Vajcia chlapcov nevzrušujú

AKTUALITY - Trnava | 3.5.2011, 15.11, Darina Kvetanová

V jednom z domov Horných Orešian žije už viac ako šesťdesiat rokov veľkonočná tradícia z celkom iného kúta Slovenska. Pretrváva vďaka Anne Krutej (84) a jej rodine.

Anna Krutá na fotke s dcérou Justínou. Obe sa venujú rusínskej technike maľovania vajíčok. Foto: Darina Kvetanová

reklama

Rusínka z Habury vyrába so svojou dcérou Justínou nádherné batikované kraslice. Rodinu sme navštívili na Veľkonočný pondelok so zvedavosťou, či okrem zdobených vajíčok zachovávajú aj iné východoslovenské tradície. Anna Krutá si rada spomína na detstvo, časy dospievania aj Veľkú noc v rodnej obci, ktorá leží uprostred Nízkych Beskýd v okrese Medzilaborce. Gazdinky si tam pri zdobení vajíčok pomáhali, v každom dome mali pripravenú inú farbu na prípravu, a tak sa výroba kraslíc stala zároveň akousi spoločenskou udalosťou.

To bol kus do zbierky
„Batikovanie vajíčok je jednou z najstarších tradícií. Ja som sa ju naučila od mojej mamky, ony ju zas prebrali od svojej,“ prezrádza nám ľudová umelkyňa, ktorá kraslice šesť rokov vyrábala pre Ústredie ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV). Technika je náročná, vyžaduje zručnosť i trpezlivosť. Kým vznikne vajíčko v celej svojej kráse, treba mu venovať veľa pozornosti a času. Namáča sa totiž do viacerých farieb a vďaka vosku, ktorý farba neprekryje, vznikajú na ňom nádherné vzory. „Tu ľudia techniku batikovania nepoznali.
Keď som do Horných Orešian prišla ako dvadsaťročná, na Veľkonočný pondelok sa k nám chlapci hrnuli rad radom, len aby získali vajíčko do zbierky,“ usmieva sa Anna Krutá. Niektorí šibači ju dokonca prosili, aby im na vajíčko napísala voskom aj rok, v ktorom ho vyrobila. Dnes už chlapcov kraslice tak veľmi nevzrušujú, lepším úlovkom sú peniaze a sladkosti. V mladých časoch Anny Krutej však chlapci so zárobkom určite počítať nemohli.
 

Chudobnejšie, no veselšie
Ľudia na východe si ani počas sviatkov nedovolili prepych, na veľkonočnom stole Horňákovcov, ako sa Anna za slobodna volala, napríklad chýbala údená šunka. „Žili sme vo veľkej biede. Otec emigrovali za prácou do Kanady a už sa nevrátili. Po prvej vojne bola Habura zničená, po druhej ešte viac. Vypálili nám domy, nestihli sme pobrať oblečenie ani iný majetok. Len sme utekali a chránili si životy,“ spomína Anna na smutné časy. Napriek tomu sa ale ľudia vedeli tešiť zo života. „U nás boli sviatky veselšie, ako tu. Schádzali sme sa na moste, tancovali karičku, spievali. Veselý bol veru aj Veľkonočný pondelok. Keď sme videli chlapcov s vedrami plnými vody, utekali sme na povalu a vytiahli rebrík. To ich ale neodradilo, a už vliekli druhý rebrík od suseda. Tak nás pooblievali...“ smeje sa Anna, ktorej zvyky po príchode do Horných Orešian veľmi chýbali.

reklama

Pre vojnu na západ
Strach a chudoba ľudí v Habure neopustili aj po vojne. Na slovenské obce útočili vojaci Ukrajinskej oslobodzovacej armády zvaní banderovci. Ľudí na severné hranice preto prišli chrániť vojaci z Bratislavy i Trnavy. A práve za jedného z nich sa Anna vydala. „Dievčatá odchádzali do Čiech i na stredné Slovensko. Ja som od rodiny utiecť nechcela. No stalo sa. Muž si po mňa prišiel a zobral ma stovky kilometrov na západ. Bolo mi za všetkými veľmi smutno,“ vnára sa Anna do spomienok. V Horných Orešanoch na ňu
ľudia pozerali ako na mimozemšťanku. Nerozumeli jej, keď hovorila po rusnácky, musela sa kraju prispôsobovať rečou i náturou. I keď rodné nárečie nezabudla a naučili sa ho aj jej štyri deti, podľa dialektu by dnes niekto ťažko rozoznal, že nepochádza z Horných Orešian. Aj v jej životnom príbehu platí známe príslovie ťažký začiatok, ľahký koniec. „Vytrpela som si veru dosť, kým ma ľudia prijali. No dnes som rada, že žijem práve tu. Mám okolo seba rodinu aj veľa priateľov.“
 

S jedlom do kostola
Na stole v tejto rodine by ste okrem vajíčok predsa našli ešte niečo pre náš región neobvyklé. Takzvanú hrudku alebo sladký syr. So syrom však táto pochúťka nemá okrem tvaru nič spoločné. Vyrába sa z vajec a mlieka. „Na východe sa ku klobáske na Veľkú noc nejedol chlieb, ale vianočka. Robili sme koláč zvaný paska. Spolu s olúpanými vajíčkami a klobáskami sme ich naukladali do krásnych slamených košíčkov, prikryli vyšívaným obrúskom a niesli v nedeľu ráno na omšu posvätiť. Páči sa mi, že túto tradíciu úcty k jedlu zachovávajú východniari aj dnes. Aj na západe nosia jedlo na svätenie do kostola, ale v igelitkách.“ Preto
Anna do orešianskeho kostola jedlo v košíku nikdy neniesla. „Mala som strach, že by ma ľudia ohovorili.“