Peter Valo sa prerehotáva životom

RELAX - Tí sú naši | 10.5.2011, 00.00, Katarína Rosinová

V Trnave sa nenarodil, neštudoval a nežije tu. Napriek tomu je s ňou spätý. Vďaka priateľom a zážitkom. „Som v prvom rade Slovák a doma sa cítim všade, kde sú ľudia, ktorých mám rád,“ tvrdí Peter Valo (62), ktorý ako divadelný kritik a neskôr reportér precestoval celé Slovensko.

Spoznali by ste ich? S operným spevákom Martinom Babjakom a speváčkou Ivetou Bartošovou. Foto: album Petra Vala

Petrove rozhovory a reportáže sa objavujú aj v našom týždenníku od jeho vzniku. „Pre spoluprácu s Trnavským hlasom ma získal môj niekdajší redakčný súbežec zo Slovenskej republiky Vlado Kampf. Noviny, ktoré sa nepachtili po bulvárnych škandáloch, ale viac ich zaujímajú ľudské hodnoty, mi boli hneď sympatické. Vlado je novinár telom i dušou. Boli sme spolu na reportáži po tragickom výbuchu vo Východoslovenských železiarňach, kde zahynulo viacero ľudí. Vlado napísal pekný článok o besede v trnavskej knižnici Slovenské eso, ruský cár, ktorú viedol môj veľmi dobrý kamarát, divadelný kritik a humorista Miki Jarábek,“ spomína ďalšieho Trnavčana. Súvislosť s Malým Rímom nájdeme aj v samotnej knihe. „Je to príbeh dvoch kamarátov z trinástej letky. Popri slovenskom leteckom ese Jánovi Režnákovi, ktorý bol najúspešnejším slovenským stíhačom v druhej svetovej vojne, som opísal nesmierne dramatický osud Trnavčana Petra Horvátha. Bol prvým dezertérom v slovenskej armáde začiatkom vojny so Sovietskym zväzom. Súdili ho a hnali na smrť. Keďže prezident vojnovej Slovenskej republiky rozsudok odmietol podpísať, môj kamarát Peter žije dodnes.“ Zdá sa, že o svojich známych z nášho regiónu by Peter Valo dokázal rozprávať donekonečna. „Na vojenčine sme vyrábali psie kusy s Jarom Lieskovským, ktorý je trnavskou novinárskou legendou. Do Ružindola a Suchej nad Parnou som chodieval s prekladateľom a rodeným humoristom Blahoslavom Hečkom, ktorý len tak chrlil neskutočne vtipné rozprávania o veciach minulých i prítomných. V neďalekých Dolných Orešanoch mám skvelých priateľov vo vinárskej rodine Branišovcov. Práve pri ich výbornom víne sme sa stretli s kamarátom Vincom Šikulom, ktorý nás dve hodiny zabával rozprávaním, spevom a hranými epizódami, že sme sa od rehotu temer váľali po zemi. Keby tam bol kameraman, mohol nakrútiť silvestrovský program, ktorému diela mnohých terajších celebritných televíznych zabávačských odkundesov nesiahajú ani po päty. Toto naše predposledné stretnutie spomínam v knižke Neostalo po nich ticho, ktorá vyšla v minulom roku,“ spomína nostalgicky.

Peter Valo so svojím hubárskym úlovkom pred budmerickým kaštieľom. Foto: album Petra Vala

Veľa srandy!
Týmito slovami končí Peter Valo každý telefonát. Je to heslo, ktorým sa sám riadi. „Vždy som sa rád smial. Tešilo ma, keď sa iní rehotali viac ako ja. Niekedy som budil dojem, ako keby som sa chcel prerehotať životom. Do zblbnutia som zvykol vyrábať drobné, úsmevné podrazy a aj vďaka nim ma zaraďovali medzi ľudí, ktorí bavili spoločnosť,“ usmieva sa.
V novinách začal ako divadelný recenzent, neskôr prešiel na fejtóny. Pri prvých televíznych krokoch mu pomohla spolupráca s Tomášom Janovicom, ktorého považuje za naslovovzatého srandistu. „Spolu s ním a s Miroslavom Horníčkom sme pripravili seriál Divadlo bez opony. Rozrehotaného ducha niesla aj moja knižná prvotina Juj, keby tak Psiare mestom boli, na ktorú mi urobil obálku Albín Brunovský,“ vyratúva svoje humorné počiny. Nezabudne zdôrazniť, že ak chce človek robiť srandu, musí si ju najsamprv vedieť urobiť sám zo seba.
Peter bol už v detstve riadny výmyselník. Rád spomína historku zo školského divadelného predstavenia, kedy sa asi zrodila jeho láska k divadlu. „Ako štvrták základnej školy som hral licitátora v Chalúpke strýčka Toma. Predával som otrokov. Učiteľke sa nezdalo, že som sa k nim správal príliš ľudsky. Chcel som jej vyjsť v ústrety, tak som rieknuc slovo „predaný“ tresol načierno naboxovaného spolužiaka, ktorý hral negra Ismaila, päsťou do chrbta tak presvedčivo, že odletel do prvého radu medzi divákov,“ smeje sa. Odvtedy vystupoval iba sporadicky v náhodných estrádach ako rozprávač vtipov a neskôr fakír, ktorý ležal na črepoch z rozbitých fliaš. Výnimkou bola Fraška o advokátovi Pathelinovi, v ktorej si zahral so spolužiakmi na VŠMU Mariánom Zednikovičom, Hanou Gregorovou, Blahom Uhlárom a Pepom Pražmárym. Dostali sa s ňou až na medzinárodný festival vo francúzskom Nancy.

