na pôde Dunajskej Strede, ktorý skončil na brvne. Bola to myšlienka daného momentu?
- Hrali sme cez týždeň zápas Európskej ligy a cez víkend sme nastúpili v Dunajskej Strede. Tréner šetril štyroch hráčov zo základnej zostavy na odvetu so Zestafoni, vrátane mňa. Ako prebiehal prvý polčas, z lavičky som sledoval hráčov a všímal som si špeciálne aj brankára. Stále bol medzi jedenástkou a šestnástkou, keď sa dej zápasu odohrával v strede ihriska. Asi by som nastúpil až na posledných dvadsať minút, ale Kamil Kuzma sa zranil ešte v prvom polčase a dostal som sa na plochu. Hneď v úvode druhého polčasu som získal loptu, jedným okom som videl brankára, že opäť stojí vysoko, tak som vypálil. Lopta mi sadla asi najlepšie ako mohla a trafil som brvno. Bol by to veru výstavný kúsok. Ešte to niekedy skúsim. Cha-cha.

Gól nožničkami proti Zlatým Moravciam patrí taktiež k nezabudnuteľným kúskom.
- Veľmi rád skúšam streľbu z krkolomných pozícií, aj rôzne pätičky. Tréneri mi už neraz hovorili, nech zakončujem na istotu a nevymýšľam. Je to však môj štýl hry, chcem niečo vymýšľať a futbalom baviť seba a hlavne ľudí. Určite budem skúšať aj niečo nové i naďalej.

Rohy občas rozohrávate vo dvojici netradičným spôsobom tak, že súper ani nepostrehne, že už sa lopta pohla a vyzerá to, ako by ste si loptu posúvali sami a proti pravidlám. Obrancom zamotáte hlavu a je z toho nebezpečná situácia.
- S Kamilom Kuzmom sme to vždy riešili, párkrát sme sa aj pohádali, keď Kamil hovoril, aby sme to vtedy nerobili. Často nám to však aj vyšlo a vznikla z toho nebezpečná situácia pred bránou súpera. Ono je to ťažko čitateľné. Aj keď súper vie, že to občas robíme, aj tak si niektorí obrancovia nešimnú, či už prišlo k dotyku. Závisí či situáciu pozorne sleduje asistent rozhodcu. Snažím sa to zahrať tak, aby to bolo čo najmenej badateľné. Raz si to dokonca ani Kamil Kuzma nevšimol...

V derby proti Slovanu ste pri rohovej zastávke famóznym spôsobom obišli dvojicu brániacich protihráčov, keď ste si loptu zviezli na nohe, prehodili ich a rýchlym pohybom sa dostali do šance, v ktorej ste prihrali Casadovi a ten trafil tyčku. To bolo tiež natrénované?
- Áno. Veľmi sa mi to páči, zopár hráčov na svete takú kľúčku robí. Skúšal som to na tréningu, chalani sa mi už smiali: "Jano, ty si blbec, čo stále stváraš?" smiali sa. Na predzápasom tréningu hovorím mladému Nikolasovi Špalekovi, aby ma išiel brániť. Urobil som tú kľučku na neho a povedal mu, že to spravím aj na zápase. Nechcel mi veriť, no podarilo sa. Vyšlo mi to, no musím uznať, že som mal aj trochu šťastia, pretože tam tieňoval i druhý hráč, ktorý mi loptu takmer zobral. Škoda, že z toho nepadol gól.

Zmenil stravu i psychologickú prípravu

V čom tkvie tajomstvo progresu u Jána Vlaska?
- Povedal som si, že dám do toho roku všetko, aby som urobil pre svoj futbalový rast maximum. S trénerom Milanom Ivankom som si upravil stravu, začal som na sebe viac makať. Bola to moja prvá príprava, v ktorej som sa nezranil a vynechal som azda jeden tréning. Cítil som, že som bol nabudený a namakaný. To sa odzrkadlilo aj na hernej stránke.

