Intímna výpoveď z nemocničnej postele

RELAX - Tí sú naši | 3.5.2011, 00.00, prispievatelia

Konečne fotí! Známy fotograf Tibor Huszár zobral po roku a pol opäť do ruky fotoaparát. Prešiel si ťažkým obdobím, ochorel a takmer zomrel, niekoľko mesiacov ležal v nemocnici. Úplne prehodnotil svoj život. A po tom všetkom nemal na fotoaparát náladu. Len nedávno znovu stlačil spúšť. Nafotil akty vo svojom ateliéri.

Tibor má rád pohodu a pokoj v Harmónii. A aj Trnavu. Bratislava je preňho príliš hlučná. FOTO: Jana Čavojská

„Bol som prekvapený. Fotografovanie mi absolútne nechýbalo. A to fotím celý život každý deň.“ Tibor sedí vo svojom ateliéri v Modre-Harmónii v kúdoloch dymu. Fajčí neodmysliteľnú cigaru. Okolo sú knihy a božský pokoj. Tibor býva bokom od ľudí, ale pre priateľov je jeho dom vždy otvorený. Ateliér má na kopci a za ním sú už len stromy a dlhokánske vinice. Občas sa potichu zasmeje. Ale rozhovor je väčšinou vážny. O chorobe a strachu sa nehovorí jednoducho. „Bol som v kóme a odkedy som sa vrátil naspäť, vnímam svet oveľa citlivejšie. Myslím, že nastáva obdobie úplne inej fotky, než akú som robil doteraz.“

Väznica v Leopoldove. FOTO: Tibor Huszár

Zamilovaný do Brazílie
Na nemocničnej posteli Tibor Huszár fotil tiež. Malým digitálom snímal svet okolo, až kým mu prístroj nevypadol z ruky. Potom už dlho-dlho nebolo vôbec nič. „Z nemocničnej postele sa mi však podarilo urobiť silnú, intímnu výpoveď o komunite v tej nemocnici,“ hovorí. „Uvažujem, že ju vydám knižne.“
Tibor má už znovu elán a plány do života. Nedávno vydal so svojimi študentmi fotografie na Univerzite svätého Cyrila a Metoda v Trnave knihu Múza 2011. Chystá sa na cestu do Paríža a Brazílie, pravdepodobne bude fotiť prezentačnú publikáciu maďarského parlamentu v Budapešti. „Viem si predstaviť, že by som žil v Brazílii,“ uvažuje. „Sú tam úžasne priateľskí ľudia. Do Brazílie som sa zamiloval pred pár rokmi. S mojimi newyorskými priateľmi sme tam objavili tri nádherné rybárske dedinky. Chodievame tam vždy na niekoľko mesiacov. Je tam teplo, slnko, pohoda, čas trávime chytaním rýb. Samozrejme, aj fotografujem. Hlavne štvrte chudobných nazývané favely a pestrý karneval.“ Tibor fotí čiernobielo a prevažne na film. Ani karneval ho nezlákal na farbu. „Každý vie, že karneval je farebný, a všetci ho fotia na farbu. Ja som chcel v tom obrovskom chaose karnevalu urobiť fotografiu, ktorá bude iná a zároveň vystihne atmosféru,“ vysvetľuje. „Čím dlhšie fotím čiernobielo, tým viac som presvedčený o vyjadrovacej sile čiernobielej fotografie. Je náročnejšie pracovať okrem obsahu a formy fotografie aj s farbou. Najmä pri portrétoch. Naučil som sa nielen pozerať na svet čiernobielo, ale čiernobiele fotky aj spracúvať. Moje fotografie aj moje knihy sú „handmade“. Stále robím analógovú fotografiu. Fascinuje ma alchýmia tmavej komory, vzrušenie pri vyvolávaní filmu aj to, že si to sám celé upravujem a som pri fotke až do okamihu, keď z tlačiarenského stroja vychádza moja hotová kniha.“

V uliciach New Yorku. FOTO: Tibor Huszár

Bez šéfa
Zdalo by sa, že Tibor Huszár žil od detstva pod šťastnou hviezdou. Veľa z toho, čo si vysníval, sa mu splnilo. Odišiel do Ameriky bez toho, žeby vedel čo len slovko po anglicky, a za osem rokov tam urobil výstavu a vydal tri knihy. Darilo sa mu v biznise aj v umení, vo svete má vlastných agentov a celý život, až na pár rokov v maďarskom časopise Nö, je slobodný a bez šéfa. Málokto vie, že Huszár ešte ako tínedžer preležal v nemocniciach jeden a pol roka. Bojoval s leukémiou a dodnes verí, že ho vyliečila akupunktúra.
A potom prišla dokumentárna fotografia. Tibor vyštudoval pražskú FAMU, kde prišiel do kontaktu s ideami najlepších československých fotografov. V cigánskych osadách fotografoval v tom čase toľko, že už mal v komunitách aj prezývku: Foťák. V roku 1983 dostal štipendium od americkej vlády na projekt portrétovania amerických spisovateľov. Československé úrady ho však von nepustili. Dokonca mu odobrali pas. Do vysnívanej Ameriky sa pozrel až po revolúcii. Ale ešte predtým nakrátko vstúpil do Verejnosti proti násiliu. Po čase si vraj uvedomil, že politika je panské huncútstvo, a radšej odišiel do Ameriky.