S lídrom skupiny Lojzo Mariánom Kochanským boli veľmi dobrými kamarátmi. Foto: album Petra Vala

S bobuľami skončil
Ešte pred VŠMU v jeho životopise svietia tri roky na Stavebnej fakulte Univerzity Komenského. Tam sa venoval viac atletike ako štúdiu, no včas pochopil, že sa má vydať inou cestou. „Na hod kladivom som nemal dosť svalovej hmoty. Skúšal som to s anabolikami, za mesiac som pribral dvanásť kíl, ale cítil som sa zle. Dodnes ďakujem lekárovi, ktorý mi povedal: Ty svetový rekord nehodíš, športuj len pre zábavu. Uveril som mu. Na preteky som chodil len pre zábavu, s bobuľami som skončil a možno vďaka tomu som ešte tu. Niekoľko kamarátov, oveľa talentovanejších atlétov, ktorí s bobuľami chceli dosiahnuť ešte viac, už nie je medzi nami.“ S vedomosťami zo stavbáriny to bolo horšie. „V gymnaziálnych predmetoch ako matika, fyzika a deskriptíva – tú, mimochodom, prednášal ďalší Trnavčan, skvelý pedagóg Jozef Zámožík – som nemal problémy, v odborných to bola katastrofa. „Keď som pri skúške nerozoznal betón od cementu, nemenovaný pedagóg sa chytil za srdce. Aj vtedy som pochopil, že sa musím poobzerať inde, lebo keby som náhodou postavil nejakú latrínu, tak by sa v nej zaručene niekto utopil.“ Dvere do sveta divadla mu otvoril kamarát, ktorý šiel omylom na techniku. Povedal mi: Už ma nebaví počítať a rysovať. Idem študovať filmovú a televíznu dramaturgiu. Ty choď na divadelnú vedu. Aj mi priniesol prihlášku. Prijali ma, kamaráta nie. Neskôr skončil operný spev a dlhé roky spieval v Nemecku.“

Na krste svojej knihy Slovenské eso, ruský cár, v ktorej opísal osudy dvoch stíhačov. Foto: album Petra Vala

Lekárske témy ho vždy fascinovali. S profesorom Haruštiakom pred operáciou priedušnice. Foto: album Petra Vala

Veselo i vážne
Peter Valo sa prakticky celý život živí perom – či už robil novinárčinu, písal prózu, divadelné hry, televízne a rozhlasové scenáre alebo texty piesní. Nezaháľa ani teraz, so šiestimi krížikmi na krku. „Ak nájdem peknú tému, píšem do novín, aby som sa udržiaval v kondícii. V tomto čase reprízujú v slovenskej televízii filmy, ktorých scenáre sme napísali na motívy poviedok Jaroslava Haška zo Slovenska. Radi by sme v tejto sérii pokračovali. Mám rozrobené dve divadelné hry, takmer dokončenú knižku Bláznivé historky. Bude v nej päťdesiatdva neskutočných epizódiek, ktoré sa naozaj stali naozajstným ľuďom. Niektoré z nich odprezentujem 28. apríla ako hosť Fóra humoristov v trnavskej knižnici, ktorého dušou je opäť Miki Jarábek. Spolu so mnou by sa tam mal objaviť huslista a spevák skupiny Lojzo Jožo Ciller, s ktorým vyrábame nejaké pesničky, a kamarát herec Oldo Hlaváček. S ním pripravujem revuálno-kabaretný projekt. Nápad vznikol v mojej chalupe pri Hrone na Psiaroch pri rybačke a dobrom vínku.“
Ani humoristom nebýva vždy do smiechu. Peter prežil dve autonehody, infekciu po operácii žlčníka, veľmi ťažko sa preniesol cez smrť matky. Za najodpornejšiu a najťažšie stráviteľnú považuje zradu. „V jeden deň si ma s kolegom Petrom Štrelingerom zavolal vydavateľ Slovenskej republiky. Urobili sme s ním reprezentatívny rozhovor, na druhý deň vyšiel a na tretí nám ten istý človek zrušil noviny a my sme sa ocitli na ulici. Odstupné ostalo dodnes iba na papieri. Vtedajší šéf novinárskej organizácie a dnes už bývalý prezidentský hovorca urobil v televízii s oným vydavateľom nonšalantný rozhovor o konci denníka. Ani vo sne mu nenapadlo opýtať na jednu maličkosť: Čo bude s kolegami, ktorí prišli o prácu? Takýto chrapúnsky podraz som zažil dvakrát. Po zrade a sklamaní sa vstáva ťažko.“