VIDEO: Wojtylovský nával viery

RELAX - Reportáže | 17.5.2011, 00.00, Katarína Rosinová

Viac ako šesť rokov od smrti pápeža Jána Pavla II. čakali veriaci na deň, keď ho budú môcť oficiálne uctievať. Niektorí si túto slávu pozreli radšej z bezpečia gauča v televízii, ako by sa mali tlačiť v miliónovom dave. Mnohí si ju však nenechali ujsť naživo. Keď mal človek šťastie, v obrovskom mori prevažne bielo-červených poľských a žlto-bielych vatikánskych vlajok zazrel aj slovenskú.

Foto: Michal Hlavatovič

reklama

Pútnici sú tak trochu exoti. Za dva dni, ktoré som s nimi strávila vo vlaku, som mala možnosť spoznať ich bližšie. Sú skromní, nefrflú a nesťažujú sa. Osobné nepohodlie berú ako obetu, ktorá k tomu patrí. Čakanie zvládajú s pokojom Angličana, sú priateľskí a vďační. Keby boli iní, len ťažko by sa dala zvládnuť masovka s vyše miliónovou návštevnosťou bez ujmy na zdraví. Intenzívny pobyt strávený s nimi trochu donúti sviatočného katolíka spytovať si svedomie.

Na Svätopeterské námestie sa zďaleka nedostali všetci. FOTO: Michal Hlavatovič

Z malého do veľkého
Na púte sa kedysi cestovalo výhradne autobusmi, čo bolo dosť namáhavé a nepohodlné. Dnes sa to dá aj po koľajniciach. Mimoriadny vlak z Košíc vyráža v posledný májový deň ráno na cestu do Ríma. Jeho osadenstvo je rôznorodé: mladí, starí, skupinky i jednotlivci, kňazi aj sestričky. „Viaceré cestovky zrušili zájazdy, lebo sa im nenaplnilo lietadlo. Sme radi, že sa nám podarilo zohnať miesto vo vlaku, kde sa aj pohodlne vyspíme,“ pochvaľuje si skupinka Trnavčanov. V celom vlaku ich vraj cestuje okolo 40. Doteraz majú v živej pamäti návštevu Jána Pavla II. v našom meste pred ôsmimi rokmi. V kupé sedíme so šéfom Katolíckej jednoty Slovenska v Trnave Štefanom Kopeckým, jeho manželkou Monikou a svokrom. „Rím poznám ako svoju dlaň, bol som tam už asi 25-krát. Robil som totiž sprievodcu na zájazdoch. Aj vďaka kontaktom, ktoré tam mám, sme sa v roku 1996 ako novomanželia stretli osobne so Svätým Otcom. Máme s ním aj fotografiu,“ chváli sa. Dodáva, že sa niet čoho báť, Taliani vraj vedia všetko zorganizovať a na masové akcie sú pripravení. Sama som zvedavá. Okrem iného na to, či sa nám podarí získať akreditáciu, keďže sme v predstihu vyplnili a odoslali všetky potrebné formuláre a dokumenty. Skôr, ako prídeme na miesto, mi však dá odpoveď esemeska od kolegyne z iného média, ktorá prišla do Ríma o deň skôr: Akreditácie vydávali len tri hodiny, skončili v sobotu na obed. Je to chaos!

V apríli 2005 sa vystavenému telu Jána Pavla II. prišli pokloniť tisícky ľudí. Foto: Vladimír Kampf