Z Paríža, Tiborovho obľúbeného mesta. FOTO: Tibor Huszár

Úžasne ružová Amerika
Bola to odvaha. „Ale Amerika je krajina prisťahovalcov. Jeden priateľ mi poradil, že ak chcem v Amerike fungovať, musím začať od úplného začiatku. Tak som na to išiel od základov. Chcel som si vyskúšať svoj americký sen. Vedel som, že viem fotiť a že fotografia je medzinárodný jazyk. To mi otváralo dvere. Keď som ukázal fotky, všade ma prijímali. Na Američanoch sa mi páči, že sa tešia z úspechu iných. Vedia, že za ním je tvrdá práca. Tu ľudia skôr závidia a hľadajú za úspechom druhého známosti a peniaze a všeličo iné, len nie jeho robotu.“ Tibor si predtým Ameriku predstavoval ako úžasne ružovú krajinu, v ktorej sa má každý dobre. Bol do nej doslova zaľúbený. Aj teraz ju má rád, ale čím dlhšie tam žil, tým viac túžil po Európe.
Jedného dňa navštívil Huszár Kolomana Sokola. Vzniklo z toho hlboké priateľstvo a množstvo fotografií. A Tibor sa naučil vnímať život pokornejšie. Sokol žil v Amerike od roku 1938, jeho manželka bola Američanka, ale on nemal ani občianstvo, ani zdravotnú poistku. Tak deklaroval svoju vnútornú slobodu. Tibor Huszár neskôr spracoval fotografie Sokola aj knižne.
Široký okruh známych v New Yorku si Tibor našiel vďaka parties. „Potrebovali sme s mojím priateľom Jánom Frankom ateliér, tak sme si za prijateľné peniaze prenajali jeden veľký priestor. No a tam sa dali robiť párty! Raz do mesiaca sme kúpili jedlo za sto dolárov a zorganizovali také stretnutie. Pozývali sme rôznych ľudí, tí privádzali ďalších a ďalších a postupne začali pozývať aj oni nás.“ A tak sa Tibor dostal k zaujímavým kšeftom. Fotil napríklad nakrúcanie filmov, ale aj portréty známych ľudí.

Fotografia z cyklu Židia. FOTO: Tibor Huszár

Fotogenická chudoba
V roku 1990 sa Huszár ako spravodajca rakúskej agentúry Woche Press dostal nakrátko do vojny v Perzskom zálive. Odvtedy tvrdí, že fotografovanie konfliktov a ľudského utrpenia v nich nie je pre neho. „Kedysi som túžil byť slávny a všade sa dostať. Ale vekom človek dozrieva, nadobúda nové názory. Je dobré, že niektorí ľudia fotia vojny. Ale to je riskovanie životov, niekedy aj zbytočné. Keď tam idete, nesiete tam svoju kožu. A fotografi riskujúci život v konfliktoch často nedostávajú adekvátny priestor na to, aby svoju prácu v časopisoch prezentovali. Svet je príliš rýchly, fotka prichádza neskoro. Úlohu aktuálne informovať prebralo televízne spravodajstvo.“ Tibor sa radšej venuje dlhodobým dokumentaristickým projektom. „Pri práci na reportáži je človek príliš obmedzený časom. Pre mňa je najvyššia méta mať svoje fotky zavesené v galériách, múzeách a súkromných zbierkach,“ hovorí. „Ale fotím v prvom rade pre seba. Mám to rád a teší ma odovzdávať svoje pocity iným ľuďom prostredníctvom fotografie.“
Za fotkami cestuje Tibor väčšinou sám. „Môj život je jedna veľká dovolenka,“ smeje sa. „Radšej cestujem do chudobnejších krajín. Bohužiaľ, chudoba je fotogenickejšia ako bohatstvo. Ale chudobní ľudia sú často srdečnejší, otvorenejší a priateľskejší. Ani neviem, čo také by som fotil v sterilnom Švajčiarsku alebo Rakúsku.“
Trnavu má Tibor rád. Učí tu na škole a z Harmónie je tu za dvadsať minút. „Mám rád svojich študentov. Hľadám medzi nimi talenty, snažím sa ich rozvíjať a vštepovať im profesionalitu. Organizujeme výstavy, vydávame knihy. Za prvú knihu, ktorú sme urobili a bola o autistoch, sme získali ocenenie Najkrajšia kniha roka.“ Trnavu však Huszár ešte nefotil. Aj keď myšlienku v hlave má. Možno sa raz pustí do fotografovania trnavských kostolov. „To by mohla byť veľmi pekná kniha.“

JANA ČAVOJSKÁ