Aký význam pripisujete zmene jedálnička?
- Najdôležitejšia je strava. Čo jeme, tak aj vyzeráme, tak fungujeme. Dal som si na sebe záležať, zašiel som pred i po tréningu do posilňovne. Veľmi mi pomohol tréner Ivanka, ktorý zostal aj po základných tréningových jednotkách a pracoval so mnou. Patrí mu veľká vďaka.

Vaša o dva roky staršia sestra Alexandra sa venuje rôznym alternatívnym metódam uzdravovania a homeopatii. Radili ste sa o progrese aj s ňou?
- Sestra mi veľmi pomohla po psychickej i fyzickej stránke, voláme si pred zápasom a pomáha mi upokojiť sa. Ide o typ človeka, ktorý žije úplne odlišný život ako my, v mladom veku precestovala kus sveta, bola v Indii, žila v Grécku, na Cypre. Má asi 15 diplomov - cez čínsku homeopatiu, špecializované masáže, teraz si ide robiť certifikát na jogu do Indie. Akupunktúrou mi odbúrala niektoré problémy. Počas zimného sústredenia v maďarskom Lipóte pomohla aj ostatným chalanom z mužstva. I v tom vidím jarný úspech, keď sme ťahali víťaznú šnúru.

Naučila vás aj meditovať?
- Áno. Vtĺka mi do hlavy, aby som meditoval denne. Minimálne deň pred zápasom i deň po výkone sa snažím si nájsť chvíľu pre seba. So sestrou sme, mám pocit, akoby prepojení. Už sa mi neraz stalo, že som jej hovoril, že ma bolí koleno a ju práve trápil rovnaký problém. A naopak, ona mi volá, že ju bolí lakeť a v ten deň bolel aj mňa. Možno sa to bude zdať niekomu smiešne, ale keď hrám zápas, ona medituje a posiela mi energiu. Takýmto štýlom fungujeme od začiatku roka a mne i mužstvu sa pomerne darí. Verím tomu a myslím si, že to funguje.

Kedy ste sa naposledy stretli osobne?
- Sestra je už druhým rokom na Cypre. V lete počas dovolenky som bol u nej na týždňovej návšteve, dávala ma dokopy po ťažkej jari. Pomohla mi po fyzickej i psychickej stránke, vracal som sa úplne v pohode.

Roman Procházka vám v minulej sezóne prenechal dres s číslom 10. Ako k výmene čísel prišlo?
- Roman ho nechcel, cítil v ňom priveľkú zodpovednosť. Ja som naopak odmalička nosil iba číslo 10. Čakal som na moment, kedy sa v Trnave uvoľní. A keď už sme pri mojej sestre, ja ona mi hovorila, že toto číslo je so mnou spätá a má ho nosiť stále.

Ľaváci s číslom 10 patria v Trnave medzi najväčšie osobnosti klubovej histórie. V majstrovskej ére nosil takýto dres Jozef Adamec, v deväťdesiatych rokoch, keď sa bojovalo o titul zase Marek Ujlaky. Je to pre vás výzva dostať sa do tejto spoločnosti top klubových futbalistov?
- Ktovie, o čom sa bude písať o desať rokov, určite by som rád s Trnavou niečo veľké vyhral. Teším sa na nový štadión. Bolo by skvelé dosiahnuť niečo významné pre Spartak.

V Trnave raz chce žiť a mať tu rodinu

Medzi fanúšikmi máte prezývku trnavský Reus. Ako vnímate tohto futbalistu z Dortmundu?
- Vždy sa mi páčila hra Alessandra Del Piera. Možno i preto, že nosil desiatku. Všetci rovesníci sa išli potrhať za deviatkou Brazílčana Ronalda, mne ale imponoval Talian. Odvtedy sa mi, samozrejme, páčil herný prejav aj iných hráčov. Zidane, Messi, Iniesta, to sú hráči môjho gusta. A Reus? Už mi pár ľudí hovorilo, že sa na neho podobám výzorom. Či sa mu priblížim herne, to musia povedať iní.

