Alene Brezovskej vybuchla v hlave bolesť v najobludnejšej podobe

RELAX - Príbehy | 4.5.2011, 00.00, prispievatelia

Alenka veselo šliapala na okraji Piešťan do pedálov bicykla, keď začula za sebou autobus. Úzkostlivo sa primkla ku krajnici. Odrazu jej hlavu zasiahla nepoznaná bolesť. Cítila, ako ju vzdušný vír, sprevádzajúci autobus, ťahá pod kolesá.

V spoločnosti primára Vuleva.

Jednou rukou zvierala riadidlá a druhú si tisla na hlavu. Akoby chcela vytlačiť kŕč, ktorý jej nivočil mozog. Autobus ju predbehol za pár sekúnd, ona však mala pocit večnosti. Mala dvanásť rokov. Prvýkrát sa stretla so záchvatom bolesti, ktorý neskôr útočil znovu a znovu. V tej chvíli netušila, že súvisí so stálym ohrozením života.
Niekedy mala pokoj aj niekoľko rokov, ale postupom času sa bolesť stupňovala a jej útoky trvali dlhšie. Nie nadarmo sa hovorí, že zvyk je železná košeľa. Alena Brezovská sa pokúšala na bolesti, ktoré prichádzali bez akýchkoľvek varovných signálov, zvyknúť. Aj lekári, neurológovia, ktorým sa posťažovala, zväčša hovorili o hemikránii, migrénových bolestiach, s ktorými sa musí naučiť žiť. Odvtedy sa vydala. V jednu jar vysadili s manželom na balkóne kvety. Pri návrate z prechádzky sa chceli pokochať svojou domácou záhradkou zvonka. Pod balkónom ani nestihla zodvihnúť hlavu, stará známa bolesť vytryskla s doteraz nepoznanou silou. Len prudko zažmúrila oči a rukou si držala miesto kŕču, ktorý gniavil ľavú polovicu mozgu. Odrazu zbledla, podlomili sa jej nohy a roztriasli ruky. Alena priviedla na svet dve deti, ale pôrodné bolesti boli len zlomkom tej, ktorá jej vybuchla v hlave. Utrpenie po chvíli ustúpilo. Domov prešla sama, ale slabosť pociťovala naďalej spolu s výstrahou, že sa to môže všetko zopakovať. To bolo pred šiestimi rokmi.

Obraz vydutiny pred a po zákroku.

Akoby aneuryzmy
V tej chvíli pochopila, že je to naozaj vážne. Absolvovala vyšetrenie na cétečku. Záver neurológov znel: Chronická paroxyzmálna hemikránia a problémy súvisiace s krčnou chrbticou. Ešte hroznejší nával bolesti ju postihol 8. marca minulého roku. Syn odchádzal za robotou do Brna. Ako dobrá mama mu piekla koláč. Vnuk sa zvedavo pozeral, ako miesi cesto. Po čosi sa zohla a bolesť ju zaskočila v tej najobludnejšej podobe. Po záchvate, pri ktorom išlo doslova o život, zostala bledá, slabá a roztrasená. V hlave cítila nebývalé spazmy. Absolvovala ďalšie vyšetrenie na cétečku. Podrobnejšie vyšetrenie však nebolo možné, pretože bola precitlivená na viacero liekov, medzi ktorými bola aj kontrastné látka. Neurologička Jana Haberernová jej vypísala žiadanku na magnetickú rezonanciu. V trnavskej nemocnici dávali po vyšetrení pacientom do ruky výsledky za dvadsať minút. Jej však lekár povedal: „Váš popis by som chcel ešte konzultovať.“ Výsledok poslal jej lekárke. Odporúčal urobiť vyšetrenie na komputerovom tomografe s kontrastnou látkou so zameraním na artérie Willisovho okruhu, aby bolo možné popísať tvar a charakter vydutín na mozgových cievach. Alena musela absolvovať antialergickú prípravu. V nemocnici čakalo na vyšetrenie priveľa ľudí. Má dojem, že počas pridlhého čakania sa pominul účinok antialergickej prípravy aj kontrastnej látky, ktorá umožňuje v tele zobrazovať cievy. Na popis vyšetrenia bolo treba čakať, preto nestihla termín u neurochirurga, ktorý chodí do Trnavy raz týždenne a mal určiť ďalší postup. Z popisu jej bolo jasné, že nemôže čakať.

Doktor Vulev pri práci.