Dva roky pred smrťou navštívil Svätý Otec aj Trnavu. FOTO: Vladimír Kampf

Nedosiahnuteľná kupola
Po dni a noci vo vlaku prichádzame 1. mája skoro ráno do Ríma. Na pokyn sprievodcov sa všetci označíme žltými stužkami. Neskôr zisťujem, že to je nutnosť. Zo stanice San Pietro pomaly napredujeme do centra diania. Zablúdiť sa nedá, pracovníci železníc, polícia i dobrovoľníci usmerňujú dopravu. Na každom kroku rozdávajú pohľadnice a medailóniky, o kúsok ďalej zbadám aj neúnavných predavačov suvenírov. Dav hustne. Je pol siedmej, no vstup na Námestie sv. Petra je uzavretý. Posielajú nás preč. Po chvíľke blúdenia sa naša skupina usadí v záhrade pri Anjelskom hrade. Turisti, ktorí tu v noci spali, sa práve prebúdzajú. So stanmi si nerobili starosti, spacáky alebo prikrývky majú položené na igelitoch, kartónoch či karimatkách. Keď zbadajú nové prírastky, uvoľňujú miesto pre skladacie stoličky. Podaktorí raňajkujú. Celé to pripomína jeden veľký piknik. Ľudia si váhavo sadajú a zmierujú sa s tým, že slávnosť uvidia len na veľkoplošnej obrazovke. Tak to nie, ja sa tam dostanem! Spolu s fotografom Mišom sa odpájame a ideme vlastnou cestou. Predierame sa ku kupole, belejúcej sa v diaľke. Keď už sa nedá napredovať ani o milimeter a mám chuť to vzdať, ktosi zakričí, že námestie opäť otvárajú. Dav ma tlačí aj ťahá zároveň, myšlienka na Love Parade a iné masové akcie, na ktorých pošliapali ľudí, nejde z hlavy von. Zdravotníci sem-tam vyvedú alebo vynesú z davu nejakého odpadnutého. Cestu cez tlačenicu si razia vďaka píšťalkám.
Najväčší nával je v okolí veľkoplošných obrazoviek. Všetky vyvýšené body, lešenia a stĺpy sú obsypané ľuďmi. Oceňujem, že všade je dostatok fľašiek s pitnou vodou zadarmo a niektorým sa ušiel aj balíček s malým občerstvením či dokonca rozkladacia stolička z kartónu. Obaly zo všetkého končia na zemi, a tak námestie a priľahlé ulice začínajú pripomínať smetisko. Všade sa ozýva taliančina a poľština, sem-tam aj iný jazyk. „Netlačte sa!“ kričí niekto podchvíľou. Postupne pochopím, že bližšie ako k prvej veľkoplošnej obrazovke od baziliky sa nedostanem.
Keď pápež Benedikt XVI. vyhlási Jána Pavla II. za blahoslaveného, na námestí odhalia obrovský gobelín s jeho portrétom. Dav skanduje, máva vlajkami a transparentmi. Mnohí na nich majú svoje fotografie s pápežom alebo poďakovanie za pomoc či zázrak, za ktorý mu vďačia. Nervozita akoby zo všetkých opadla. „Milujeme ťa, Ján Pavol II!“ zaznieva vo viacerých rečiach.

Väčšina Slovákov pricestovala do Ríma špeciálnym vlakom. FOTO: Michal Hlavatovič

Aby nám neuniklo ani slovo z obradu. FOTO: Michal Hlavatovič

Zvládli to
Na Svätopeterské námestie sa dostávame až podvečer, medzitým sa motáme po okolí. Kto chce, môže si ísť uctiť pozostatky pápeža do baziliky, no odradí nás pohľad na nekonečný rad. V uliciach už úradujú upratovacie čaty a odstraňujú podložie z novín, kartónov a odpadkov, ktoré sa tu stihlo vytvoriť. Zdá sa, že Taliani situáciu predsa len zvládli. Večer sa stretávame na stanici. Skupina so žltými stužkami na tričkách vyzerá byť unavená, no šťastná. Zdá sa, že na námestie sa počas omše nedostal nikto. „Vybrali sme sa tam až popoludní a vystáli sme si rad do baziliky, kde sme sa poklonili pozostatkom Svätého Otca. Videli sme dokonca striedanie sa vatikánskych stráží,“ pochválila sa Monika Kopecká. Ďalšia Trnavčanka Renáta Kolláriková hovorí s rozžiarenými očami o jednom z najväčších zážitkov živote. Ten úplne najväčší už má za sebou – na jednej z predchádzajúcich návštev Vatikánu sa jej Ján Pavol II. dotkol. Keďže prijímanie v ten deň takmer nikto nestihol, večer slúžia vo vysvätenom spoločenskom vozni svätú omšu. Tá sa prenáša vlakovým rozhlasom do každého kupé a kňazi s hostiami prejdú celým vlakom.

Omša vo vlaku má trochu inú atmosféru, ako tá v kostole. FOTO: Michal Hlavatovič

Netradičná bohoslužba
Tretí deň je len o ceste. Teda bol by, ak by sme necestovali s takýmto zájazdom. V spoločenskom vozni, ktorý väčšinu času slúži ako reštauračný, to od rána žije. Skupinky sa tu schádzajú a vymieňajú si svoje dojmy. O 11. h sa opäť koná omša, na ktorej si pútnici môžu dať posvätiť suveníry, ktoré si vo Vatikáne kúpili: obrazy, kalendáre, pamätné mince, prívesky i ružence. Omšu celebruje páter Tadeáš z Nových Zámkov. Keď sa s ním dám do reči, vysvitne, že po revolúcii slúžil sedem rokov v Trnave, na Tulipáne. „Omša vo vlaku má ten istý priebeh ako tá v kostole, len duchovnú atmosféru treba najskôr navodiť. Keďže pri cestovaní sa nedá presne určiť, na území ktorého biskupa sa nachádzame, mená biskupov počas obradu čítame len všeobecne,“ spomenie jediný zásadný rozdiel. Vo vlaku sa dá aj vyspovedať.
Až po návrate z veľkého Ríma do nášho malého sa dozvedám niektoré skutočnosti ohľadom blahorečenia. Napríklad to, že španielsky kardinál Augustín García Gasca zomrel na infarkt tesne pred beatifikáciou, alebo že na obrade bol prítomný aj prezident Zimbabwe Robert Mugabe, ktorý má zákaz vstupu na územie EU pre porušovanie ľudských práv.
Paradoxne, tí, čo zostali doma, mali viac informácií, ako my, čo sme boli pritom. Nezažili však atmosféru.
Ďakujeme spoločnosti Wagon Service travel za spoluprácu pri príprave tejto reportáže.