Ste na očiach, vaše kúsky si už určite všimli aj zahraniční skauti. Fanúšikov logicky zaujíma vaša budúcnosť. Máte ponuku na prestup?
- Objavili sa nejaké náznaky, ale všetko je otvorené. Trnava je pre mňa srdcová záležitosť, chcel by som tu v budúcnosti ukončiť kariéru, žiť v meste a mať tu rodinu. Zároveň však každý hráč sníva, že sa raz dostane do kvalitného zahraničného klubu. Teraz mám asi najlepšie roky, aby ak príde ponuka, som ju zvážil. Keď raz ale budem odchádzať, tak určite len v dobrom, pretože raz by som sa určite chcel vrátiť. Klub je pre mňa srdcovka.

Čím si vás Trnava tak získala?
- Už keď som prichádzal do klubu, vedel som, že je tu najlepšia fanúšikovská základňa. Futbal hrám pre radosť a pre ľudí. Nechcel som hrať v klube, o ktorý nejavia ľudia záujem. Teraz takmer v každom zápase dám alebo prihrám na gól, darí sa mi a myslím, že je to aj tým, že ľudia chodia na štadión a povzbudzujú nás. Inak sa hrá, keď máte plnú tribúnu a inak, keď prídete na štadión, kde počuť každý jeden výkrik.

Ešte zabŕdneme do prestupovej témy. Ak by vás oslovil so zaujímavom ponukou iný klub zo Slovenska, ako by ste reagovali?
- Na Slovensku za iný klub ako Trnavu nechcem hrať. Keby náhodou prišla ponuka, odmietol by som ju. Ak by som sa mal niekam herne posunúť, tak do zahraničia, nie v rámci Slovenska. V Trnave som šťastný.

Víťazstvo na Slovane urobilo krásne Vianoce

Mimo futbalu vás najčastejšie vídame s Martinom Vyskočilom a Patrikom Čarnotom. Najlepší parťáci z tímu?
- Áno. Možno je to tým, že patríme k služobne najstarším hráčom Spartaka, za tie roky sme sa už dobre spoznali. Nie sme priamo z Trnavy, čas teda trávime často spoločne. Pridali sa k nám teraz aj Matej Siva a Erik Jendrišek. Celá partia v šatni je však super, s chalanmi si vychádzame.

Martin Vyskočil je veľký autičkár. Minule ste boli spolu na autosalóne, vyberali ste si nového tátoša?
- Je pravdou, že predávam súčasné auto. Vysky sem raz doviezol americké Camaro a previezol ma na nej. Keď som si dnu sadol, povedal som si, že raz taký stroj budem mať. Je to taký malý sen, rád by som si ho splnil.

V lige ste po troch víťazných dueloch remizovali v Podbrezovej. Vnímate to ako stratu bodov?
- V Podbrezovej sme si vytvorili viacero šancí, prvú polhodinu sme jasne dominovali. Najväčší problém bol terén, ktorý sa s pribúdajúcimi minútami rozmočil. Na takom podklade sa nedá hrať kombinačný futbal, my sme mužstvo skôr technické než súbojové mužstvo. Podbrezová nakopávala a keď už bol terén nekvalitný, išlo to ako voda na mlyn pre nich. Kým bol trávnik v poriadku, mali sme hru v rukách.

V sobotu hráte v Ružomberku, kde už môže tiež počasie narobiť svoje s terénom. Aký to bude zápas?
- Myslím si, že tam to už bude fifty - fifty. Podbrezová má vysokých a fyzicky silných hráčov. Napokon sme aj gól inkasovali zo štandardky. Keby v Podbrezovej bolo ihrisko ako u nás, odídeme s troma bodmi. V Ružomberku nás čaká mladý a bojovný súper, nebudú mať však takú prevahu vo vzduchu ako železiari. Ak dáme prvý gól, verím, že dotiahneme duel do víťazného konca. Dobrý by ale mohol byť aj bod, nakoľko v závere jesene to už bude na tých terénoch skôr boj ako futbal. Potom hráme doma s Košicami a v Senici, kde by snáď kvalita hracích plôch mohla byť lepšia.

Čo poviete na predstavu, že by sa Spartak rozlúčil s jeseňou víťazstvom na Slovane?
- To by bol krásny pocit. Boli by to krásne Vianoce, ak by sme získali na Pasienkoch tri body.