Nádej v Bratislave
Piešťanská špecialistka na bolesť doktorka Kamila Kužmová sa už nemohla pozerať na jej trápenie. Zavolala na bratislavskú neurochirugiu. Primár, ktorého sa dovolávala, nebol prítomný. Jeho kolega ju odporučil na primára Vuleva z Oddelenia intervenčnej rádiológie Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb (NUSCH) v Bratislave. Je u nás priekopníkom v tomto odbore a drží krok s najnovšími trendmi svetovej lekárskej vedy. Bez veľkých operačných rezov dokáže cez cievne riečisko pacienta prenikať hlboko do organizmu a zasiahnuť priamo na postihnutom mieste. Veci sa odrazu pohli. Doktor Ivan Vulev si vyžiadal výsledky doterajších vyšetrení. Dve veľké aneuryzmy signalizovali, že prasknutie hociktorej z nich môže znamenať istú smrť. Najhoršie bolo, že vo vyobrazení z Trnavy sa ukazovali ako ťažko dostupné, čo zvyšovalo riziko pri operácii. Doktor Vulev dal urobiť ďalšie vyšetrenie v NÚSCH. Kým pri predošlých jej kázali ľahnúť si a zasunuli ju do prístrojového tunela, tu ju presne polohovali a kanylu na podanie kontrastnej látky zavádzali dve sestry. Ďalší operátor kontroloval súlad prístroja so zavedením kontrastnej látky. Výsledok bol iný a primár Vulev spokojnejší: „Už je nám všetko jasnejšie. Je to pekne dostupné.“

Šup-šup sa nekonalo
Vstupné vyšetrenia na transferovom oddelení u primára Juraja Maďariča prebehli veľmi rýchlo. To, čo inde robili tri dni, tu mali hotové za pol hodiny. Uprostred novembra ju viezli na operáciu. „Šup-šup, o chvíľu sme nazad,“ hovorila jej s povzbudzujúcim úsmevom anesteziologička primárka Olejárová. Posledné, čo si pamätá, je dobrácka tvár primára Vuleva, ktorý ju s úsmevom pozdravil a ešte sa aj galantne uklonil. Ovládla ju charizma, ktorá z neho vyžarovala. Cítila, že je v správnych rukách. Obavy z nepoznaného sa stratili. Nepamätá sa, ako jej napichol stehennú tepnu, do ktorej zaviedol katéter a napustil kontrastnú látku. S pohľadom upretým na obrazovky viedol tenučkú hadičku s prístrojom k ťažko postihnutému miestu. Ľavá aneuryzma sa ukázala byť prekomplikovaná. Nestačilo len klbkom tenkých platinových špirálok vyplniť a uzatvoriť priveľkú vydutinu cievnej steny. Bolo treba vytvoriť náhradnú cievu, ktorej by nehrozilo prasknutie a zakrvácanie mozgu. Ivan Vulev tam zaviedol ďalší stent, ktorý rozvinul do tvaru cievy. Operácia trvala štyri hodiny. Stratila veľa krvi. Na dopĺňanie tekutín jej museli zaviesť centrálny žilový katéter.
Šup-šup sa nekonalo, ale primár Vulev odstránil problém, ktorý jej najviac ohrozoval život. Po zákroku strávila dvadsaťštyri hodín na áre. Lôžkové oddelenie ju prijalo s profesionálnym pokojom. Nik nezmätkoval, nehysáčil a nezazeral. Lekári a sestry, ktoré okolo nej len tak kmitali, museli riešiť niekoľko kolapsových situácií a s neobyčajnou vľúdnosťou jej pomohli prekonať ťažšie chvíle. Po transfúzii sa jej stav zlepšil.
O dva dni ju v Piešťanoch privítala rodina s plagátom Vitaj doma! Tým sa to však pre ňu neskončilo. Operáciu pravostrannej aneuryzmy bolo treba urobiť neskôr, lebo väčšie množstvo kontrastnej látky by jej mohlo poškodiť obličky. Strach sa však pominul. V primárovi Vulevovi našla človeka, ktorý ju vrátil do života. Po štyridsiatich dňoch šla už s menšími obavami na druhú operáciu. Bola pripravená na to, že bude musieť prekonať ďalšie utrpenie. Na sále sa stal však zázrak. Celý zákrok trval dve hodiny. Po precitnutí na áre mala pocit, ako keby sa dobre vyspala, a cítila sa plná energie.

Alena Brezovská má dôvod pre úsmev.

Najkrajší vianočný darček
Alena Brezovská sa domov vrátila deň pred Vianocami. Bola čulá a nebývalo veselá. Nik jej nechcel veriť, že absolvovala nejaký zákrok. Na stehne nemala ani modrinu, ako predtým. Pod stromčekom ju čakalo viacero darčekov od najbližších. Ten najcennejší nevidel nik. Dostala ho od tímu primára Ivana Vuleva. Boli to mozgové cievy bez terorizujúcich aneuryziem. Ako spomienka na zložitú operáciu jej ostala len polcentimetrová jazvička v oblasti slabín. Cez ňu prenikol do jej tela intervenčný radiológ a zreparoval zdanlivo neopraviteľné vydutiny v mozgu Aleny Brezovskej, čím ju vrátil do života.

TEXT A FOTO: PETER VALO